Len 45-ročný vladyka Milan Lach pôsobí v Parme od júna 2017 ako apoštolský administátor a od júna 2018 ako eparchiálny biskup. Predtým bol štyri roky pomocným biskupom Prešovskej archieparchie.

„Prišli sme poďakovať za 50 rokov od vzniku Eparchie Parma Ruténov v Spojených štátoch a tak isto za 50 rokov od vzniku metropolitnej cirkvi sui iuris v Pittsburgu, ktorá zahŕňa štyri eparchie a pokrýva celé Spojené štáty,“ vysvetľuje eparcha Milan Lach dôvod svojej prítomnosti v Ríme. Spolu s dvadsaťčlennou pútnickou skupinou, ktorá predstavuje „vzorku“ veriacich eparchie rozličného veku sa v stredu 15. mája zúčastnili na generálnej audiencii s pápežom Františkom na Námestí sv. Petra.

Ako náročnú stránku života gréckokatolíkov v USA vladyka Milan vníma silný sekularizmus americkej spoločnosti i nedostatok povolaní do kňazskej služby. Vyjadruje však nádej do budúcnosti a uvádza pozitívne príklady tzv. oáz duchovného života, ktorými sú tamojšie kontemplatívne kláštory. Teší sa z toho, že v práve v štáte Ohio bol uzákonený pozitívny posun v ochrane života nenarodených formou zákona o „tlkote srdca“.

Účastníci púte sa prišli modliť k hrobom apoštolov. Aký úmysel leží na srdci eparchovi Milanovi Lachovi?

„Prichádzam sem, aby som sa modlil za nové povolania, ktoré potrebujeme, keďže je citeľný nedostatok kňazov, ktorí by sa postarali o veriacich v našej Eparchii Parma.“

„Iste, je mojou starosťou i ustarostenosťou aj duchovný život veriacich. Sekularizmus je v Spojených štátoch dosť citeľný aj viditeľný. Zanecháva stopu aj na úbytku viery tých ľudí. Preto aj mojou túžbou do budúcna je obnoviť život viery, obnoviť duchovný život týchto ľudí. Nanovo im ohlásiť Božie slovo Ježiša Krista.“

Aj napriek nepriaznivým štatistikám, treba dôverovať v Boha, uviedol eparcha Milan: „Vzkriesený Kristus je pre nás nádejou, aj napriek tomu, že zvonku podľa nejakých štatistík, podľa nejakých výpočtov, to nevyzerá nejako optimisticky. Ale dôležitý je náš postoj srdca, postoj našej viery, aby sme vedeli dôverovať Bohu aj v tej situácii, kde sme, aj v tej spoločnosti v Spojených štátoch, a vedeli vydávať svedectvo o Kristovi.“

Zo Slovenska sa do duchovnej služby v Parmskej eparchii zapojilo okrem samotného eparchu Milana aj päť ženatých kňazov s rodinami a ďalší ženatý kňaz je v procese začleňovania. Získať víza však nie je jednoduché, poznamenal vladyka Milan.

Prirodzene, jazykom používaným pri liturgii i v pastorácii v Parmskej eparchii je angličtina. Slovenčine čo rusnáčtine už veriaci nerozumejú, vysvetľuje eparcha: „Máme stále tri farnosti, kde sa ešte slávia cirkevno-slovansky, ale to je už skôr pre tú staršiu generáciu. Ale pre mladých ľudí, ktorí prichádzajú do našej cirkvi, im to už nič nehovorí. Takže angličtina je jazyk liturgický i komunikatívny, v našej byzantskej, gréckokatolíckej cirkvi v Spojených štátoch.“

Jedným z výsledkov sekularizácie spoločnosti v USA i vplyvu škandálov je nedostatok mladých ľudí vo farských spoločenstvách. V niektorých farnostiach je raritou vidieť tínedžera na liturgii, povedal eparcha Milan.

„Je to silný proces sekularizácie, kedy ľudia prestávajú chodiť do chrámu. Mám tak trošku aj obavu, že táto vlna na Slovensko ešte celkom nedošla a že budeme čeliť aj my na Slovensku takémuto silnému vplyvu, kedy bude viera konfrontovaná v tých rodinách a s tými mladými ľuďmi, ktorí ak nedostanú živú vieru v rodinách, živú vieru v Krista, ktorú uvidia žiť svojich rodičov, že to nebude len niečo formálne, okrajové, niečo povrchné, to je jediná šanca, ako sa môže viera aj na Slovensku sa zachovať a uchovať, práve aj vďaka modlitbovému duchovnému životu, ale aj vďaka takémuto autentickému evanjeliovému životu nasledovania Krista.“

Veľmi povzbudivá je však pre eparchu Milana prítomnosť mladého ženského monastiera, ktorý tvorí šesť mníšok s vekovým priemerom 35 rokov.

„Naozaj vidím, že tento monastier je takým duchovným centrom, kde chodia nielen gréckokatolícki, ale aj rímskokatolícki kňazi sa modliť, alebo jednoducho si oddýchnuť. Majú tam izby na duchovné cvičenia, kde sa môžu sami modliť alebo sa môžu zúčastňovať na ich pravidelných modlitbách.“

„Myslím, že takéto centrá, toto bude v budúcnosti niečím, tak ako boli v stredoveku kláštory – duchovné centrá, ktoré obnovili a mali potenciál obnoviť duchovný život. Takže toto je niečo pozitívne, čo ma skutočne povzbudzuje. Vidím, že Boh môže konať, aj v púšti dovolí vyrásť, obrazne povedané, kvietočku alebo peknej palme. Ak majú ľudia v tejto spoločnosti otvorené srdce pre Boha, Boh môže konať.“

Ako príklad podobnej oázy na Slovensku eparcha Milan Lach uviedol kláštor benediktínov v Sampore. Podelil sa aj s ďalším povzbudivým momentom, ktorým bolo pre neho nedávne svätenie nového mladého kňaza pochádzajúceho z USA, ktorý prešiel rôznymi cirkvami a denomináciami a nakoniec sa stal gréckokatolíckym kňazom:

„To ma napĺňa nádejou, že ak dnes aj v Spojených štátoch sú mladí ľudia, ktorí chcú slúžiť Kristovi skutočne v takej úprimnosti a odhodlanosti, hovorím: to je Boží zázrak. Myslím, že potrebujeme byť všetci svedkami takých Božích zázrakov.“
V USA je legalizovaný umelý abort a v niektorých štátoch USA, napríklad v New Yorku, boli nedávno prijaté zákony, ktoré idú až do extrému a nekladú nijaké hranice zabitiu nenarodeného života. V štáte Ohio, kde má sídlo Parmská eparchia, je to inak, vysvetlil vladyka Milan:

„Práve naopak, v štáte Ohio bol pred pár týždňami podpísaný zákon najvyšším guvernérom a schválený miestnym senátom štátu Ohio, ktorý zakazuje vykonávanie potratov, abortov po šiestom týždni tehotenstva, kedy začne dieťaťu biť srdce. Teda to je veľká vec, veľký pokrok a viem o viacerých štátoch v USA, ktoré majú k tomu namierené, lebo jednoducho musí to prejsť legislatívnym procesom. Takže ako na jednej strane aj vy počúvate, že v Kalifornii alebo inde schválili jeden zákon, na druhej strane je veľa ľudí, ktorí si naozaj uvedomujú, že to počaté dieťa ďaleko predtým, než sa narodí, je už ľudskou bytosťou. Tá ochrana a to pro-life hnutie je veľmi silné aj v tom, že takáto pekná, úžasná vec sa podarila, že sa to postupne skresáva. A to je tiež pokrok. Mnohí ľudia sa tomu tešili, čo som počul.“

Po ceste z Ríma sa vladyka Milan zastaví na návšteve pod Tatrami v rodnej Ľubici. Aj keď v súčasnosti cestuje na Slovensko len raz-dvakrát do roka, myslí na Slovensko v modlitbách a prosí slovenských veriacich o vzájomnú duchovnú podporu. Zároveň ďakuje za všetky modlitby za tamojšiu misiu a pripomína, že v USA žije viac než milión Slovákov, či už potomkov dávnejších prisťahovalcov, alebo tých, ktorí prišli v poslednej dobe.