Môj profil 
Predplatné
“Aby som bol úprimný, teším sa z toho, že som sa vôbec dožil takejto slávnosti,“ zdôraznil 93-ročný Zdeněk Růžička. Ako ďalej pre agentúru SITA uviedol, najviac ho dojalo, keď sa slávnostné stretnutie začalo bývalou spoločnou československou hymnou. “Kto prežil chvíle, keď mu po súťaži na počesť víťazstva hrali hymnu, vie, o čom hovorím,“ zdôraznil Zdeněk Růžička, ktorému nedovolili reprezentovať po návrate z olympiády v austrálskom Melbourne 1956.
“Nie, z histórie československej gymnastiky som ´vyretušovaný´ nebol, ale z vtedajšej československej reprezentácie áno. Bolo to zlé. Boli to ťažké časy, nerád by som spomienkou na ne kazil túto krásnu slávnosť,“ reagoval na otázku agentúry SITA rodák z Ivančíc pri Brne. Odchovanec predvojnového Sokola, v ktorom začínal ako štvorročný, nechcel hovoriť o tom, že pred odplávaním lode Gruzia z dejiska OH 1956 prevzal od krajanov – emigrantov darčeky, ktoré im do prístavu doniesli. Balíček s čokoládou, cigaretami a žuvačkami nechcel prevziať nikto z výpravy, tak to urobil on. Vtedy sa dvakrát dostal do konfliktu so strážcom, ktorý športovcom bránil v osobnom kontakte s krajanmi, ktorí do Austrálie emigrovali.
Po návrate domov (loďou sa plavili do Vladivostoku spolu so športovcami ZSSR, potom vlakom po Bajkalsko-amurskej magistrále cez Sibír do Moskvy, odtiaľ lietadlom do Prahy, čo trvalo celý mesiac, pozn.) mu odobrali cestovný pas, čím mu znemožnili ďalej reprezentovať. Vtedy si spomenul na konflikty so strážcom výpravy v melbournskom prístave. A hneď pochopil, odkiaľ vietor fúka. Vedel, že s reprezentáciou je koniec.
“Mrzí ma, že mi už nebolo umožnené reprezentovať Československo. Bolo toho viac, čo som si vtedy musel prežiť. Vypadol som z národného výberu, hoci výkonnostne som tam stále patril. Žiaľ, aj také javy patrili do našej histórie. Som však rád, že som Československo mohol reprezentovať desať rokov predtým. To si na tom svojom životnom osude najviac cením,” zaspomínal si Růžička.
Z troch olympijských hier, na ktorých po druhej svetovej vojne štartoval (1948, 1952, 1956), najradšej spomína na londýnske, kde získal dve medaily a pridal aj siedme miesto z viacboja a šieste zo súťaže družstiev. Pekné spomienky má aj na OH u “protinožcov”. V Melbourne v roku 1956 bol vlajkonosič československej výpravy a bol súčasťou družstva, ktoré skončilo na 4. mieste.
“Na čo som myslel vo chvíli, keď som na veľkoplošnej obrazovke videl fotografie zo svojej bronzovej zostavy na kruhoch a v prostných na OH v Londýne? Pre mňa je to také povzbudzujúce. Po dlhých rokoch som zaznamenal svedectvo o tom, že som voľakedy niečo aj dokázal,“ reagoval na otázku, čo prežíval vo chvíli, keď na obrazovke videl seba počas úspešných OH 1948 v Londýne.
Po predčasnom skončení aktívnej činnosti sa stal trénerom v Brne. Svoje bohaté skúsenosti odovzdával zverencom až do roku 1989. Potom sa podujal obnoviť Sokol v Brne. Od roku 2004 bol starostom Sokola Brno I. “V dôchodku som iba päť rokov. Súčasnú gymnastiku pozorne sledujem, no mrzí ma, že Sokol sa v plnej sile už nikdy nevráti. Voľakedy to bola pre všestranných športovcov najlepšia organizácia,“ konštatoval bývalý trojnásobný majster Československa v gymnastike mužov. Z triumfu sa tešil v rokoch 1948, 1954 a 1956.
Růžičkovci majú vrcholnú športovú gymnastiku v rodine. Olympijské medaily (striebro a bronz) získala aj jeho manželka Matylda, ktorá súťažila pod rodným menom Šínová. Bola súčasťou strieborného tímu ČSSR z OH 1960 a bronzového z roku 1952. Růžičkova švagriná Věra bola zasa členkou československého družstva žien, ktoré zvíťazilo na OH 1948 v Londýne.
.jpg)
.jpg)
