Bratislava 21. februára 2018 (HSP/Foto:TASR-Drahotín Šulla)

Slovenská koruna vznikla v roku na konci s trojkou a zanikla v „osmičkovom“ roku. Dožila sa pätnásteho roku života a – odišla. Na prvý pohľad, a v súlade s konformizmom, ktorý vládne svetu je otázka, ktorú vyslovíme namieste: Nehovorí príchod eura na Slovensko na prelome rokov 2008 a 2009 viac, ako čokoľvek iné, o slovenskom úspechu s nádychom zázračnosti? Lebo vskutku, ak sú maastrichtské kritériá pre jeho prijatie oným uholným kameňom, potom slovenská koruna bola v tom čase asi lepšia ako forint, zlotý i česká koruna (alebo len my, Slováci, sme sa báli ostať so svojou menou a stáť pri nej?). Tak či onak, z outsidera sa stal líder, a tak vyše 320 miliónov Európanov platí už desiaty rok aj jedno – a dvojeurovou mincou so slovenským dvojkrížom.

Ešte si pripomeňme, že na slávnostnej rozlúčke s korunou ôsmeho januára 2009 v novom SND, odznelo veľa uznanlivých slov, vtedajší maďarský premiér Ferenc Gyurcsányi si napríklad chcel dokonca „sňať z hlavy klobúk“. Keby ho bol mal. Ale nemal. Ale teraz oslavné reči bokom. Pokúsme sa odpovedať na dve legitímne otázky: Ako je nám s eurom (a ako by nám bolo s korunou)? A potom: Dopláca Európa na nás, alebo my na Európu?

Pri odpovediach si pomôžme štatistikou. Pozrime sa na vývoj slovenského hrubého domáceho produktu (HDP) v rokoch „pred eurom“ a v rokoch „s eurom“. Ten na konci roku 2008 oproti roku 1993 vzrástol o 81,8 percent, čo sa prejavilo aj v jeho veľkosti na hlavu: v roku 2008 to bolo 22 600 dolárov, čo znamenalo pre Slovensko (podľa údajov americkej CIA) 55. miesto spomedzi 229 štátov sveta a skok oproti roku 2004 o osem miest vyššie. V roku 2016, po našom osemročnom pobyte v eurozóne, dosiahol náš HDP na hlavu 31 200 dolárov, ale s touto sumou sa Slovensko zaradilo iba na 60. miesto vo svete! Proti otázke, či súvisí absolútny rast, a pritom pokles o päť miest v rebríčku, s naším členstvom v eurzóne, nemožno nič namietať.

Syntetický ukazovateľ „dobrého života“, jeho priemerná dĺžka – čím sa majú ľudia lepšie, tým dlhšie žijú – sa vyvíjal tak, že od roku 2004 do roku 2016 sa priemerný vek Slovákov predĺžil zo 69,9 na 77,1 roka, Česi však žijú dlhšie, 78,6 roka, Poliaci 77,6 roka a iba kratšie: 75,9 roka.

Ďalším ukazovateľom je nezamestnanosť. V súčasnosti – podľa posledných správ – sme na tom spomedzi všetkých susedov najhoršie (a Česi najlepšie). A to ešte celá armáda Slovákov pracuje vo svete. Dnes pracuje mimo hraníc Slovenska tristo až štyristotisíc Slovákov, akoby sa prinavrátili časy „uhorské“ či „česko-slovenské“. Slovákov celé tisícročia udržiavala pri živote pôda, ktorú obrábali a dorábali na nej obživu. Ešte nikdy sa Slováci nestarali o svoju pôdu tak macošský, ako teraz: predávajú ju cudzincom, zatrávňujú ju a kosia, lebo tak si želá „Matka Európa“. Pôdu nevyužívame a zároveň jeme „umeliny“ z „marketov“ a sami odchádzame za prácou do sveta. A nie vždy sa z ďalekej i blízkej cudziny vraciame domov. Nepílime si konár, na ktorom sedíme, keď okrem pôdy dostatočne nevyužívame ani vodu (minerálne vody do zahraničia nedokážeme vyvážať, a naopak zo zahraničia nám ju dovážajú cudzie „obchodné reťazce“, ktoré ovládli náš trh s potravinami). A aj tretí veľký „dar od Boha“, drevo? Denno-denne ho lifrujú veľké nákladné autá za naše hranice. A poľský štát pripláca poľským spracovateľom dreva za každý kubík, ktorý privezú od nás. A tak drevo, z ktorého Slováci stavali domy i kostoly, sochy i oltáre (aj najvyšší na svete!), u nás teraz a nateraz akoby nemalo domovské právo. Náš hrubý domáci produkt vytvárajú až zo štyroch pätín cudzie automobilky, ich produkcia znamená, že na počet obyvateľov sa vyrába na Slovensku najviac áut na svete. Takáto špecializácia vytvára zo Slovenska „montážnu halu Európy“ a pri každom výkyve na trhu s automobilmi hrozí veľkými následkami.

V roku 2004 bola spečatená naša ekonomická i politická orientácia, stali sme sa súčasťou západného bloku, ospevovaného ako svet „slobody a demokracie“. Po rozumy sme začali lietať už nie do Prahy, ale do Bruselu. Niektorí Slováci hodnotia dôsledky týchto krokov veľmi negatívne. Často sa pritom opierajú aj o príklady zo športu. Len heslovite: na hokejovom šampionáte v Nemecku po našom víťazstve nehrali v máji 2017 slovenskú hymnu, z Tour de France vylúčili Slováka Petra Sagana, dvojnásobného majstra sveta, ktorý mal šancu získať šiesty raz po sebe zelené tričko najaktívnejšieho pretekára slávnej Tour, za diskutabilný kontakt s hviezdou Západu Cavendishom, čoskoro nedovolili nášmu olympijskému víťazovi v chôdzi Matejovi Tótovi zúčastniť sa na majstrovstvách sveta v Londýne v auguste 2017 a potom z obvinení vycúvali – Slováka ťažko presvedčiť, že západní Európania prijímajú východných Európanov (Slovanov) ako rovných sebe.

Aj čísla ukazujú, že západný blok, ku ktorému sa východ priradil, dokonca parazituje na svojich nových členoch! Podľa oficiálnych údajov od roku 2004 do roku 2015 poslala EÚ na Slovensko (po „vysúťažení“) 19 miliárd eur a Slovensko zaplatilo 8 miliárd eur (plusový rozdiel 11 miliárd), ročne v priemere dostávame z Únie okolo 1,7 miliardy eur a odvádzame 750 miliónov. Slovensko posiela do EÚ pevne určené sumy, to však, čo z Európy na Slovensko reálne príde, to sa musí vysúťažiť a musí sa splniť pri tom množstvo podmienok. Nehovoriac o tom, že – podľa predsedu SaS Richarda Sulíka – a ten zrejme vie, čo hovorí – sa s európskymi fondami „spája korupcia“.

Skutočný pomer, čo Slovensko dostáva a čo sa zo Slovenska „odváža“ je však iný. Keby sme k sume, ktorú „odvádzame“ pripočítali iba transfer zisku peňažných finančných inštitúcií (najmä bánk), ktoré sú takmer v stopercentnom vlastníctve zahraničia – asi 850 miliónov eur ročne – „ročný odliv“ prostriedkov zo Slovenska by sa rovnal „prílivu“ prostriedkov z EÚ. A to sme na strane „odlivu“ započítali iba jeden typ subjektov, ktoré svoje zisky po zdanení posielajú do zahraničia. Aké sú čísla za odvetvia priemyslu, železiarne, elektrárne, plynovod, veľkým počtom „zlatých nosníc“, ktoré sme lacno predali Západu a výnosy z nich každoročne „vytekajú“ zo Slovenska? Je teda isté, že sumu „čistého prílevu peňazí z EÚ na Slovensko“, 11 miliárd eur za 12 rokov, spomínané transfery západným smerom „hravo“ prekonávajú možno už za jediný rok! Nedá sa teda povedať, že by sme vďaka členstvu v EÚ príliš zbohatli.

Tieto úvahy v plnom rozsahu potvrdzuje francúzsky ekonóm Thomas Piketty, autor bestselleru o nerovnosti v spoločnosti Kapitál v 21. storočí. Ten konštatuje, že európska integrácia priniesla východným štátom vyššiu produktivitu ich ekonomík i pracovné miesta, ale zisky z veľkej časti odchádzajú na západ. Podľa neho v rokoch 2010 – 2016 odišlo 4,7 % poľského HDP v kapitálových príjmoch na západ, zatiaľ čo opačným smerom z európskeho rozpočtu to bolo 2,7 %. V prípade Slovenska tento pomer činil 4,2 ku 2,2 (teda takmer dvakrát toľko odišlo ako prišlo). Nepriaznivo toto porovnanie vyznieva aj pre Maďarsko (7,2 ku 4) a najhoršie pre Česko s pomerom 7,6 ku 1,9 %.

Piketty už len dodáva, že Európa si „pripravuje“ problém hlbšieho štiepenia medzi bohatším západom a chudobnejším východom „pre masívny odliv prostriedkov z východu na západ cez odvádzanie ziskov dcérskych spoločností na východe do západných centrál, a my s ním súhlasíme.

Prístup medzi západnou a východnou časťou EÚ je evidentne rozdielny napríklad pri dotáciách pre poľnohospodárov, čo viedlo na Slovensku k zníženiu počtu pracujúcich v poľnohospodárstve z 350-tisíc v roku 1989 na 47-tisíc v roku 2014. A nedávna finančná kríza spôsobila, že Slovensko s priemerným platom menej ako 800 eur mesačne muselo finančne pomáhať prostredníctvom „eurovalu“ štátom z dvojnásobnou výškou mesačného platu: Španielsku s 1941 eurami, Cypru s 2000 eurami, podobne Írsku, Portugalsku, Grécku. Nové štáty Únie sa západným vyrovnali v cenách tovarov, nie však už v príjmoch. Pritom je takmer pravidlom, že cena potravín v tom istom supermarkete na západ od nás je dokonca nižšia, ako u nás! A je až neuveriteľné, že aj kvalita pod tou istou značkou predávaných potravín je rozdielna – vyššia na západe, nižšia na východe!

Starí a veľkí Európania majú viacej práv ako noví a malí. Starí a veľkí majú moc ekonomickú i rozhodovaciu, pričom plnia úlohy rozdávané globálnym prediktorom (nepomenovaným lídrom sveta, za ktorého sa považujú USA, ale aj Izrael). „Vodcovia sveta“ riadia svet systematickým vyvolávaním strachu hromadením zbraní, ale aj rozpínavosťou. Humorista by sa spýtal: prečo tí Rusi tak veľmi dráždia NATO, prečo majú svoje hranice pri ich základniach v baltských štátoch?

Blízka i vzdialená budúcnosť ukáže, kam a ako pôjde svet, Európa a v nej aj Slovensko ďalej. Pretrvá vláda neoliberalizmu, ktorý vymysleli tí istí, čo vymýšľali boľševizmus, fašizmus a iné „izmy“? Ako dopadne neriešenie príčin ohromnej moslimskej migrácie, ktorá ohrozuje tradičnú Európu tam, kde vznikli, ale len jej dôsledky, „rozdeľovať“ milióny imigrantov v Európe? Ktovie, či v hospodárstve pretrvá chaotická vláda trhu a voľného obchod a tvrdo sa presadia rôzne „transatlantické“ dohody, partnerstvá, naordinované „Rímskym klubom“, „Davosom“, „Bildenbergom“ a nespočetnými „samitmi“ globálnych hráčov za zatvorenými dvermi? Či sa na všetky choroby sveta bude ordinovať iba jediný liek: škrtanie rozpočtových výdavkov a takto sa bude čoraz väčšmi zmenšovať rola štátu v živote národov. Bez peňazí štát neplní svoje poslanie, nebráni hranice, nepomáha chudobným. Reálna svetová politika je na začiatku tretieho tisícročia neuveriteľne cynická. Uvažuje sa o nadbytočnosti populácie, prenikajú správu o tom, že svetu „by stačila“ jedna miliarda obyvateľstva a „nadbytok“ (teda šesť a pomaly viac miliárd ľudí) sa má „riešiť“ vojnami či chorobami. Západná civilizácia narazila na svoj strop, ako svojho času Rímska ríša. Je v morálnom úpadku a zachraňuje sa vymývaním mozgov svojim obyvateľom.

Všetko sú to vážne otázky a je tu čas diskutovať o nich.

Marián Tkáč

Viceguvernér pre Slovensko v Štátnej banke československej 1992