Bratislava 8. mája 2021 (HSP/Foto:TASR-Jakub Kotian)

Bola to odpoveď na náš článok? Propagandista Ivan Mikloš opäť raz napísal úvahu, ktorá v bežnom Slovákovi zdvihne žlč. Čo k tomu treba dopovedať?

Nedávno sme uverejnili článok, ktorý sa zamýšľal nad skutočnosťou, prečo na Slovensku, napriek mohutnej protiruskej propagande, toľko ľudí v geopolitickej hre fandí Rusku. Možno je to iba náhoda, ale vzápätí vyšiel v denníku Sme článok bývalého ministra financií Ivana Mikloša, kde píše, že značná časť Slovákov je v „proputinovskom omámení“. Mikloš v ňom rozbalil klasický arzenál poloprávd a zavádzajúcich klišé, ktoré by sa dali zhrnúť do štandardnej dezinformačnej skratky euroatlantistov: za socializmu sme sa mali horšie ako dnes, a v Rusku sa aj dnes majú ľudia horšie ako u nás, a preto Rusko je zlé a naopak EÚ a NATO sú dobré. Pozrime sa na niektoré z kľúčových švindľov, ktoré tvoria základ tejto propagandy.

Kurzový dolárový posun

Máme sa dnes lepšie ako kedysi, a lepšie ako ľudia v Rusku, hovorí Mikloš. Spomína medián platov. Pri porovnávaní životnej úrovne je však vhodnejšie porovnávať iné veličiny, také, ktoré zohľadňujú spotrebný kôš, a ktoré nie sú naviazané na kurzy jednotlivých mien voči sebe.

Tu totiž vzniká obrovský nepomer pri porovnávaní ekonomickej situácie v jednotlivých krajinách, ak je deformovaný vzájomný výmenný kurz oboch mien. V takom prípade sú cenové a platové relácie v jednej krajine oproti druhej výrazne posunuté, a tým je deformované aj porovnanie životnej úrovne obyvateľov.

Treba si uvedomiť, že v dôsledku globálneho dolárového otrokárstva sú meny niektorých krajín silne podhodnotené, niekde môžu vychádzať dokonca násobné rozdiely, hoci realita života v porovnávaných krajinách môže v skutočnosti byť v mnohých podstatných parametroch podobná. (Je zaujímavé, že tí, ktorí tak usilovne merajú všetko cez HDP jednotlivých krajín, považujú Rusko za hrozbu, hoci ruský vojenský rozpočet je 20-krát menší než americký. V tomto jednom prípade pripúšťajú, že kurzový prepočet nemožno brať až tak vážne…)

HDP – hrubý domáci podvod?

Euroatlantisti obľubujú pri porovnávaniach najmä hrubý domáci produkt (HDP). To je však veľmi relatívna veličina, ktorá nezohľadňuje mnoho premenných. Malo by ísť o akési zrátanie všetkých tovarov a služieb, ktoré sa v krajine vyprodukujú za rok. Ibaže problémom je, že HDP niektoré veci nezapočítava a na druhej strane započítava iné, ktoré započítavať je čistým nezmyslom.

HDP predovšetkým nezachytáva všetky finančné toky, ale iba tie, ktoré zverejňujú inštitúcie. Neráta nielen neformálnu, teda „čiernu“ a „sivú“ ekonomiku, ale neráta ani miestne poľnohospodárstvo typu „sami sebe“ či práce ľudí doma na zveľadení vlastného majetku.

HDP neberie do úvahy ani reálnu zmysluplnosť produktov či služieb, ktoré sa v krajine produkujú. Tak napríklad, ak máme teoretickú nešťastnú krajinu, kde všetci obyvatelia pracujú ako úradníci, ktorí celé dni iba nezmyselne prekladajú stohy papierov z jednej kopy na druhú, trápia sa v presklených budovách chladených drahými klimatizáciami a zvyšok života trávia v zápchach, dochádzajúc do práce v drahých autách, tak táto bude mať oveľa vyššie HDP ako šťastná chudobná krajina, kde ľudia pre seba budujú príjemný svet s parkami, záhradami, kultúrou a medziľudskými vzťahmi.

HDP paradoxne a nezmyselne zaratúva aj negatívne veci, ktorých neexistencia by urobila krajinu bohatšou a šťastnejšou: čím viac finančných špekulácií, súdnych sporov, rozvodov, katastrof, ktoré treba riešiť a naprávať, tým vyššie HDP. Započítava sa zbrojenie (rast amerického HDP veľmi úzko koreluje s rastom amerických výdavkov na zbrojenie) a tiež produkcia vyčerpateľných surovín – čím rýchlejšie si ich krajina míňa, tým má väčšie HDP.

V roku 1968 americký politik Robert Kennedy povedal:

„Hrubý národný produkt započítava znečistenie ovzdušia, reklamu na cigarety a sanitky čistiace naše diaľnice od preliatej krvi. Počíta špeciálne zámky na dverách a väzenia pre ľudí, ktorí ich vylamujú. Počíta napalm a nukleárne hlavice a ozbrojené vozidlá bojujúce proti protestujúcim v uliciach. Avšak neberie do úvahy zdravie našich detí, kvalitu ich vzdelania ani radosť z hier. Nezahŕňa krásu poézie ani silu manželstva, ani náš dôvtip, ani odvahu, ani múdrosť, ani vášeň. Jednoducho povedané, meria všetko okrem toho, prečo sa oplatí žiť.“

HPD tak skôr než nejaký objektívny parameter predstavuje v určitom zmysle, ak to preženieme, mieru zapojenia krajiny do globálneho korporátneho mlynčeka na zelené dolárové nuly, do globálneho ekonomického otrokárstva.

Porovnávať treba korektne

A teda, kto porovnáva krajiny s odlišnými reáliami na základe priemernej výšky výplaty prerátanej na doláre alebo na základe HDP, len ťažko dostane objektívny obraz. Toto sa týka nielen porovnania bohatého dolárového a eurového Západu s inými krajinami sveta, ale tiež ekonomického porovnania Slovenska 1989 so Slovenskom 2021.

Ak Mikloš vo svojom článku obhajuje rusofóbne postoje tvrdením, že v roku 2021 sa máme oveľa lepšie, než sme sa mali v roku 1989, a že za to môže naše členstvo v EÚ a NATO, treba otvorene povedať, že je to podobná demagógia ako to, keď v roku 1960 stranícki súdruhovia konštatovali, o koľko lepšie je na tom naša krajina a priemerný človek, než v roku 1930, a keď z toho vyvodili záver, že univerzálnym všeliekom je socializmus a naše členstvo v Rade vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) a Varšavskej zmluve.

Miklošova demagógia je dokonca ešte horšia, a nielen preto, že je diskutabilná (čo sa postavilo za socializmu a čo sa postavilo potom? A čo sociálna sféra, atď.?), ale aj preto, že Slovensko posledných 30 rokov „frčí na dopingu“, a to hneď dvojakom: po prvé preto, lebo sa čoraz viac zadlžuje, a po druhé preto, lebo podstatu svojej ekonomiky počas uplynulého obdobia predalo cudzincom – za čo dostalo nejaké peniaze, ktoré by tu kdesi mali byť…

Napriek všetkému, čo bolo doteraz povedané, je jasná jedna vec: najbohatšie krajiny s najvyššími platmi a najvyššou životnou úrovňou sú naozaj krajiny kolektívneho Západu. Oficiálna západná verzia hovorí, že to je tým, že sú to najdokonalejšie demokracie s najdokonalejším ekonomickým systémom. Dajme tomu, že na tom je niečo pravdy, ale rozhodne to nie je pravda celá. Treba sa totiž lepšie pozrieť na to, odkiaľ to bohatstvo pochádza.

Kolonializmus a neokolonializmus

Počas niekoľkých uplynulých storočí bol hlavným centrom civilizácie a vedeckého a technického pokroku Západ, vďaka čomu sa tam naakumulovala veľká technologická, ekonomická a politická moc.

Vybudoval sa „globálny ekonomický stroj“, ktorý využíva zdroje väčšej časti planéty. Funguje na princípe pyramídovej hry, kde šikovnejší bohatnú, ale platia to tí ostatní. V uplynulých storočiach bol tento mechanizmus dovedený do určitého stupňa dokonalosti v rámci svetovej koloniálnej sústavy a hoci tá sa v priebehu 20. storočia rozpadla, vystriedal ju neokoloniálny systém korporácií. Ten síce má inú fasádu a (mierne) pozmenené pravidlá, ale v skutočnosti je to ten istý globálny produkčný stroj ako za kolonializmu, fungujúci na princípe tej istej pyramídovej hry, kde bohatstvo rovnako odteká z periférií a priteká do globálneho centra na Západe.

„Blahobyt a pokrok Európy bol postavený na pote a mŕtvych telách černochov, Arabov, Indiánov a ľudí žltej rasy. Európa je výtvorom tretieho sveta. Bohatstvo, ktorým je zahrnutá, je to, ktoré ukradla rozvojovým krajinám,“ napísal Frantz Fanon, francúzsky politický filozof z karibského ostrova Martinik. A nepriamo to potvrdili aj viacerí lídri západného sveta – napríklad francúzsky prezident Jacques Chirac, ktorý v roku 2008 povedal, že bez Afriky Francúzsko upadne na úroveň tretieho sveta.

Berúc do úvahy tieto skutočnosti, keď sa vrátime k porovnávaniu Západu s niekdajším socialistickým táborom, ktorý historicky vznikol ako odpoveď na kapitalizmus a neokolonializmus kolektívneho Západu, a tiež k porovnávaniu Západu s krajinami, ktoré vznikli po rozbití socialistického tábora zradcami (a áno, aj v dôsledku jeho vnútorných chýb), môžeme vidieť vec v celkom inom svetle.

Ale to všetko, čo sme doposiaľ spomenuli, je aj tak vedľajšie – ak hľadáme odpoveď na otázku, kam sa prikloniť, kde hľadať pravdu v geopolitickom zápase, pointa je ukrytá niekde úplne inde.

Je zdrojom prosperity EÚ a NATO?

Stereotyp protiruskej propagandy, ktorý nám predvádza vo svojich príspevkoch aj Ivan Mikloš, hovorí v podstate toto: Rusko je zlé, lebo je chudobné, kým Západ je dobrý, lebo je bohatý. Lenže v skutočnosti tento zavádzajúci predsudok nemá prečo byť pravdivejší, než presne opačná konštrukcia. Rovnako dobre môžu existovať aj krajiny slobodné (priateľské, demokratické) a chudobné a na druhej strane krajiny neslobodné (nepriateľské, nedemokratické) a bohaté.

Je zásadným omylom, jedným z kľúčových faulov v argumentácii euroatlantických propagandistov, stotožňovať bohatstvo a technologickú vyspelosť krajiny s mierou dobra, spravodlivosti, sociálneho zmieru, rovnosti, bratstva, slobody v nej. Áno, je pravdou intenzívna a konštruktívna spolupráca znamená lepší svet pre všetkých. Ale to je iba časť obrazu. Keď si vezmeme fungovanie svetovej ekonomiky ako celku, tak vidíme, že od krajín, ktoré v minulosti nespravodlivo zbohatli na úkor druhých, sa dá skôr čakať podobné správanie aj v súčasnosti a v budúcnosti.

Po roku 1989 sa na Slovensku v určitých smeroch zvýšila životná úroveň. Mikloš to pripisuje členstvu v EÚ a dokonca NATO (!). V prípade NATO ide samozrejme o slaboduché propagandistické klamstvo, ale pokiaľ ide o prospešnosť príslušnosti k bohatej západnej Európe, na tom je naozaj kus pravdy: tým, že Slovensko leží v bezprostrednej blízkosti bohatých častí Európy a naša ekonomika sa po prevzatí cudzincami stala satelitnou obslužnou ekonomikou nemeckej, aj napriek stále veľkým platovým rozdielom sa časť toho lesku nemohla nepreniesť aj k nám.

Pán Mikloš by nám asi vysvetlil, že to je spôsobené bratskou láskou a starostlivosťou našich západných tútorov o nás, ale človek menej zapálený pre ideály euroatlantizmu by mohol dospieť aj k inému záveru: že Slovensko malo iba šťastie, že sa vyskytlo na dobrom mieste, a že je prirodzenou súčasťou ochranného, prechodného pásma medzi bohatými krajinami majiteľov svetovej ekonomiky a východnými chudobincami.

Táto situácia, vyplývajúca z našej geografickej polohy, je pre nás výhodná, avšak kladie pred nás jednu zásadnú dilemu.

Dilema zlatej klietky

Je to dilema medzi „svojstojnosťou“ a klasickým judášskym (či janičiarskym) postojom, starým ako ľudstvo samo, spočívajúcim v prvoplánovo zištnom prístupe: kto nám sľúbi viac, za tým pôjdeme, to bude náš pán.

Komu veriť, domácim vlastencom ponúkajúcim skromnosť a hrdlačenie v pote tváre na vlastnom, alebo bohatým cudzincom, ktorí sľubujú komfort v pozlátenej klietke za cenu, že budeme podnájomníkmi vo vlastnej krajine? No predsa tým druhým, veď sľubujú viac. Mali by Američania konečne vtrhnúť do Severnej Kórey či na Kubu a všetko tam skúpiť? No jasné, veď tam žijú úplní chudáci. Kto je agresor, Západ či Rusko? No samozrejme Rusko, veď Západ je nepomerne bohatší a vyspelejší než ruskí mužíci, takže aj pravda je na strane Západu. Takto rozmýšľa prekvapujúco veľa ľudí: pravdu má ten, ktorý môže sľúbiť väčší kus koláča.

Je prirodzené z dvoch možností si vybrať tú lepšiu. Lenže ktorá je skutočne lepšia, to môžeme zistiť, len ak nezatvárame oči pred pravdou. Avšak zatvárať si oči pred pravdou, uprednostniť odmenu pred pravdou, nechať sa kúpiť, podplatiť za to, že si zakryjeme oči – to je práve podstatou uvedeného „judášskeho“ prístupu.

Nad planétou panuje neviditeľná ruka, ktorá farmárči s jednotlivcami i národmi metódou cukru a biča, podľa toho, či poslúchajú alebo nie. Majú na výber: sankcie či investície, sľuby či hrozby, pochvalu či pokarhanie, úplatok či obvinenie, eurofondy či eurofondy stop, pôžičky či pôžičky stop… Je to technológia. Veľmi stará, veľmi spoľahlivá a vlastne veľmi jednoduchá technológia, založená na prastarom princípe: na judášskom hriechu, ktorý je ľuďom taký vlastný…

Sme múdrejší ako naši predkovia?

Niektoré krajiny sveta dokázali udržať si nezávislosť a nenechať sa do zlatej klietky zlákať. Aj naši dedovia sa po druhej svetovej vojne dostali do takéhoto spolku krajín. Ten spolok nebol ideálny, bol od samého začiatku chorý a zneužívaný, až ho nakoniec zradcovia zvnútra rozvrátili. Ale prečo ho ľudia vôbec chceli? To je podstatná otázka!

Bol to zúfalý a nedokonalý pokus o únik z tej istej klietky, v ktorej sme dnes my. Aj naši dedovia v nej pred vojnou vyrástli. Poznali jej podstatu a mnohí situáciu vyhodnotili tak, že (takmer) každá sloboda bude zrejme lepšia, než tá klietka, hoc aj pozlátená.

Prešli veky, skúsenosti dedov odišli aj s nimi na večnosť a všetko je opäť tak, ako kedysi. Čo by dnes odkázali tí naši dedovia svojim omámeným a rozmaznaným vnukom, ktorí nad ich poznaním sveta ohŕňajú nosom a nadšene svoju vlasť predali za tridsať bezcenných devalvovaných mincí?

Čo by nám tí naši dedovia nakreslili ako prvé na geopolitický obraz sveta, aby na ňom nechýbala pointa? Ktovie, či by to náhodou nebola práve virtuálna pozlátená klietka, v ktorej globálny kolonizátor drží svoje národy a ich duše. A pod ňou nadpis „Ľudia, bdejte!“

Kedy sa ľudia poučia?

Propagandista Mikloš nám odkazuje, že za socializmu sme sa mali horšie ako dnes, a v Rusku sa majú ľudia horšie ako u nás, a z toho vyplýva, že Rusko je zlé a naopak EÚ a NATO sú dobré. Že tuhá centralizovaná EÚ a NATO sú jedinou možnou cestou – a ak si nezvolíme (dobrovoľne – nasilu) túto cestu, ale nejakú inú, tak budeme trpieť.

Múdrosť spočíva v tom, vidieť obraz v celku. V tomto prípade to znamená vidieť, o čom je podstata zlatej klietky, do ktorej nás ktosi zlákal s veľmi konkrétnym cieľom. A chápať, že pestrý trh konzumu je len vedľajšou vecou a oveľa podstatnejšia je dlhodobá udržateľnosť systému z hľadiska jeho stability a životného prostredia a kvalita života nielen víťazov, ale všetkých účastníkov veľkej ekonomickej hry (v prípade globálneho korporátneho kapitalizmu sú účastníkmi hry aj desaťroční otroci z tretieho sveta s mzdou pár dolárov na mesiac).

A predovšetkým je dôležité chápať zmysel a životnú dôležitosť vytrvalej snahy o nezávislosť od vzdialeného globálneho centra moci, ktorého jediný záujem je kolóniu využívať pre svoj prospech a nedovoliť jej pozviechať sa k suverenite, v podstate ju systematicky decimovať.

Kto by si azda myslel, že tieto úvahy sú plané a prehnané, môže si prečítať, čo hovorí základná doktrína americkej zahraničnej politiky, tzv. Wolfowitzova doktrína (v origináli pôvodne Defense Planning Guidance):

„Prvým cieľom zahraničnej politiky USA je zabrániť znovuzrodeniu nového rivala, a to buď na území bývalého Sovietskeho zväzu, alebo kdekoľvek inde. Toto je základná úvaha dominujúca novej regionálnej obrannej stratégii. Je nevyhnutné sa usilovať o zabránenie dominancii nepriateľských síl v regiónoch so zdrojmi, ktoré by mohli stačiť na vytvorenie globálnej moci.“

Čo to hovorí o slobode rozhodovania vazalských krajín, kam patríme aj my?

P. S.: Dospelí zvyknú deťom hovoriť, aby si dávali pozor a nešli s tým cudzím pánom, čo im dáva cukríky. Ale aké ľahké pritom je ich samých kúpiť za judášsky groš…

Ivan Lehotský