Bratislava 15. novembra 2017 (HSP/Foto: TASR – Pavel Neubauer)

Zo zápisnice 11. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá sa konala 9. apríla 1999 sa od vtedajšieho premiéra Mikuláša Dzurindu okrem iného dozviete,

„že v Juhoslovanskej zväzovej republike sa deje genocída nevídaného rozsahu.  Jej autorom je neľudský Miloševičov režim, ktorý sa rozhodol etnicky vyčistiť svoj štát. Pravda je taká, že Miloševičovi ľudia vyháňajú z vlasti už státisíce svojich spoluobčanov. Ľudia utekajú z Kosova nie pred náletmi aliancie, ale pred besnením Miloševičových ľudí.“

„Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky prejavuje úctu veľvyslanectvu Spojených štátov amerických a má česť odpovedať na Vašu nótu číslo 113/1998 – žiadosť o udelenie permanentného stáleho diplomatického povolenia – a má česť informovať veľvyslanectvo Spojených štátov amerických, že súhlasí s permanentným diplomatickým povolením pre prelety a pristátia vojenských i civilných lietadiel Spojených štátov amerických na území Slovenskej republiky“

Predseda vlády SR M. Dzurinda:

Vážený pán predseda Národnej rady,

panie poslankyne, páni poslanci,

v prvom rade sa vám chcem poďakovať za vašu ústretovosť, za to, že ste preložili dokončenie rozpravy vzhľadom na naše cesty na dnešný deň, na dnešné dopoludnie.

Rád využívam túto príležitosť predstúpiť pred najvyšší zákonodarný orgán Slovenskej republiky s informáciou o reakciách slovenskej vlády na prebiehajúci konflikt v Juhoslovanskej zväzovej republike a o krokoch, ktoré boli v tejto súvislosti z našej strany podniknuté. Viem, že by som sa mohol vo svojom vystúpení obmedziť na strohé konštatovanie, že vláda postupovala v zmysle svojich kompetencií. Neporušila ústavu, ani iný zákon a opierajúc sa o široký mandát voličov z nedávnych parlamentných volieb uplatnila svoje právo a svoju povinnosť v takýchto situáciách konať. Nechcem sa však v nijakom prípade skrývať do ulity vlastných kompetencií, práve naopak, som presvedčený, že nastal čas, aby bolo o aktivitách vlády v tejto oblasti plne informované plénum Národnej rady Slovenskej republiky.

Úprimne povediac, ak majú niektorí z vás pocit, že ten čas mohol nastať už dávnejšie, ani sa nebudem usilovať vám veľmi a za každú cenu protirečiť. Dovolím si iba apelovať na vaše pochopenie toho, že v uplynulých dvoch týždňoch nabrali udalosti dynamický spád, všetci sme boli priebežne konfrontovaní s meniacou sa situáciou a novými výzvami a možno je aj na jednej strane dobré, že sa takto schádzame až dnes, po dvoch mimoriadnych zasadnutiach vlády z tohto týždňa, keď je zároveň už lepšie možné odprezentovať pred vami aktivity vlády v určitom, aspoň čiastkovom súhrne. Tento čas, ktorý sme získali, sme využili aj na to, že sme získali niektoré nové informácie, doplňujúce informácie. A ja by som vás rád napríklad oboznámil s touto informáciou.

Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky prevzalo 15. októbra, teda ešte za predchádzajúcej vlády, nótu Ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov s nasledujúcou požiadavkou, ktorú najlepšie vystihne odpoveď Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky z 23. októbra 1998. Podčiarkujem, bolo to ešte za obdobia vlády dnešnej opozície. Dovoľte mi, aby som túto odpoveď Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky prečítal.

„Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky prejavuje úctu veľvyslanectvu Spojených štátov amerických a má česť opovedať na Vašu nótu číslo 113/1998 – žiadosť o udelenie permanentného stáleho diplomatického povolenia – a má česť informovať veľvyslanectvo Spojených štátov amerických, že súhlasí s permanentným diplomatickým povolením pre prelety a pristátia vojenských i civilných lietadiel Spojených štátov amerických na území Slovenskej republiky na rok 1999 za nasledujúcich podmienok:

1. Letový plán bude informatívne predložený v súlade s AIP Slovenskej republiky na Ministerstve zahraničných vecí Slovenskej republiky.
2. Let sa bude uskutočňovať výhradne po stanovených letových trasách a líniách.
3. Slovenské orgány si vyhradzujú právo zrušiť svoj súhlas v prípade mimoriadnej udalosti, o ktorej bude druhá strana včas informovaná diplomatickou cestou.“

Na záver je zdvorilostná formulácia.

Na základe tohto politického súhlasu ministerstva zahraničných vecí, bol to všeobecný súhlas na všetky prelety lietadiel Spojených štátov, reagoval Generálny štáb Armády Slovenskej republiky, podpísaný generálporučík Štefan Gombík, toho istého dňa 23. októbra. Opakujem, bolo to v dobe vlády dnešnej opozície takto.

Ministerstvo. Vec: Udelenie permanentného diplomatického povolenia. „Na základe vašej žiadosti“, je tam číslo ministerstva zahraničných vecí, „súhlasím s udelením permanentného diplomatického povolenia k preletom špeciálov Spojených štátov amerických pre transporty VIP, to znamená významných osôb, humanitárne lety, prepravu oficiálnych delegácií a vojenských transportných lietadiel, cez územie Slovenskej republiky, a k pristátiu na území Slovenskej republiky na dobu od 1. januára 1999 do 31. decembra 1999.

Diplomatické povolenie je potrebné žiadať, ak z kontextu vyplýva individuálne následné:

– ak let alebo časť letu bude mimo stanovenej letovej trasy,

– ak ide o prepravu zbraní, munície, rádioaktívnych a výbušných látok,

– ak ide o let alebo pristátie vojenského bojového lietadla,

– ak ide o pristátie na vojenskom letisku.“

Všeobecný súhlas bol teda podmienený aj žiadosťami o individuálne súhlasy v takýchto prípadoch.

Dovoľte mi, aby som teraz jasne deklaroval, že vláda Slovenskej republiky nemala a nemá v úmysle postupovať v takejto závažnej oblasti jednostranne bez komunikácie s ostatnými ústavnými inštitúciami a verejnosťou, či dokonca zámerne zamlčujúc a skrývajúc niektoré skutočností, ako to v uplynulých dňoch niektoré kritické hlasy na našu adresu tvrdili. Dúfam, že sa mi v mojom vystúpení a následnej diskusii podarí akékoľvek pochybnosti o transparentnosti našej politiky v tomto smere celkom odbúrať.

Ešte chcem vyjadriť svoj súhlas so všetkými, ktorí zastávajú názor, že krízový vývin v oblasti bývalej Juhoslávie, konflikt v Kosove a následné vojenské operácie Severoatlantickej aliancie proti Juhoslovanskej zväzovej republike sú závažnými javmi odohrávajúcimi sa v tesnej blízkosti našich hraníc. Aj preto naše postoje k nim môžu na dlhé roky ovplyvniť ďalšie smerovania, budúce postavenie Slovenskej republiky v celoeurópskom kontexte, a preto by bolo veľmi nebezpečné pokúšať sa zamiesť takéto problematické otázky pod koberec a tváriť sa, že sa nič závažné nedeje.

Výmenu informácií a vecnú diskusiu k tejto téme vítam, pretože som presvedčený, že ak sa nám podarí odbúrať emócie, a to je, domnievam sa, v takýchto situáciách tak vo vláde, ako aj v parlamente našou profesionálnou povinnosťou, ak sa nám podarí hodnotiť situáciu cez prizmu dlhodobých strategicko-bezpečnostných záujmov našej vlasti a jej obyvateľov, máme reálnu nádej, že naše stanoviská sa zblížia a kroky uskutočnené vládou v uplynulých dňoch nebudú vnímané niektorými našimi oponentmi v takej rozpornej polohe.

Chcem sa zámerne vo svojom vystúpení vyhnúť akýmkoľvek zmienkam, ktoré by dnešnú politickú atmosféru v slovenskom parlamente ďalej polarizovali. Naopak, dúfam, že sa nám všetkým podarí v diskusii k tejto závažnej téme odložiť optiku našich prirodzene odlišných politických a straníckych záujmov s cieľom hľadať riešenia, ktoré nebudú v rozpore s principiálnymi záujmami Slovenskej republiky.

A teraz mi dovoľte, aby som uviedol niekoľko faktov, niekoľko skutočností.

22. marca tohto roku ministerstvo zahraničných vecí dostalo nótu Spojených štátov amerických, ktorá žiadala o súhlas alebo o povolenie s preletmi tzv. tankovacích lietadiel nad územím Slovenskej republiky.
23. marca – deň na to Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky dostalo nótu Severoatlantickej aliancie, ktorá žiadala o všeobecný súhlas, podobný, ako udelila predchádzajúca vláda, tak ako som ho pred chvíľočkou prečítal.
24. marca prebehla diskusia vo vláde navzdory tomu, že kompetencie sú plne na strane Generálneho štábu a ministerstva zahraničných vecí. Podnetom na túto diskusiu boli teda uvedené dve nóty, ktorých konkrétne vymedzenie, o aké lietadlá by malo ísť, teda o tankovacie lietadlá, obsahovala iba jedna z týchto nót. Aj preto sa diskusia vnímala vo veľkej časti verejnosti, ale ako sa neskôr ukázalo, aj vo vláde, predovšetkým z pohľadu tankovacích lietadiel. Takto vzniklo aj určité nedorozumenie aj medzi samotnými členmi vlády o konkrétnom obsahu nášho súhlasu. Aj preto sa problémom vláda zaoberala ihneď po Veľkej noci v utorok 6. apríla 1999, kde okrem odstránenia nedorozumenia sme rozhodli o zjednodušení povoľovacieho systému na individuálne lety a prelety, ako aj o humanitárnej pomoci.

Rád by som vás veľmi zodpovedne informoval ešte o jednej skutočnosti. Do onoho zasadania v utorok 6. apríla 1999 nepreletelo ponad územím Slovenskej republiky ani jediné bojové lietadlo.

Ďalšia moja informácia sa bude dotýkať zasadania vlády dnes ráno, keď sme naše rozhodnutie o poskytnutí humanitárnej pomoci premenili na celkom konkrétne opatrenia a prijali sme uznesenie o vyčlenení 80 mil. Sk na humanitárnu pomoc v rozčlenení na 39 463 000 Sk, ktoré je potrebné vyčleniť na ubytovanie potenciálneho množstva 500 utečencov alebo vyhnancov. A ten zvyšok 40 537 000 korún bude rozdelený tak, ako sa dohodnú ministerstvá hospodárstva, pôdohospodárstva, dopravy na spoločnom rokovaní. Do 15. apríla tieto peniaze budú vyčlenené. Celou koordináciou je poverený minister zahraničných vecí v spolupráci s ministerstvom vnútra a minister hospodárstva v spolupráci s ministrom pôdohospodárstva a ministrom dopravy majú takpovediac rozmeniť na drobné – na lieky, najmä na potraviny a na ostatné potrebné veci, ale aj o zabezpečení dopravy tak, aby sa tieto veci dostali na miesto určenia včas. Táto suma 80 mil. korún je doplnená ešte objemom 4,2 mil. Sk, ktoré netreba zaplatiť, pretože ministerstvo vnútra našlo isté vnútorné rezervy – deky, prikrývky, stanový materiál a iné zariadenia -, ktoré je schopné vyčleniť bez toho, že by tento materiál bolo nevyhnutné pokrývať novými peniazmi, prostriedkami povedzme zo štátneho rozpočtu. Toľko zatiaľ fakty.

Panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi teraz krátke hodnotenie situácie z pohľadu súčasnosti aj po tom, čo som mal možnosť diskutovať vývoj v Kosove, vývoj v Juhoslovanskej zväzovej republike s predstaviteľmi viacerých krajín v nedávnych dňoch. Otázka znie, či Slovensko, myslím si, že fundamentálna otázka znie, či Slovensko chce patriť do rodiny kultúrnych, prosperujúcich a kultivovaných národov Európy alebo azda niekde inde. Ak Slovensko chce patriť do tejto rodiny a vláda Slovenskej republiky tvrdí, že jednoznačne áno, potom nemôžeme zatvárať oči pred pravdou a zbavovať nás samých zodpovednosti, ktorú poznanie tejto pravdy prináša.

Podľa môjho názoru pravda hovorí, že v Juhoslovanskej zväzovej republike sa deje genocída nevídaného rozsahu. Presvedčil som sa o tom napríklad v rozhovoroch s predsedom bulharskej vlády, ktorý navštívil Slovensko tento týždeň a ktorý ma informoval, že spočiatku bolo bulharské obyvateľstvo proti náletom aliancie, ale keď začali vyhnanci, lebo pán premiér Kostov ma upozornil, aby sme nehovorili o utečencov, ale o vyhnancoch z Kosova, z Juhoslávie, keď začali prúdiť do Bulharska, keď občania začali vnímať tú strašnú katastrofu, ako sa s týmito ľuďmi zaobchádza, začali vnímať pravdu a verejná mienka sa jednoznačne mení a obracia iným smerom. Podčiarkujem, že Bulharsko je susediacou krajinou s Juhoslovanskou zväzovou republikou. Podčiarkujem, že je to slovanský národ a národ, ktorého drvivá väčšina sa hlási ku kresťanstvu.

Mal som teraz veľmi dobrú možnosť hovoriť s predsedom talianskej vlády Massimom D´Alemom, okrem nášho oficiálneho stretnutia sme strávili spolu čas pri obede a bol veľmi široký priestor. Predseda talianskej vlády ma informoval, že strávil ostatnú nedeľu celý deň na hraniciach medzi Albánskom a Kosovom. Nebudem apelovať na vaše city, keď som pred chvíľočkou volal po tom, aby sme rozhodovali racionálne, ale poviem iba niekoľko slov. Predseda vlády bol zhrozený z toho, čo videl. Informoval ma o číslach, o ľuďoch, o počtoch ľudí, ktorí sú dnes už v Albánsku, v Čiernej Hore, Macedónii. Hovoril o nevídanom utrpení, ktoré títo ľudia zažívajú a ocenil doterajšie principiálne postoje vlády Slovenskej republiky.

Pravda naozaj teda hovorí, že v Juhoslovanskej zväzovej republike sa deje genocída nevídaného rozsahu, že jej autorom je neľudský Miloševičov režim, ktorý sa rozhodol etnicky vyčistiť svoj štát, svoju krajinu. Pravda je taká, že Miloševičovi ľudia vyháňajú z vlasti nie desiatky, stovky, ale už státisíce, státisíce svojich spoluobčanov. Ľudia utekajú nie z Kosova pred náletmi aliancie, ale pred besnením Miloševičových ľudí.

Politický súhlas na prelet lietadiel Severoatlantickej aliancie ponad územie bol vlastne potvrdením vzťahu k hodnotám, ktoré chce slovenská vláda, ale myslím aj občania Slovenskej republiky, podporovať. Sú to hodnoty ako právo na život, právo na spolunažívanie bez ohľadu na rasovú, náboženskú alebo etnickú príslušnosť. Je to právo žiť vo svojej vlasti slobodne na základe všeobecne prijatých ľudských a občianskych práv.

Politický súhlas s preletmi lietadiel NATO ponad územie Slovenskej republiky je potrebné vnímať predovšetkým z tohto uhla pohľadu ako výraz našich jasných principiálnych postojov rešpektujúcich tieto hodnoty, na ktorých stojí Severoatlantická aliancia, Európska únia, vyspelé civilizované európske obyvateľstvo.

Pokojne môžeme však tento súhlas vnímať aj ako potvrdenie schopnosti a vôle zintenzívniť spoluprácu s alianciou a jej členskými krajinami, ale aj ako schopnosť prispievať k bezpečnosti a stabilite v Európe s cieľom zabrániť rozsiahlej humanitárnej katastrofe. Dodržiavanie základných ľudských a občianskych práv a slobôd nie je iba vnútornou záležitosťou jedného štátu. Dotýka sa aj medzinárodného spoločenstva, ktoré sa nemôže nečinne prizerať, ako sa tieto práva hrubo porušujú. Takto to vnímali aj naši partneri, členovia Severoatlantickej aliancie.

Súhlas vlády Slovenskej republiky s povolením preletov lietadiel aliancie ponad územie Slovenskej republiky bol prijatý zo strany aliancie veľmi pozitívne. Deklarovali sme našu ochotu na spoluprácu a ochotu niesť spoločnú zodpovednosť za vývoj. Veríme, že aj tento posledný krok vlády pozitívne prispeje k vnímaniu Slovenskej republiky. Ak sa chceme niekedy stať členom aliancie, nemôžeme váhať, musíme prejavovať synergickú politickú vôľu rovnako zmýšľajúcich spojencov. Lebo aj o tom je aliancia a členstvo v nej.

Ak by som hovoril o tom, že máme jasne deklarovanú našu zahraničnú politickú orientáciu v programovom vyhlásení, myslím, že by som zbytočne zdržiaval a že toto je každému v tejto sále celkom jasné.

Vážené panie poslankyne,

vážení páni poslanci,

dovoľte mi, aby som vás na záver svojho vystúpenia vyzval a poprosil, aby ste svojím pôsobením neprispievali k bičovaniu vášní, k zvyšovaniu polarizácie spoločnosti, ktorá je už aj tak dosť polarizovaná, ale aby sme spoločne prispeli k solidarite s trpiacimi a k hľadaniu tých najlepších východísk. Vláda Slovenskej republiky nevidí východisko ani v etnickom vyčistení Juhoslovanskej zväzovej republiky, ani v spálenej zemi. Toto východisko vidíme v dialógu. Ak chceme, aby sa podarilo nadviazať dialóg v Juhoslovanskej zväzovej republike, pokúsme sa nadviazať dialóg najprv medzi sebou. Pretože existuje spoločná platforma, som hlboko presvedčený, že existuje takáto spoločná platforma na vzájomný dialóg a za takúto spoločnú platformu považujem záujem našej vlády. Záujem Slovenskej republiky. Aj koalícia, aj opozícia chce Slovensku len to najlepšie. Ak budeme vychádzať z tejto premisy, z tohto predpokladu, z tejto skutočnosti, potom dialóg je možný a som pevne presvedčený, že môže byť aj efektívny.

Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)