Bratislava 24. februára (TASR) – Slovensko nemá v súčasných podmienkach šancu vychovať držiteľa Nobelovej ceny. Mladí vedeckí pracovníci si na Slovensku zo svojich platov nemôžu zabezpečiť ani základné potreby, a preto mnohé "mozgy" unikajú do zahraničia. Napriek slabej podpore vedy sú však na Slovensku aj vedci svetovej kvality. O situácii v slovenskej vede, patentoch či čerpaní eurofondov hovorí v rozhovore pre TASR v rámci projektu Osobnosti: tváre, myšlienky podpredsedníčka Slovenskej akadémie vied (SAV) pre výskum Eva Majková.

-Mnohí mladí talentovaní ľudia odchádzajú za úspechom do sveta. Ponúka Slovensko mladým vedcom také prostredie, kde by mohli rozvíjať svoje schopnosti?-

Tí, ktorí chcú robiť skôr biznis alebo inovácie vo svetovom meradle, majú namierené do sveta. Rovnako doktorandi a mladí vedeckí pracovníci. Myslím, že je aj správne, aby časť kariéry strávili v popredných laboratóriách. Ja by som to nevidela ako „závadu“, keď doktorand alebo postdoktorand strávi tri – štyri roky v špičkovom laboratóriu v zahraničí. Naším záujmom by malo byť, aby sme týchto ľudí dokázali prilákať naspäť.

-Vrátia sa potom, keď sa tam už tie tri – štyri roky „zabehnú“?-

Niektorí áno, viem o viacerých prípadoch. Aj ja mám v tíme kolegu, ktorý sa vrátil zo špičkového pracoviska. Vo vede to funguje tak, že dávate a beriete. Aj my niečo odškolíme a niekto k nám na druhej strane príde. Snažíme sa o to, aby ten systém bol rovnovážny a nie taký, že my si všetkých šikovných, ktorých odchováme, musíme „vyhnať“ preč. Ale ja si uvedomujem viacero rovín. Prvá je práca, prostredie, kolektív… Druhá časť je ekonomická. Mladí ľudia sa potrebujú usadiť. Mal by si vedieť prenajať byt, kúpiť aspoň ojazdené auto, oženiť sa a založiť si rodinu a tieto veci by mal vedieť ufinancovať zo svojej mzdy, a tak je to nielen v Rakúsku, ale už aj v Česku. Ak sa toto nestane, a na Slovensku nie je taká situácia, obzvlášť v Bratislave, kde cena bytov je veľmi vysoká, budú odchádzať tam, kde tieto možnosti majú. Dnes je situácia taká, že reálny príjem doktoranda, ktorý úspešne obháji prácu a stane sa postdoktorandom, klesne.

-Prečo?-

Lebo štipendium je nezdanené a plat je zdanený. Toto je skoro absurdná situácia a potom je už na nás ako vedúcich kolektívov, aby sme im tieto straty vykrývali účasťou v projektoch, kde ich vieme financovať. Ale to nie je systémové riešenie. Sú aj také kolektívy, ktoré takéto prostriedky nemajú. Keď prídu takíto mladí postdoktorandi do banky, ani sa s nimi nerozprávajú pri žiadostiach o úver. Toto vnímam ako kľúčový problém.

-Koľko zarába takýto postdoktorand?-

Doktorand má štipendium do 700 eur a keď je postdoktorand, tak je to približne štipendium mínus dane. A stačí odísť do Česka a tá mzdová hladina je inde, v Rakúsku je ten rozdiel ešte väčší.

-Unikajú takto mozgy zo Slovenska?-

Určite unikajú. Ja si osobne myslím, že dôležité je prilákať ich späť. Pripravujeme reintegračné granty. Teraz sme v SAV otvorili jeden taký program Štipendium SAV. Začína sa výzva, uvidíme, ako to bude fungovať. Je určený pre postdoktorandov a mladých vedeckých pracovníkov, ktorí pracovali na popredných svetových pracoviskách v zahraničí, majú dobre výsledky a chcú prísť nazad. Nemožno hovoriť o masívnej akcii, ide o tri, štyri miesta ročne.

-Ako by mal štát riešiť túto otázku?-

Navýšiť podiel HDP investovaný do školstva je potrebné, lebo sme na chvoste EÚ a to je možno aj hanba. Ale čo sa týka doktorandov a postdoktorandov, tam by som videla veľmi rýchle a účinné opatrenie vo vyhlásení výzvy napr. cez Agentúru na podporu výskumu a vývoja, ktorá by bola úplne fokusovaná na to, aby títo mladí, ktorí predkladajú dobré projekty a zapájajú sa do kolektívov, mali dodatočné prostriedky. A táto výzva by mala mať vysoké percento úspešnosti, inak to nebude efektívne. A pokiaľ viem, predsedníctvo agentúry už schválilo, že toto je potrebné, adresovalo vláde takúto poznámku. Verím, že toto je účinná cesta stabilizovať mladých u nás. Lebo vždy je to tak, prví odchádzajú najlepší. V celej Európe je hlad po dobrých doktorandoch a postdoktorandoch, čiže oni nemajú problém nájsť si miesto.

-Má Slovensko pri týchto podmienkach šancu vychovať držiteľa Nobelovej ceny?-

Nositeľ Nobelovej ceny, to spravidla nie je singularita, ktorá sa nejako zjaví. Nositelia Nobelových cien potrebujú vyrastať v prostredí, ktoré je motivačné, náročné, stimulujúce a vytvára všetku pridanú hodnotu okolo. Nie náhodou ústavy Spoločnosti Max Plancka majú vysoký počet nositeľov Nobelových cien. To je systém podpory výskumu, kultúry výskumu a  prostredia. Myslím, že je veľmi málo pravdepodobné, aby sa na Slovensku teraz v priebehu krátkeho časového úseku nejaký laureát Nobelovej ceny objavil. To ale vôbec nevylučuje, žeby nejaký Slovák, ktorý funguje v priaznivejšom prostredí, Nobelovu cenu nezískal. Ale na to, aby takýto významný jedinec vznikol, je potrebné vybudovať celú základňu. Je to podobné ako v športe. Každý chápe, že to nie je tak, že sa narodí skvelý skokan do výšky a bude majster svet a inak nikto druhý nebude skákať. Každý rozumie tejto otázke, keď hovoríme o športe, ale už málo ľudí si uvedomí, že to je potrebné pre akúkoľvek činnosť, aj vo vede. Že musíme celé prostredie tlačiť hore a potom sa možno stane, že aj Slovák dostane Nobelovu cenu.

-Máme Slovákov v takých medzinárodných tímoch, aké ste opísali?-

Máme Slovákov vo veľkých zariadeniach typu CERN v Ženeve, kde je slovenský výskum veľmi úspešne reprezentovaný. Ďalší svetlý príklad úspešného slovenského vedca je profesor Vilček, ktorý nedávno dostal cenu od prezidenta USA.

-Keď sme hovorili o úniku mozgov zo Slovenska, nechodia k nám na druhej strane doktorandi z menej rozvinutých krajín?-

Chodili by, keby bola taká možnosť. Podľa dávnejšej novely zákona o vysokých školách, nemôžu študenti, ktorí nie sú z krajín EÚ, poberať štipendium, a naopak, musia za svoje štúdium platiť. A to je v príkrom rozpore s princípmi EÚ, lebo práve únia sa snaží prilákať doktorandov z tretích krajín. Najväčší rezervoár doktorandov je od našich hraníc s Ukrajinou po východné pobrežie Ázie. Tam sú schopní, motivovaní, sú to ľudnaté krajiny. Tí majú "drive", tí chcú prísť do Európy, vidíte ich všade v laboratóriách. Na Slovensku je ten problém, že keď ich chceme zaplatiť, tak ich musíte zobrať buď na úkor nejakého mzdového fondu pracoviska alebo v rámci nejakého projektu. A navyše sú tam komplikácie s migračnou politikou na Slovensku. Tento predpis je obmedzujúci. Opakovane poukazujeme na to, že to treba zmeniť. Na začiatku zrejme bola predstava, že doktorand je náš študent, na ktorého vynakladáme prostriedky, tak budeme dávať len na slovenských. Ale to nie je tak. Doktorand pracuje v laboratóriu, vytvára veľa hodnôt, to sú pre nás veľmi užitočné, vysoko motivované a nie drahé pracovné sily.

-Od nového roka platí novela vysokoškolského zákona. Neapelovali ste na ministra, aby sa zmenilo toto ustanovenie?-

Apelovali, s pánom ministrom sme o tom hovorili ešte pred tým, než bol ministrom. Myslím, že tento problém je mu známy. Viem, že sa o tom vážne uvažuje, lebo je to problém, s ktorým sa mnohí potýkajú. Slovensko je malá krajina, tu ani nemôžeme čakať veľa študentov. U nás je prirodzené, že si musíme volať študentov z iných krajín a treba otvorene povedať, že v porovnaní s krajinami EÚ nie sme veľmi konkurencieschopní. Ani Bratislava nie je Paríž, aby sem chcel každý ísť, preto títo doktorandi z tretích krajín sú pravdepodobný zdroj.

-Na Slovensku sa každoročne vydáva veľmi málo patentov. Čím to je?-

Je pravda, že Slovensko je prakticky nepatentujúce, keď to porovnáme s počtami v okolitých krajinách. Súvisí to s viacerými príčinami. Prirodzenou snahou vedeckého pracovníka je niečo publikovať, teda zvestovať ľudstvu svoj poznatok. Pokiaľ patentujete, robíte presný opak, nepublikujete, ale patentom sa chránite. Treba na to ľudí naučiť, treba na to vytvoriť isté mechanizmy a isté pomocné nástroje, aby to patentovanie bolo pomerne jednoduché. Problém sú aj peniaze, lebo každý patent stojí isté prostriedky.

-Koľko?-

Sú to tisíce eur. V Nemecku hradí štát patenty, ktoré vznikajú vo výskumných organizáciách, lebo má záujem o to, aby vznikali. U nás, kto patentuje, ten sa vytrestá. Buď to musí platiť sám alebo ústav, kde pracuje. A keby bolo patentov priveľa, ústav by s tým mal problém, aj SAV by mala. Tie základné nástroje nie sú prepracované. Viem, že sa na tom pracuje. K patentovaniu treba ľudí vychovávať už na školách, lebo niekedy sú veci, ktoré by sa dali patentovať a u nás sa nepatentujú, lebo na to nikto nemyslí, že aj to je patentovateľné.

-Uľahčí systém patentovania na Slovensku európsky jednotný systém, ktorý má platiť od roku 2014?-

Ja si myslím, že by to malo pomôcť, ale my musíme vyriešiť celý proces patentovania, keď chceme mať európsky alebo svetový patent. Z  podaných patentov sa ani v západnej Európe nerealizuje veľa, možno 15 percent. Ale tie, ktoré sa realizujú, zaplatia náklady na všetky ostatné patenty. Komerčná úspešnosť patentov je nie častý jav a tak pre ostatných je patentovanie strata. Preto je dobré, keď sa o to stará subjekt, ktorý je napojený na rozpočet. Keď mám platiť, veľmi budem rozmýšľať, či budem patentovať, keď nevidím na obzore žiadneho realizátora.

-Ale potom to nie je veľmi motivačné ani pre štát…-

Ale tie úspešné patenty zaplatia všetko. To je práve tá hra, že tie veľmi úspešné prinášajú veľký efekt. Ale nedá sa povedať, že budeme robiť len tie, lebo to neviete vopred vybrať. Musíte pokrývať dosť široké pole. Najhorší je systém, ktorý sa stáva u nás, že nechceme dať priveľa peňazí, ale čakáme nejakú aktivitu a úspešnosť. A potom to ani neprináša benefit a stojí to peniaze. Tam treba mať zdravý odhad.

-Majú záujem v tejto oblasti spolupracovať firmy?-

Niektoré áno. Interakcia hospodárskej sféry s výskumom sa začína zvyšovať. Myslím, že tomu pomohli projekty štrukturálnych fondov, ktoré vyžadovali prítomnosť hospodárskeho partnera a boli pre vedecký kolektív motivujúce. Skutočne sa vytvorilo mnoho zoskupení, ktoré prináša prvé výsledky. Určite tam príde mnoho inovácií, zlepšení, lebo mnoho vecí vieme spolu vyriešiť veľmi rýchlo a účinne. Spolupráca s hospodárskou sférou sa darí rozvíjať. Teraz je dosť dôležité, aby sa vytvoril dostatok motivačných nástrojov, ktoré to budú ďalej podporovať. Lebo na Slovensku je ten problém, že je mnoho firiem, ktoré nemajú dosť kapitálu, aby investovali do výskumu, lebo to je beh na dlhú trať. Aj v zahraničí robia veľkú časť výskumu veľké, nie malé firmy. My by sme sa mali zamerať na to, aby aj veľkí hráči, ktorí prídu na Slovensko, museli pestovať aj výskum a vývoj, aby sa vytvorili podmienky a aby aj tieto dva svety viac kooperovali.

-Na Slovensku to tak pri veľkých investoroch asi nie je…-

Veľké firmy sa snažia mať výskumné zložky doma. Má to mnoho dôvodov. Verím, že istá časť výskumno-vývojových aktivít sa dá robiť aj tu.

-Urobilo Slovensko všetko pre to, aby vyčerpalo maximum prostriedkov z eurofondov?-

Čo sa týka čerpania štrukturálnych fondov z operačného programu Výskum a vývoj, myslím, že z pohľadu SAV sme boli veľmi snaživí, aj úspešní, čo do zazmluvnenosti projektov. Iná vec je, že čerpanie týchto projektov je veľmi pomalé. Súvisí to s administratívnou náročnosťou celého procesu. Podľa mojich vedomostí Slovensko pridalo k relatívne detailnej bruselskej administratíve vlastný vklad, ktorý to skomplikoval oveľa viac. A potom, ako sa pridávali novely k zákonu o verejnom obstarávaní, vytvorila sa dosť nepriaznivá situácia pre nákup vedeckých prístrojov a zariadení. Trvá to veľmi dlho a povedzme, často sú tam námietky, ktoré sú, myslím prinajmenšom diskutovateľné.

-Minulý týždeň dal parlament zelenú malej novele zákona o verejnom obstarávaní, ktorá sa schvaľovala v urýchlenom procese práve preto, aby sa zrýchlilo čerpanie fondov. Pomôže podľa vás novela k rýchlejšiemu čerpaniu?-

Nečítala som presné znenie. Podľa informácií, ktoré zazneli v médiách som presvedčená, že tá novela bola absolútne nevyhnutná a pokiaľ by sa k tomuto nesiahlo, hrozilo by, že sa prostriedky nevyčerpajú. Tam bolo už v súčasnosti toľko zadrhnutí toho procesu, že systém stagnoval a námietky, ktoré sú k tejto novele, nie celkom adresujú detaily, ktoré sme my zažívali ako skutoční obstarávatelia.

-Takže z vašej skúsenosti proces čerpania spomaľovali aj problémy s obstarávaním?-

Významne. Tie procesy sa dali natiahnuť na roky, to nebola otázka mesiacov. Pokojne sa dal stratiť aj rok sústavnými námietkami.

-Má Slovensko špičkových vedcov? V akých oblastiach vynikáme?-

V rámci SAV sme spravili analýzu kvality vedeckých kolektívov, ktorú pre nás realizovala agentúra ARRA. Zadefinovali sa kolektívy, ktoré sú špičkové a nedpriemerné. Z účasti na medzinárodných projektoch a z pohľadu produktivity a citovanosti sú najúspešnejšie kolektívy v oblasti materiálových vied a biomedicíny. To sú v súčasnosti ťažiskové smery SAV, kde je pomerne veľká koncentrácia špičkových kolektívov. Máme ešte dobré kolektívy v úplne základných vedách, kvantovej informatike, kvantovej chémii, matematike. Matematický ústav SAV patrí dlhodobo medzi špičkové pracoviská.

-Kto patrí momentálne medzi popredných slovenských vedcov?-

Sám predseda SAV profesor Jaromír Pastorek patrí k špičke vo svojej oblasti virológie, potom profesor Vladimír Bužek z oblasti kvantovej informatiky, známe sú aj mená z oblasti materiálového výskumu, či už bývalý riaditeľ Ústavu materiálov a mechaniky strojov František Simančík, ktorý dlhodobo podniká na prenose poznatkov do praxe, v oblasti keramiky je známy profesor Pavol Šajgalík, v oblasti polymérov sú výborné výsledky. Toto je len na ilustráciu, že sú na Slovensku vynikajúci ľudia, ja len verím, že to bude pokračovať.

-Ako je na tom slovenská veda a výskum v porovnaní s okolitými krajinami porovnateľnými so Slovenskom?-

Záleží, čo porovnávame. Ja môžem hovoriť za SAV, ktorá pokrýva významnú časť výstupov v rámci Slovenska. Štrukturálne fondy pomohli vo veľmi krátkom čase prekryť viac ako 20-ročné zaostávanie v prístrojovej vybavenosti laboratórií, a to je veľmi významná vec. Mnohé laboratóriá, mnohé tímy sú skutočne na európskej, kompetitívnej úrovni, som presvedčená, že ten základný krok sa urobil. To neznamená, že by sa malo prestať. Situácia nie je taká, že my máme ustálený stav a všetci na nás čakajú. Všetci idú vpred a my musíme stále utekať rýchlejšie, aby sme tých, ktorí sú pred nami, dobiehali.

-Centrami výskumu by mali byť vysoké školy. Na Slovensku ich máme dosť. Na akej úrovni je výskum na vysokých školách?-

To by mal zodpovedať nejaký vonkajší pozorovateľ celého vedeckého prostredia. Z materiálov, ktoré pripravila Univerzita Komenského v Bratislave, vyplýva, že na publikačnej činnosti sa SAV podieľa 36 percentami a 44 percentami na citačnom ohlase. Pričom podiel našich výskumných pracovníkov je 26 percent. SAV má dobré postavenie, ale mala by sa ďalej zlepšovať.

-Blíži sa komplexná akreditácia. Mal by tento proces vyradiť niektoré školy zo zoznamu univerzít?-

Myslím, že počet univerzít je nadštandardný, ak to porovnávam aj v rámci EÚ. Jediná možnosť je urobiť komplexnú akreditáciu a zhodnotiť, ako sa ktorá univerzita správa, aké dosahuje výsledky a či tieto výsledky sú adekvátne poslaniu univerzity a peniazom, ktoré dostáva. To je jediný spôsob, ako prečistiť tento systém. Akreditáciu robíme každé štyri roky aj v SAV.

Rozhovor s podpredsedníčkou SAV Evou Majkovou je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

UPOZORNENIE: TASR ponúka k správe zvukový záznam a videozáznam.