Drahá smútiaca rodina, vážené smútočné zhromaždenie,

zomrel emeritný prezident Slovenskej republiky, pán Michal Kováč. Lúčime sa s ním, lúčime sa s mužom, ktorý stál na čele našej vlasti: bol najvyšším predstaviteľom krajiny, ktorá je naším domovom. Preto sa jeho odchod dotýka nás všetkých. Celkom samozrejme, smrť pána prezidenta v prvom rade zasiahla jeho najbližšiu rodinu a príbuzných. Sme tu dnes s nimi, aby sme im prejavili našu účasť na ich bolesti, aby sme pri nich stáli v ťažkej chvíli. Odchod manžela, otca, milovaného člena rodiny je okamihom zármutku, ktorý poznačuje životnú skúsenosť nás všetkých – všetkých ľudí bez výnimky. Bolestná nevyhnutnosť smrti, ktorá je pre každého z nás len otázkou pozemského času, nás teraz vedie k zastaveniu: aby sme si uvedomili svoju krehkosť, aby sme venovali pozornosť tomu, čo je podstatné, aby sme si pripomenuli to, čo nás prevyšuje. A o to viac v deň, keď sa lúčime s prezidentom, teda najvyšším predstaviteľom našej krajiny.

Za skutočne podstatnú v tomto okamihu pokladám vďačnosť. Na prvom mieste vďačnosť za dar života pána prezidenta. Taktiež vďačnosť za lásku, ktorú vynaložil v starostlivosti o rodinu. Vďačnosť za úsilie, ktoré venoval našej spoločnosti. Žijeme v slobodnom štáte, ktorý má budúcnosť. Tento štát má svoje nedostatky a trápenia – ale je tu. Je súčasťou spoločenstva európskych národov a môže s nádejou hľadieť do budúcnosti. Je dôležité nezabudnúť, že to nie je samozrejmosť. Je dôležité nezabudnúť, že za to vďačíme mnohým ženám a mužom, ktorí myšlienku Slovenska pokladali za natoľko vzácnu, že kvôli nej nešetrili ani námahou, ani obetou. Mnohí z nich sa z našich radov postupne vytrácajú: pán prezident je jedným z nich. Zostáva však navždy zapísaný do histórie Slovenskej republiky.

Jeho odchod do večnosti nám pripomína, že sme dedičmi. Na našich pleciach teraz spočíva starosť o toto – a nie naozaj ešte raz – nie samozrejmé dedičstvo. Meno našej krajiny je už v rukách nových generácií. A po nich prídu ďalšie. Tie súčasné, ani tie budúce by však nemali stratiť zo zreteľa spoločné dobro a ideály skutočnej slobody – aby sa nestali sluhami osobných záujmov alebo otrokmi sporov a konfliktov, ktoré sa nevedú pre posilnenie slabých, či preto, aby sa pomohlo znevýhodneným, ale skôr kvôli osobným ambíciám.

Javí sa mi, že budúcnosť našej krajiny, na ktorej tak záležalo zosnulému pánu prezidentovi, sa nemôže spájať len so snahou o dosiahnutie úspechov alebo najlepšie využitie talentov. Jej súčasťou musí byť aj otázka, či sme my – každý jeden z nás – schopní, a najmä ochotní, urobiť pre rozvoj Slovenska. A taktiež otázka, do akej miery si dokážeme ctiť spravodlivosť, či sme schopní zachovať zdravú skromnosť, pokoru, ľudskosť, či máme ochotu počúvať aj iný názor, než len vlastný – a či sme nestratili schopnosť odpúšťať.

Myslím, že práve tieto vlastnosti a hodnoty si potrebujeme pripomenúť v dnešný deň. Aj preto, že sa lúčime s mužom, ktorý oň zápasil, ktorý sa o ne usiloval – a pohľad na jeho život je dôkazom tohto úsilia. Nikto z nás nie je dokonalý: ani jemu sa vo všetkých okolnostiach azda nepodarilo na sto percent žiť ideál, ktorý hľadal, postupne odkrýval a ktorý sa pokúšal napĺňať. A pri tejto zádušnej svätej omši sa ako veriaci modlíme, prosíme Boha, aby mu odpustil nedokonalosti a ľudské slabosti. Zároveň tým však pripomíname aj samým sebe, že sme na ceste, a že napriek bremenám, ktoré nás dokážu priam zatlačiť do prachu, musíme dvíhať zrak a nanovo pozerať dopredu – v úprimnej túžbe po čoraz lepšom poznaní a konaní dobra.

Táto túžba, rozličným spôsobom prítomná v srdci všetkých ľudí, sa odjakživa konfrontuje s mnohými podobami zla. Nesmieme sa však nechať premôcť. Ani tou podobu zla, ktorú veľmi citlivo vnímame – zlom, ktorým je smrť. Pominuteľnosť ľudského života na zemi pred nás kladie otázky, ktoré sa nedajú navždy odsúvať. Stáli pred našimi predkami, stoja aj pred nami, a stáť budú pred tými, čo prídu po nás. Hľadanie odpovedí na tieto otázky mnohých priviedlo k čítaniu knihy, ktorú nazývame Sväté Písmo.

Aj my sme tak dnes urobili, pri slávení tejto zádušnej svätej omše. Zo starobylého textu k nám prehovoril Jób, ktorý zoči-voči smrti vyslovil vlastnú, mimoriadne silnú a presvedčivú odpoveď: “Verím, že môj Vykupiteľ žije. Verím, že v posledný deň vstanem z prachu zeme…” Vstanem z hrobu a uvidím Boha, svojho Spasiteľa – pokračuje pieseň, ktorá sa zvykne spievať pri týchto pohrebných obradoch. Na inom mieste nám práve Jób pripomína, že tak ako sme si na tento svet nič nepriniesli, nič si z neho ani neodnesieme.

Pán prezident Kováč vo svojom živote objavil spôsob ako prijať tieto prastaré slová zo Svätého Písma za svoje vlastné. V posledných rokoch si kvôli ťažkej chorobe veľa vytrpel. Obdivoval som jeho statočnosť, s ktorou to všetko znášal. Vážim si aj jeho osobné svedectvo, snahu žiť v duchu kresťanskej viery – ešte v časoch, keď mu zdravie dovoľovalo navštevoval chrám. Veriaci v bratislavskej Dúbravke i Lamači si dobre spomínajú na to, ako pravidelne prichádzal, aby sa zúčastňoval na nedeľných svätých omšiach.

Aj preto je súčasťou dnešnej rozlúčky slávenie tejto svätej omše. To slávenie my kresťania nazývame Eucharistickou obetou: ona je sprítomnením vykupiteľskej obety Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, aby nás vykúpil a spasil. Pretože… Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. A o tejto skutočnosti sme čítali v ďalšom texte Svätého Písma – v svätom evanjeliu podľa Jána, ktoré sme si pred chvíľou vypočuli. Slová: ”V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?” hovorí Ježiš Kristus. “Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja,” zdôrazňuje Ježiš Kristus.

S touto nádejou, ktorá pramení z viery, odprevádzame dnes nášho zosnulého. Túto nádej nosíme vo svojich srdciach, a túto nádej ponúkame aj súčasnému svetu. Je to nádej, ktorá presahuje z nášho pohľadu nevyhnutnú hranicu života a smrti. Táto nádej však nie je založená na nás: sme rovnako krehkí a hriešni ako všetci ostatní ľudia. Táto nádej je založená na Svetle národov, ktoré prežiaruje aj najväčšie temnoty zla, aj temnoty strachu, hnevu, či nenávisti, temnoty smrti. A toto svetlo nás vedie po ceste. Dokonca, ono samo je pre nás Cestou, Pravdou a Životom. Opakuje to samotný Ježiš v dnešnom svätom evanjeliu, Radostnej zvesti pre celý svet: “Ja som cesta, pravda a život”.

Pre nášho pána prezidenta sa cesta pozemskej púte pred niekoľkými dňami skončila. Modlíme sa za to, aby ho Boh priviedol k sebe – po ceste k večnosti, na ktorú s nádejou vykročil. Zároveň prosíme, aby sme ani my nestratili zo zreteľa ideály, o ktoré sa snažil. Aby sme úprimne hľadali odpoveď na otázky, ktoré súvisia s našou ohraničenosťou – a s ktorými sa konfrontujeme v okamihu smrti našich blízkych. Tiež – aby sme počúvali druhých, a mali k nim úctu, i keď majú odlišný názor; aby sme milovali spravodlivosť; aby sme mali odvahu nezutekať pred situáciami, ktoré si vyžadujú námahu a obetu; aby sme dokázali odpustiť, i poprosiť o odpustenie. Toto všetko v duchu dôležitej pripomienky dnešného dňa: v snahe o rast a rozvoj – náš osobný, ale aj o rast a rozvoj našej milovanej vlasti, ktorú on – pán emeritný prezident – päť rokov viedol ako prvý muž.

Odpočinutie večné daj mu, Pane a svetlo večné nech mu svieti, nech odpočíva v pokoji. Amen.