Môj profil 
Predplatné
Peter Marček spomenul v prvom rade sebaurčovacie právo národov obsiahnuté v kapitole 1, článok 1, časť 2 Charty OSN, ktoré hovorí o rovnakých právach národov a ich sebaurčovacom práve. A zmienil sa následne aj o kapitole 1, článok 2, časť 4 Charty OSN, ktorá hovorí okrem iného o územnej celistvosti štátov.
Marček tiež citoval názor medzinárodného súdneho dvora OSN z 22. júla 2010, ktorý hovorí, že vyhlásenie nezávislosti Kosova neporušilo medzinárodné právo, lebo medzinárodné právo neobsahuje zákaz vyhlásenia nezávislosti. Sudcovia z USA, Francúzska a Nemecka teda hlasovali za to, že medzinárodné právo dokonca ani v prípade Kosova nebolo porušené, čo znamená, že rovnako to musí byť aj v oveľa jasnejšom prípade Krymu.
Referendum na Kryme sa konalo 16. marca. Nasledujúci deň, 17. marca vrchná rada Krymu vyhlásila nezávislosť Krymu od Ukrajiny v súlade s kapitolou 1, článkom 1, časťou 2 Charty OSN a poradným názorom medzinárodného súdneho dvora OSN z 22. júla 2010 o vyhlásení nezávislého Kosova. A 18. marca potom bola podpísaná dohoda o znovuzjednotení Krymu s Ruskou federáciou. Treba dodať, že podľa charty OSN je pripojenie novovyhláseného štátu k inému štátu súčasťou realizácie práva na sebaurčenie.
Právny pojem republika je formou štátu a vyjadruje právne suverénne postavenie Krymu v rámci Ukrajiny. Republika Krym preto mala možnosť podľa vtedy platnej ústavy Ukrajiny sa od Ukrajiny oddeliť. A až potom, po následnom požiadaní Ruskej federácie o začlenenie do štátneho celku Ruská federácia rozhodla o začlenení Krymu späť do svojej zostavy.
Marček tiež pripomína názor predsedu asociácie akreditovaných právnikov pre interakciu s orgánmi verejnej správy pri Európskej únii Cristiana de Fouloyho, ktorý povedal, že v súlade s paragrafom 10 ústavy Ukrajiny z roku 1996 malo územie Krymu samostatný právny štatút založený na zákonných právach národov, a v súlade s ustanovením paragrafu 10, odstavec 138, spadá pod jurisdikciu autonómnej republiky Krym aj organizácia a usporiadanie miestnych referend, pričom možné témy týchto referend nie sú obmedzené na krymskú časť ústavy. Teda aj táto asociácia právnikov pri EÚ jasne deklarovala, že referendum na Kryme bolo v súlade s právom a ústavou Ukrajiny, a že rozhodnutie Krymčanov osamostatniť sa logicky nadobudlo právnu silu. Či sa následne niekam pričlenili, to už bolo opäť ich autonómne právo.
Toľko z argumentácie poslanca Marčeka pred Zahraničným výborom NR SR. Pre osvieženie pamäte zopakujme si ešte fakty, ako to s Krymom bolo:
– Ukrajinec Nikita Sergejevič Chruščov, nasledujúci rok po svojom zvolení do funkcie prvého tajomníka ÚV KSSZ daroval v roku 1954 ruský (a čiastočne tatársky, avšak ani trochu nie ukrajinský) Krym bezdôvodne, proti akýmkoľvek historickým faktom a tiež proti platnej ústave Sovietskeho zväzu svojej rodnej Ukrajine.
– Po rozpade Sovietskeho zväzu sa obyvatelia Krymu chceli osamostatniť a už v referende v roku 1991, na ktoré mali ako autonómna republika právo, si odhlasovali zvrchovanosť, ale ukrajinská moc toto referendum odignorovala.
– V roku 2014 sa k moci v Kyjeve dostala protiústavným spôsobom bábková proamerická vláda, od ktorej Krymu reálne hrozilo násilie a porušenie jeho statusu. Ako by to tam dnes vyzeralo, nebyť pripojenia k Rusku, o tom si môžeme urobiť názornú predstavu na Donbase.
– Následne si Krymčania v referende drvivou väčšinou zvolili samostatnosť a pričlenenie k Ruskej federácii. Na referendum mali Krymčania právo dané ústavou Ukrajiny, ústavou Krymu i Chartou OSN, a taktiež na následné kroky, ktoré z referenda vyplynuli.
– Nešlo o žiadnu anexiu, pretože anexia znamená zabratie krajiny násilím, čo sa v žiadnom prípade na Kryme nestalo. Obyvatelia Krymu sa rozhodli sami a toto svoje rozhodnutie zrealizovali dobrovoľne. Nie je ani mysliteľné, aby dvadsaťtisíc ruských vojakov (ktorí v tom čase na Kryme boli v zmysle platných medzinárodných zmlúv) v priebehu pár dní mohlo donútiť jedenapol milióna obyvateľov zahlasovať tak, ako zahlasovali.
– Že počas referenda 2014 príslušníci ruskej posádky zo Sevastopoľa, ktorá tam sídli nepretržite od 18. storočia, zabránili novej kyjevskej moci narúšať priebeh referenda, je takisto vedľajšou skutočnosťou, ktorá nijako nemení podstatu toho, čo sa tam odohralo.
– odporcovia návratu Krymu do Ruskej federácie argumentujú memorandom o nemennosti hraníc Ukrajiny, ktoré bolo na úrovni prezidentov (nebolo to schválené parlamentmi) mocnosťami a Ukrajinou podpísané v roku 1994 v Budapešti. Hranice však neporušilo Rusko, ale samotní Krymčania, ktorých memorandum k ničomu nezaviazalo, a ktorých v princípe nejaký papier, ktorý si medzi sebou niekto podpísal o nich a bez nich, ani nemusí vôbec zaujímať.
– Nie je korektné tvrdiť, že rovnakým spôsobom ako Krym by sa mohli osamostatniť aj ľubovoľné menšiny žijúce kdekoľvek na svete. Krym je historicky a geograficky jednoznačne vymedzeným územím a bol v čase odčlenenia autonómnou republikou s vlastnou ústavou, garantovala to aj ústava Ukrajiny.
– Je nezmyslom spochybňovať výsledky krymského referenda. Otvorené dvere netreba vykopávať, je doslova slabomyseľné argumentovať, že bolo sfalšované, keď drvivá väčšina obyvateľstva jednoznačne sympatizuje viac s Ruskom ako s banderovskou Ukrajinou – tak je to dnes, a tak to bolo aj v roku 2014.
Bodka. Krym bol, je a bude ruský. Chcú to tak Krymčania. A že sa to niekomu nepáči… nuž, to je jeho problém.
Ivan Lehotský
.JPG)
.jpg)
.jpg)
