Odstupujúci premiér naozaj odpovedal Uhríkovi na otázku– kde sú limity našej vojenskej podpory Ukrajiny, či sme im tam ochotní poslať všetky zbrane alebo aj slovenských vojakov – nasledovne: „… A teraz vy sa opýtate, že či my pošleme našich vojakov do vojny?! To, prepáčte, toto sa ma pýta europoslanec na pôde európskeho výboru?? Nesrandujte. Nesrandujte. Tak si naštudujte… Samozrejme! Samozrejme! A je absurdné, že vôbec takúto otázku vysloví europoslanec! Vy by ste to občanom mali vysvetliť, poznajúc všetky medzinárodné zmluvy, poznajúc naše záväzky z hľadiska NATO a podobne. To by ste im mali vedieť vysvetliť, ale to by ste si najprv museli naštudovať.“

“Som šokovaný, že na čele slovenskej vlády ešte stále stojí iniciatívny trubiroh, ktorý je za pochvalu z Bruselu ochotný zatiahnuť Slovensko do vojny. Takže takto. V prvom rade by som očakával, že medzinárodné zmluvy a Ústavu SR bude podrobne ovládať ten, kto riadi tento štát – to by mal byť základný kvalifikačný predpoklad. Prosím, ak sa medzi poradcami premiéra okrem logopéda, vizážistu a maséra nájde aj nejaký kompetentný odborník, nech mu vysvetlí, že o vyslaní slovenských vojakov do zahraničia nerozhoduje on, ale parlament (čl. 86 pís. l Ústavy SR). Vláda by o tom mohla rozhodnúť len v prípade, keby išlo o plnenie záväzkov vyplývajúc z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu (čl. 119 pís. p Ústavy SR), ale toto nie je ten prípad. Žiadny článok Severoatlantickej zmluvy nám neukladá povinnosť ísť brániť štát, ktorý nie je členom NATO. Heger opäť neprikladá dôležitosť štátnym záujmom Slovenskej republiky a chce sa iba zapáčiť svojmu zaoceánskemu pánovi,” reagoval Chmelár.

Komentátor dodal, že chápe a v plnej miere podporuje snahu časti opozície o zvolanie mimoriadnej schôdze parlamentu, ktorá by mala zaviazať vládu, aby neposielala na Ukrajinu stíhačky.

Podľa Chmelára je desivé, čo všetko narozprával človek, ktorý je premiérom a na ktorého by sme sa mali v krízových časoch spoľahnúť, že bude dobre viesť našu krajinu tak, aby nebola ohrozená jej bezpečnosť.

Eduard Heger celkom vážne tvrdil, že z tejto vojny „benefitujeme“, lebo sme im darovali S-300-vku, ktorá vraj „nebola používateľná u nás, nemali sme na ňu súčiastky, ale na Ukrajine je využiteľná. A za to sme dostali ochranu štyrmi systémami Patriot, ktoré sú v hodnote minimálne troch miliárd…“. Ale, ale. Pán hlboký podpriemer nám chce nahovoriť, že S-300 u nás nefunguje, ale na Ukrajine áno? Veď s týmito rozprávkami nech chodí do škôlky, nie do parlamentu. A už vôbec neviem, aký význam má ohurovať nás hodnotou požičanej výzbroje, ktorá na rozdiel od systému S-300 nie je naša a môžu si ju kedykoľvek odviezť, čo sa už deje. Predstavte si, že darujete svoj byt bez náhrady a za to vám kamarát ponúkne, že si môžete požičať luxusný apartmán na Donovaloch… Ale len mimo sezóny. Dobrý obchod, nie? Nuž, ako pre koho…

S Eduardom Hegerom a jeho tímom by sa analytik mohol zhodnúť len na výroku, že „pre nás je prioritou, aby to pre Ukrajinu čo najskôr dopadlo dobre“. To by bol dobrý základ pre dialóg, otázkou je, či si naozaj myslí, že tento scenár – pri ktorom Európska únia nemá vlastnú politiku, má absolútne nečinnú diplomaciu a hoci sa vyhlasuje za „mierový projekt“, tak sa paradoxne koncentruje len na podporu vojny a posielanie zbraní – či tento scenár naozaj vedie k tomu, aby to dopadlo pre Ukrajinu dobre a zvýrazňujem ČO NAJSKÔR.

Už aj na Západe silnie presvedčenie, že tento konflikt sa nedá vyhrať vojensky. “Britskí a americkí odborníci dnes odhadujú, že táto vojna môže trvať aj 60 rokov! Položme si otázku, či naozaj chceme bojovať 60 rokov? Sme na to pripravení? Veď v tejto chvíli je predsa zrejmé, že nie sme schopní dodávať včas ani tie zbrane, ktoré sme sľúbili, že naša schopnosť v tomto smere nie je dosť veľká a mali by sme si to priznať. Tým skôr, ak očakávame ruskú ofenzívu do konca februára, jednoducho to nestihneme. A keby aj áno, je správne, že všetok kapitál, jedinú kartu, s ktorou hráme, sme vsadili do dodávok zbraní? Takto vyzerá Európa ako mierový projekt? Je hanbou, že jediný, kto dnes reálne rokuje o mieri, je turecký prezident Erdogan. Tušia vôbec títo bojachtiví tajtrlíci, ako dlho trvá v podobných konfliktoch vyjednávanie o mier? Henrymu Kissingerovi to v prípade vojny vo Vietname trvalo päť rokov! Lenže my dnes nemáme profesora Kissingera, my dnes máme Ursulu von der Leyenovú…,” konštatuje Chmelár.

Ďalej sa pýta: Čo je cieľom? Chceme dobyť Moskvu?

Chmelár varuje aj pred Ukrajinou v EÚ – tá by podľa neho bola len ďalším silným trójskym koňom USA rozbíjajúcim jednotu Európy.

“Najhoršie je, že nehráme vlastnú hru, že hoci sme pridlho tárali o vlastnej autonómnej politike EÚ, žiadnu nemáme a vo všetkom počúvame Ameriku, na ktorú vojna na Ukrajine ekonomicky nedopadá. Sme na tom zo všetkých kontinentov najhoršie, sme v permanentnom ohrození a začíname oproti ostatným hráčom na globálnej scéne výrazne strácať. Navyše, treba sa pripraviť aj na to, že Spojené štáty nás v tom potichu nechajú samých. Vplyvný bezpečnostný analytik a bývalý šéf vyzbrojovania na americkom ministerstve obrany Elbridge A. Colby sa už vyjadril, že Spojené štáty musia nechať Ukrajinu Európe a všetku svoju pozornosť sústreďovať na čoraz reálnejší hroziaci vojenský konflikt s Čínou. Aj šéf CIA William Burns dáva najavo, že Ukrajina je len podkapitola a hlavná výzva je Čína. V hre je oveľa viac, ako si myslíme, sme na prahu globálnej civilizačnej zmeny, ktorá nás môže zmiesť ako zaniknuté staroveké ríše. Ak sa nespamätáme a nezačneme hrať podľa našich záujmov, stane sa tento trend neodvratným,” konštatuje Chmelár na záver svojho komentára.