Názov “Euros & Dollars: Fiscal Muscles for Brussels,” môže zo začiatku znieť ako slovná hračka, reportér The European Conservative Sven R. Larson však vo svojej analýze vysvetľuje svoj pohľad na vec – EÚ chce väčší podiel z našich peňazí.

Na jeseň tohto roku Európsky parlament prerokoval dve výborové správy, ktoré by spolu pripravili cestu pre Brusel, aby prevzal kontrolu nad značnou časťou európskeho finančného sektora.

Ani jedna správa si nezískala veľkú pozornosť, žiaľ, z pochopiteľných dôvodov : Vládne uchopenie moci, ktoré si získava pozornosť, sa často spája s ostrejším a zjavnejším rozšírením vládnej kontroly než s vyššími daňami a vyššími výdavkami sociálneho štátu.

Napriek tomu rozšírenia právomocí EÚ nie sú zrovna neškodné.

Fiškálna cesta je jednou z najhorších ciest, aké boli kedy vynájdené. Aby sme pochopili prečo, zoberme si tento citát z článku pre The Irish Monthly z roku 1931, v ktorom Thomas Mulcahy poznamenal : „Právo na majetok, rovnako ako právo na slobodu, je prednejšie ako štát.“

Toto stručné zhrnutie úlohy štátu v našich životoch prináša jedno silné posolstvo: nemusíme zdôvodňovať, prečo chceme viac slobody. Dôkazné bremeno je na pleciach tých, ktorí chcú viac štátnych právomocí.

V roku 1974 americký filozof Robert Nozick vyslovil tú istú myšlienku, hoci, pravda, oveľa provokatívnejším spôsobom. Svoju knihu Anarchia, štát a utópia otvoril otázkou: „Ak by štát neexistoval, bolo by potrebné ho vymyslieť?“

Existuje citát, ktorý sa často pripisuje C. S. Lewisovi a ktorý výstižne vysvetľuje existenciu moderného sociálneho štátu v kontexte týchto dvoch tvrdení: „ Najväčšia tyrania môže byť práve tá, ktorá sa vykonáva pre dobro jej obetí.“

Dane ako nástroj moci

Existuje jeden nástroj moci, ktorý vlády, ktoré chcú konať dobro pre svojich občanov, používajú radšej ako ktorýkoľvek iný: dane. Ako dokázal Európsky parlament v novembri, rozšírenie vládnych právomocí prostredníctvom daní je jednoduchou záležitosťou, ak sa vezie na chrbte parlamentnej demokracie.

To dobre funguje ako protiklad k Mulcahyho argumentu, ktorý znie : „Štát nemá zjavné právo zasahovať do našich vlastníckych práv, ale ak sa všetci dohodneme, že sa vzdáme svojich vlastníckych práv – najmä ak to urobíme po častiach -, rozšírenie vládnych právomocí zrazu získa legitímnosť.“

Vždy je ľahšie rozšíriť daňové právomoci, ak vláda zároveň uvedie dobré dôvody, ako tieto peniaze použije.

Odpoveďou na Nozickovu otázku je, že vláda môže vytvoriť atraktívne výdavkové programy. Ak z nich má prospech dostatočne veľká časť obyvateľstva, podpora verejnosti je takmer samozrejmá – bez ohľadu na to, ako silno veríme v obmedzenie vládnych právomocí.

Dôkazom morálnej sily vlády “pre vaše vlastné dobro” je správa, ktorú 30. októbra dostal Európsky parlament od svojho Výboru pre regionálny rozvoj “o zmene budúceho rámca štrukturálnych fondov EÚ”.

Táto správa, hoci sa zdá byť obmedzená vo svojich otvorených ambíciách, otvára veľké dvere k novým veľkým výdavkom na sociálny štát pod záštitou EÚ. Správu prijal Parlament 12. decembra. Nechajme si však túto správu do druhej časti tohto článku.

Úloha daňovej politiky v čase krízy

Zatiaľ sa venujme snahám o rozšírenie daňových právomocí EÚ. Tieto snahy sa prejavili 7. novembra v správe Výboru pre hospodárske a finančné záležitosti. V tejto správe nazvanej “Úloha daňovej politiky v čase krízy” sa vysvetľuje v 2. bode, že : “v čase krízy je potreba verejných zdrojov väčšia, ako aj s tým spojené bremeno – čo zdôrazňuje potrebu, aby všetky spoločenské subjekty prispeli svojím podielom”.

Správa ďalej vyzýva EÚ v bode 14, aby “využila príležitosť na vykonanie rozsiahlej a komplexnej analýzy daňových systémov svojich členských štátov, aby členské štáty mohli rýchlo zaviesť potrebné daňové opatrenia a zrušiť opatrenia, ktoré už nie sú potrebné. ”

Inými slovami, EÚ chce mať právomoc nad tým, ako členské štáty vyberajú dane a aké politické ciele majú ich daňové systémy sledovať.

Znie to technicky? Postupne to bude jasnejšie :  V ďalšej časti bodu 14 sa požaduje, aby ” EÚ vyhodnotila prínos právnych predpisov a existujúce medzery v administratívnej spolupráci v oblasti daní, aby mohla EÚ účinnejšie reagovať na budúce krízy. ”

“Akčný plán”

To zaváňa uchopením moci zo strany EÚ, alebo nie? V bode 15 správy sa uvádzajú ďalšie dôvody, prečo by mal mať Brusel právomoc dohliadať na daňové systémy členských štátov. Vyzýva na “akčný plán” na posilnenie odolnosti daňových systémov členských štátov… tým, že sa zabezpečia proti krízam v budúcnosti.

To je úplný nezmysel – predsa neexistuje nič také ako daňový systém “odolný voči budúcnosti”.

Čo sa týka časti “odolný voči kríze”, znamená to jednoducho, že EÚ chce, aby členské štáty naďalej vyberali daňové príjmy, aj keď je hospodárstvo v recesii. Z dôvodov, ku ktorým sa môžeme vrátiť neskôr, je to veľmi nebezpečná myšlienka.

Zdanenie príjmov a majetku

V bode 19 správy o daňových únikoch sa uvádza najodvážnejší zo všetkých jej cieľov s rozšírením zdaňovania v EÚ : “Členské štáty by mali navrhnúť svoje vnútroštátne daňové systémy tak, aby podporovali prosperitu, rovnosť a sociálne začlenenie, a mali by účinnejšie prerozdeľovať príjmy a bohatstvo prostredníctvom spravodlivého zdaňovania.”

Toto je očividne ideologické tvrdenie. Ak by sa táto správa o daňovej politike niekedy stala zákonom EÚ, prinútila by členské štáty zdaňovať príjmy a bohatstvo spôsobom, ktorý by zaručil rozsiahlu hospodársku stagnáciu v celej únii.

Ako dôkaz na podporu tejto perspektívy správa navrhuje zdaňovať majetok a zisky podnikov ešte viac, ako je tomu dnes.

Parlament EÚ zatiaľ túto myšlienku daňového únosu odmietol. Počas toho istého zasadnutia, na ktorom sa hlasovalo o tejto správe, však Parlament prijal spomínanú správu o výdavkoch.

Akokoľvek je odmietnutie väčších daňových právomocí EÚ vítané, Parlament sa nemôže trvalo snažiť sedieť medzi dvoma stoličkami : väčších výdavkových ambícií a odporu voči novým daniam.

Nedávno poznamenal belgický premiér a bývalý minister financií Alexander De Croo : „Príde chvíľa, keď si človek musí vybrať jedno alebo druhé.“

Zdá sa, že premiér De Croo je za viac peňazí pre EÚ – rozumným konzervatívnym protiargumentom by bolo odmietnuť širšie výdavkové ambície a pokusy EÚ uchmatnúť viac našich ťažko zarobených peňazí.