Dnešné bankroty bánk nemožno z ničoho z toho viniť. Áno, banka v Silicon Valley bola dosť hlúpa na to, aby kombinovala stratégiu podstupovania veľkého úrokového rizika a zároveň slúžila prevažne nepoisteným vkladateľom. Áno, Credit Suisse mala za sebou špinavú minulosť so zločincami, podvodníkmi a skorumpovanými politikmi. Na rozdiel od roku 2008 však neboli umlčaní žiadni informátori, banky (viac-menej) dodržiavali sprísnené predpisy po roku 2008 a ich aktíva boli relatívne solídne. Navyše, opäť na rozdiel od roku 2008, nikto z regulačných orgánov v Spojených štátoch a Európe nemohol dôveryhodne tvrdiť, že bol slepý.

V skutočnosti regulátori a centrálne banky vedeli všetko. Mali plný prístup k obchodným modelom bánk. Mohli jasne vidieť, že tieto obchodné modely by kombináciu výrazného zvýšenia dlhodobých úrokových sadzieb a náhleho úniku vkladateľov neprežili. A napriek tomu neurobili nič. Prečo? Jedným z vysvetlení je, že nedokázali predvídať stádovitý panický útek veľkých, a teda nepoistených vkladateľov? Možno. Skutočný dôvod, prečo centrálne banky v konfrontácii s krehkými obchodnými modelmi bánk v ich pôsobnosti nič neurobili, je však ešte znepokojujúcejší: Bola to reakcia centrálnych bánk na finančný krach v roku 2008, ktorý spôsobil vznik krehkých obchodných modelov bánk. A ony to vedeli!

Politika tvrdých úsporných opatrení pre väčšinu a štátneho socializmu pre bankárov, ktorú naše štáty uplatňovali po roku 2008 súčasne v Európe a Spojených štátoch, mala dva účinky, ktoré formovali financializovaný kapitalizmus v posledných štrnástich rokoch: Po prvé, otrávil peniaze Západu. Presnejšie povedané, zabezpečila, že už neexistuje jediná nominálna úroková miera (napr. číslo ako 3,6 %), ktorá by bola schopná obnoviť rovnováhu medzi dopytom po peniazoch a ich ponukou a zároveň zabrániť vlne krachov bánk. Po druhé, západní bankári predpokladali, že ak a keď inflácia opäť zdvihne svoju škaredú hlavu, centrálne banky budú jednou rukou zvyšovať úrokové sadzby a druhou rukou ich zachraňovať – keďže bolo všeobecne známe, že neexistuje jediná úroková sadzba, ktorou by sa dosiahla cenová stabilita a zároveň stabilita finančného sektora. Čo je, samozrejme, presne to, čoho sme teraz svedkami!

Čestní komentátori, ktorí stoja pred ťažkou dilemou medzi obmedzením inflácie a záchranou bánk, vyzývajú centrálne banky, aby robili oboje: aby pokračovali v zvyšovaní úrokových sadzieb a zároveň pokračovali v politike socializmu pre bankárov po roku 2008, ktorá je jedinou politikou, ktorá môže pri zachovaní ostatných podmienok zabrániť bankrotom bánk jednej po druhej. Táto stratégia uťahovania menovej slučky okolo krku spoločnosti a zároveň štedrého zachraňovania bankového systému je jediným spôsobom, ako môžu úrady súčasne slúžiť záujmom triedy veriteľov a bankám. Zároveň je to istý spôsob, ako odsúdiť väčšinu na zbytočné utrpenie (v podobe vysokých cien a nezamestnanosti, ktorým sa dá predísť) a zároveň zasiať semeno ďalšieho bankového požiaru.

Aby sme nezabudli, vždy sme vedeli, že banky neboli navrhnuté tak, aby boli bezpečné, a že spolu tvoria bankový systém, ktorý nie je schopný dodržiavať pravidlá dobre fungujúceho trhu. Problém je v tom, že doteraz sme nemali žiadnu alternatívu: Banky boli jediným prostriedkom, ktorý sprostredkoval peniaze ľuďom, a to prostredníctvom svojich pokladní, pobočiek, bankomatov atď. Tento nedostatok alternatív urobil zo spoločnosti rukojemníka siete súkromných bánk, ktoré si monopolizovali funkcie platobného systému, úložiska úspor a zdroja úverov. Dnes nám však technológia poskytla skvelú alternatívu.

Predstavte si, že by centrálna banka poskytla každému bezplatnú digitálnu peňaženku, v skutočnosti bezplatný bankový účet úročený jednodňovou úrokovou sadzbou centrálnej banky. Vzhľadom na to, že súčasný bankový systém funguje ako protispoločenský kartel, mohla by centrálna banka využiť modernú digitálnu, cloudovú technológiu a poskytovať všetkým bezplatné digitálne transakcie a ukladanie úspor, pričom z jej čistých príjmov by sa platili základné verejné statky. Ľudia oslobodení od povinnosti držať svoje peniaze v súkromnej banke a platiť cez nos za transakcie prostredníctvom jej systému si potom budú môcť slobodne vybrať, či a kedy chcú využívať súkromné finančné inštitúcie ponúkajúce sprostredkovanie rizika medzi sporiteľmi a dlžníkmi, ktorých peniaze však budú žiť v dokonalom bezpečí v účtovnej knihe centrálnej banky.

Približne v tomto bode môjho návrhu bude kryptografické bratstvo predstierať záchvat a obviní ma, že presadzujem centrálnu banku Veľkého brata, ktorá vidí a kontroluje každú našu transakciu. Odhliadnuc od ich ohromujúceho pokrytectva, niekoľko dní po tom, čo požadovali okamžitú záchranu centrálnej banky pre svojich bankárov zo Silicon Valley, si dovolím upozorniť, že ministerstvo financií a ďalšie štátne orgány už majú prístup ku každej našej transakcii. Súkromie by sa skutočne dalo lepšie chrániť, keby sa transakcie sústreďovali v účtovnej knihe centrálnej banky pod dohľadom niečoho ako porota menového dohľadu, ktorá by pozostávala z náhodne vybraných občanov a odborníkov z rôznych profesií.

Zhrnuté a podčiarknuté, nastal čas dospieť k nevyhnutnému záveru: bankový systém, ktorý považujeme za samozrejmosť, je neopraviteľný. To je tá zlá správa. Ale je tu aj dobrá správa. Už sa nemusíme spoliehať, aspoň nie tak ako doteraz, na žiadnu súkromnú, o rentu usilujúcu a destabilizujúcu sieť bánk. Nastal čas vyhodiť do vzduchu nenapraviteľný bankový systém, ktorý prináša výhody len vlastníkom nehnuteľností a akcií na úkor väčšiny.