Brusel 8. augusta 2019 (HSP/Foto:TASR/AP-Efrem Lukatsky)

Jens Stoltenberg uviedol, že potreba zvýšenej spolupráce v rámci aliancie je vyvolaná globálnymi výzvami, vrátane zvýšenej konkurencie medzi veľmocami, kybernetickej hrozby a terorizmu. Na otázku vzostupu Číny povedal, že Peking vytvoril ekonomickú príležitosť pre zmiernenie chudoby, ale jeho rastúca vojenská sila má dopad na „poriadok založený na pravidlách“

Vraví: „NATO tradične zameriavalo na bývalý Sovietsky zväz a Rusko, ale vidno, že rast a približovanie sa Číny má vplyv na našu bezpečnosť. Videli sme ich v Arktíde, vidíme ich v Afrike, investujú veľké prostriedky do kritickej infraštruktúry v Európe, vidíme ich v kybernetickom priestore.“

Čína ako druhá strana mince, ktorá rastie bez liberalizácie, sa takmer určite stáva protipólom pre liberálny a globalizačný poriadok, ktorý je presadzovaný západným svetom. Presadzuje globalizáciu ekonomického, obchodného a kooperatívneho typu, ktorá sa taktiež môže nazvať „novým svetovým poriadkom,“ aby si občan mohol vybrať rovno z dvoch žalárov. Spojené štáty neboli nikdy skutočným hegemónom predpokladaného svetového štátu, ich záväzok ustanoviť ho a zachovať je často preceňovaný a posilňovaný okolitou žiarou mytologickej minulosti, aureolou amerických štátnikov a ich pánov, ktorí obkročmo nad svetom presadzovali liberalizmus pod zámienkou „dobročinných podnikov,“ ktoré sa neobmedzujú len na domácu politiku. Isté opatrenia, zamerané na presadzovanie západných hodnôt neboli v Rusku a Číne úspešné a bojujú proti kultúrnemu a politickému odporu dokonca v krajinách, ktoré sa od konca Studenej vojny poklonili západnej pologuli. Hospodársky úspech autoritárskych vlád, ktoré prijali len niektoré praktiky voľného trhu, je pre Západ výzvou, ktorá spochybňuje nevyhnutnosť histórie ohýbať svoj chrbát práve týmto smerom.

Nedávny summit skupiny G20 v Osake nepriniesol posun v rastúcom konkurenčnom boji medzi USA a Čínou o obchodnú a technologickú prevahu. Rovnako ako zvyšok sveta, aj EÚ pociťuje teplo obchodnej vojny. Keďže rezolúcia o tomto konflikte nie je na dohľad, Brusel (ak by nebol vo vazalskom postavení) by mal pripravovať komplexnú reakciu a zachovať rovnováhu.

Spojené štáty žiadajú ázijského giganta, aby do roku 2020 znížil deficit bilaterálneho obchodu o 337 miliárd, znížil clá a dotácie pre rozvíjajúce sa odvetvia. Trumpova administratíva sa tiež rozhodla obmedzovať schopnosť Číny investovať alebo získať americké firmy a start-upy v sektoroch ako robotika a letectvo. Peking tieto oblasti identifikoval v pláne Made in China 2025, dokumente vydanom čínskou vládou v roku 2015, ktorého cieľom je pretransformovať krajinu zo „svetovej továrne“ na produkciu s vyššou hodnotou. Inými slovami, stratégia modernizácie čínskej výroby vo všetkých smeroch.

Washington prijal tvrdý prístup, aby znížil čínsky progres, zvýšil americký export, chránil duševné vlastníctvo, technologickú výhodu a oprávnene otočil obchodné páky voči zahraničným investíciám, ktoré chránia domáci biznis. Zvyšujú sa clá, kladú prekážky pre cezhraničné dotácie a iniciatívy, ktoré nútia spoločnosti prerušovať dodávateľské reťazce. Prípad zákazu Huawei, jediného popredného čínskeho výrobcu pokrokových technológií, sa považuje za významné z dôvodov národnej bezpečnosti a konkurencie pri budovaní a zavádzaní 5G architektúry, ktorá podporí škálu komerčných a vojenských systémov. Čína reagovala clami na americké výrobky a blokáciou niektorých korporácií.

Obchodná vojna mení Spojené štáty na výrazne protekcionistickú krajinu s tarifami pravdepodobne vyššími ako v Indii. Niektorí bruselskí byrokrati uviedli, že nesúhlasia s metódami, ktoré používa Trumpova administratíva v obchodnej vojne s Čínou, v neposlednom rade preto, že USA tiež uvalili represívne clá na európskych výrobcov ocele a hliníka. Iní kričia o ohrození západných noriem, zásad a narušení „liberálneho medzinárodného poriadku“ (čo to je za slovnú konštrukciu?) a záväzných pravidlách údajne voľného trhu. Ostatné európske štáty a figúry poslušne pokračujú v čistej spolupráci s USA s cieľom obmedziť obchodné praktiky Číny a do médií „plačú,“ že čínska politika neurobila zmeny, o ktoré Západ žiadal. Marcový eurodokument viní Čínu z ochrany vlastného trhu a obmedzovania prieniku európskych spoločností na tento trh, zároveň kritizuje Peking v súvislosti s iniciatívami v Európe, čo ju vedie ako predhodenú americkú návnadu do otvorenej konfrontácie. Vnímaví a pozorní občania si už zvykli na to, že Brusel nerobí politiku v prospech národných štátov a bežných ľudí, ale v prospech svojich zakladateľov, ktorí stáli pri zrode a transformácii EÚ. Navyše sa bruselská byrokracia dá ľahko zmasírovať, aby neodsúhlasovala to, čo by teoreticky mohlo prospieť európskym štátom, ale skôr služobníckemu transatlantickému a kozmopolitnému kurzu. Bude EÚ zachovávať rovnocennosť medzi rastúcou konkurenciou USA a Číny a zlaďovať svoju kooperáciu s jedným i druhým s cieľom brániť normy a zásady mnohostranného obchodného systému alebo sa opäť umiestni do pozície „duriča“ na vodítku cudzích prianí?

Igor Kratochvíl