Môj profil 
Predplatné
Výsledky publikované v časopise Science ukazujú, že ukladaním (vstrekovaním) CO2 do vulkanickej horniny dôjde k reakcii, pri ktorej sa vytvoria nové uhličitanové minerály. Takýto spôsob dáva nádej, ako sa efektívne zbavovať oxidu uhličitého vylučovaného do ovzdušia. “Je to veľký krok dopredu,” hovorí geologička Sally Bensonová zo Stanfordskej univerzity v kalifornskom Palo Alto.
Jednou z najväčších otázok bolo, kam konkrétne ukladať zachytený plyn. Výskumníci spočiatku uprednostňovali usadené horniny pieskovca v slanej podzemnej vode alebo vyčerpané ropné vrty, pretože priemysel má s nimi dlhoročné skúsenosti. No je tu však obava, že cez praskliny v horninových vrstvách môže CO2 unikať späť do atmosféry.
Takže už v roku 2006 našli islandskí, americkí a francúzski vedci lepší spôsob vstrekovania CO2 do podzemných vrstiev sopečného čadiča pod oceánom. Na rozdiel od pieskovca obsahuje čadič kovy, ktoré reagujú s CO2, čím sa karbonáciou vytvárajú uhličitanové minerály, ako napríklad známy kalcit (vápenec CaCO3). Projekt pod názvom CarbFix prebiehal asi 25 km východne od Reykjavíku, kde je v podzemí množstvo čadiča. CO2 sa tu vytvára z ochladzujúcej sa magmy pod zemou a zhromažďuje v neďalekej geotermálnej elektrárni Hellisheidi.
V roku 2012 vedci vstrekli 220 ton CO2 s ťažkým uhlíkom do vrstiev čadiča do hĺbky 400 až 800 metrov. Pridávali k tomu vodu, aby pri reakcii s plynom vznikala kyselina uhličitá. Zisťovaním pH a ďalších vlastností sa dbalo na kontrolu stavu vody z okolitých studní.
Po asi roku a pol sa zistilo, že viac ako 95 % hmoty sa premenilo na kalcit a ďalšie minerály. “Bolo veľkým prekvapením, že sýtenie prebehlo tak rýchlo,” hovorí Juerg Matter, geológ v projekte CarbFix z univerzity v Southamptone. Predpokladalo sa totiž najmenej desať rokov. Takže “znamená to, že karbonácia by mohla byť schodnou cestou na ukladanie CO2 pod zemou, trvale a bez rizika úniku”. Potvrdzuje to aj nepublikovaný projekt prebiehajúci v blízkosti rieky Columbia v oblasti Wallula, štát Washington na západe USA.
Existujú desiatky pilotných projektov po celom svete snažiace sa testovať metódu “zachytávania a ukladania uhlíka” (CCS) ako spôsob znižovania emisií CO2 z elektrární, no kvôli príliš vysokým nákladom (50 až 100 USD za tonu CO2) sa v nich podrobnejšie nepokračovalo. Bez finančných stimulov sa výskum ďalej nepohne. Navyše projekt Carbfix si vyžaduje aj značné množstvo vody. Treba tiež vyskúšať aj iné miesta na Zemi, pretože skaly pod Islandom sú odlišné napríklad od tých v Severnom mori.
.JPG)
.jpg)
.jpg)
