Bratislava 1. augusta 2021 (HSP/Foto:Pixabay)

Archeológovia urobili na juhu Slovenska dôležitý objav, ktorý zásadným spôsobom vstupuje do sporu historikov o tom, či bolo alebo nebolo územie Slovenska súčasťou Rímskej ríše

V poslednom období zarezonovali v médiách zásadné informácie týkajúce sa rímskej histórie v nadväznosti na územie Slovenska. Rímsky kastel Gerulata sa stal súčasťou dedičstva UNESCO a archeológovia objavili mostné prepojenie rímskeho mesta Brigetio ležiaceho na maďarskej strane Dunaja a protiľahlého vojenského tábora Kelemantia na slovenskom území.

Staršia predstava hovorí, že Rímska ríša sa končila Dunajom a za ňou sa už nachádzalo územie, na ktoré sa Rimania dostávali iba sporadicky. Doposiaľ nebolo jasné, ako Rimania, najmä vojenské oddiely, prekračovali rieku, ale predpokladalo sa, že zrejme po vode. Archeológovia našli dve kotvy z rímskych čias, a preto hľadali zvyšky prístavu – namiesto toho však našli na dne Dunaja pri obci Iža neďaleko Komárna kamenné pilóty, na ktorých kedysi (podľa archeológov v 2. až 4. storočí n. l.) stál mohutný rímsky most.

Na lokalite sa samozrejme ďalej pracuje, zatiaľ toho oveľa viac nevieme, vzhľadom na to, že potápači musia pracovať v hĺbke 7 metrov pri viditeľnosti 30 cm a zápasiť so silným prúdom. Ten základný fakt je však zrejmý už teraz: most cez takú mohutnú rieku, ako je Dunaj, malo zmysel budovať iba ak na druhej strane rieky nebolo „územie divochov a barbarov“, ako nám to vykresľovala tradičná historiografia, ale plnohodnotná súčasť vtedajšieho kultúrneho sveta.

V tejto súvislosti bude možno zaujímavé si pripomenúť, čo dnes vieme o pobyte Rimanov na území dnešného Slovenska. Poslúžiť nám k tomu môže napríklad časť knihy Zrodenie Európy od Patrika Števíka.

Kapitola „Slovensko súčasťou rímskeho sveta“ z knihy Zrodenie Európy od Patrika Števíka

„V 1. st. pred Kr., v období okolo roku 40, sa v priestore dnešnej Bratislavy vytvorilo mocenské vákuum. Ríša dáckeho kráľa Burebistu, ktorá siahala až k dnešnej Bratislave, sa po jeho smrti v roku 44 pred Kr. rozpadla a Dákovia sa stiahli do oblastí súčasného stredného a východného Slovenska, kde sa časť z nich usadila. Keltskí Bójovia, ktorých Dákovia porazili okolo roku 59 pred Kr. likvidačným spôsobom (podľa tvrdení starovekých historikov Strabóna a Plinia st.), síce na území dnešnej Bratislavy žili naďalej, ale bez reálneho mocenského vplyvu.

Keltskí Norikovia boli v tomto období spojencami Ríma a Regnum Noricum sa končilo Viedenskou panvou. Bratislava bola teda mimo sféry mocenského vplyvu Norikov. Germánske kmene Kvádov sa začali na našom území etablovať až okolo roku 10 pred Kr. a Rimania už boli s najväčšou pravdepodobnosťou okolo roku 40 pred Kr. pri dnešnej Bratislave. Práve vďaka tomuto mocenskému vákuu mohli Rimania využiť ponúknutú možnosť a dostať sa až k Dunaju. Neexistujúca mocenská protiváha im umožnila prekročiť Dunaj a postaviť na mieste bratislavského oppida svoje sídlo. Tento fakt umocňuje aj strategická poloha hradného vrchu, ležiaceho priamo nad jednou z vetiev frekventovanej jantárovej cesty.

Nie je žiaden dôvod myslieť si, že Rimania sa pozerali z pravej strany Dunaja na toto strategické miesto a neobsadili ho, keď v tomto priestore nemali súpera. Tento záver podporujú aj archeologické nálezy nájdené na bratislavskom hradnom vrchu, na ktorom sa našla rímska architektúra pochádzajúca z 1. st. pred Kristom. Na hradnom vrchu sa v roku 2008 našli viaceré pozostatky rímskej architektúry z uvedeného obdobia: rímska mozaiková dlažba impozantných rozmerov, zvyšky základov rímskej siene s ôsmimi dvojicami pilierov, 16,5 metra dlhý rímsky opevňovací múr a množstvo ďalších menších nálezov.

Niektorí historici síce vyslovili názor, že Rimania stavali pre keltskú aristokraciu, no v širších súvislostiach tento názor neobstojí. Rimania boli už vtedy veľmoc a svoje stavby nestavali a rímsku architektúru neposkytovali kadekomu a pre nič za nič. Robili tak len vtedy, ak cítili ohrozenie, alebo keď z toho mohli mať úžitok.

Neviem si predstaviť, ako by rímski remeselníci mohli bez vedomia rímskych úradov vyvážať Rím do barbarika. A v období okolo roku 40 pred Kr. Rimania nemali dôvod stavať pre Keltov na Bratislavskej akropole. Bójovia žijúci v priestore dnešnej Bratislavy už neboli pre Rimanov reálnym nebezpečenstvom a mocenská aktivita Norikov preukázaná nebola. Norikum sa končilo Viedenskou panvou a svoje hlavné mesto mali od dnešnej Bratislavy ďaleko. Aj keby územie dnešnej Bratislavy na určité obdobie obsadili, nemali dôvod, aby tu na okraji sféry svojho vplyvu začínali nejaké veľké projekty, uvedomujúc si postup Rimanov k Dunaju.

Poklad keltských mincí, ktorý sa našiel na hradnom vrchu a je základným argumentom zástancov teórie, že Rimania stavali pre Keltov, nedokazuje existenciu bohatého norického sídla. Poklad mincí je súbor hnuteľných vecí a ten sa mohol dostať na hradnú akropolu v ktoromkoľvek období.

Je vylúčené, aby nájdená rímska architektúra pochádzala z prelomu 2. a 1. st. pred Kr. do roku 60, keď keltské oppidum v Bratislave prežívalo svoj vrchol. V tomto období Rimania nemohli stavať pre seba, lebo vtedy ešte neboli pri Bratislave a územie severne za Dunajom im bolo známe iba pod názvom Hercynský les. Navyše nemali ešte konkrétnu predstavu o svojej sfére vplyvu v tomto kraji. Nemohli teda stavať ani pre bójskych Keltov, ktorí v tom čase zažívali vrchol svojej moci – neboli pre Rimanov priamym súperom.

Udalosti okolo roku 59 pred Kr. som už spomínal. Dácky kráľ Burebista porazil keltských Bójov a ich spojencov Tauriskov vedených Kritosirom a zničil ich panstvo, čím Bójovia stratili reálnu moc aj nad územím vtedajšej Bratislavy. Treba zároveň dodať, že Burebistova ríša, hlavne na mimodáckych okrajoch ríše, nepredstavovala silný centralizovaný mocenský útvar. Závislosť od Burebistu sa prejavovala v zahraničnej politike, pri platení poplatkov a v poskytovaní vojakov. Pravdepodobne aj preto porazení Kelti ostali žiť na území dnešnej Bratislavy, ale bez mocenského vplyvu. Aktívne pôsobenie Dákov na území dnešnej Bratislavy doteraz nebolo preukázané. Rimania teda nemohli reálne stavať ani pre Dákov.

V čase, keď sa už schyľovalo k zrážke Iulia Caesara a Burebistu, boli obaja v roku 44 pred Kr. zavraždení (paradoxne z tých istých dôvodov) a cesta k bratislavskej časti Dunaja sa pre Rimanov otvorila dokorán. Z východu pominula hrozba Dákov, na západe bolo spriaznené poloromanizované Regnum Noricum, zo severu ešte Germáni nedorazili a na juhu stáli Rimania pred bránami súčasnej Bratislavy. Prekročili Dunaj, vkročili na územie dnešnej Bratislavy a postavili okolo roku 40 pred Kr. medzi zdecimovanými Keltmi najstaršie rímske sídlo na strednom toku Dunaja.

Že sa o tejto dejinnej udalosti nezachovala žiadna písomná zmienka? Tak ako všetky staroveké národy, aj Rimania si potrpeli na zaznamenávanie najmä vojenských udalostí. Preto o vojenských výpravách Marca Vinicia proti novej vlne dáckych útokov tesne pred zmenou letopočtov a Tiberiovho ťaženia proti Marobudovi tesne po zmene letopočtov, pri ktorých obaja prekročili Dunaj, písomné pramene nemlčia. Obsadenie územia dnešnej Bratislavy Rimanmi sa udialo bez boja, lebo nebolo s kým bojovať. Nápis z Tuscula, pochádzajúci z roku 10 pred Kr., na ktorom sa spomína výprava Marca Vinicia, nám prezrádza dôležitú okolnosť: Marcus Vinicius svojou úspešnou vojenskou výpravou, pri ktorej ako prvý prekročil Dunaj, priviedol porazených späť do područia Augusta a rímskeho národa.

Ak má byť tento nápis dôkazom, že Rimania prvýkrát prekročili Dunaj a vstúpili na územie Slovenska, tak potom musí byť aj dôkazom, že už pred rokom 10 pred Kr. bolo územie Slovenska – alebo jeho časť – pod rímskym vplyvom. Je viac ako pravdepodobné, že tvrdenie z nápisu, že Marcus Vinicius ako prvý prenikol za Dunaj, si treba vykladať ako prvú vojenskú kampaň za Dunajom.

Teda nie v Budapešti, v ktorej sa našlo známe Aquincum, nie v rakúskom Carnunte, v niekdajšom hlavnom meste provincie Panónia, ba ani nie vo Viedni, ktorá doteraz držala primát vďaka Vindobone, založenej v roku 15 pred Kr., ale v Bratislave stálo najstaršie rímske sídlo na strednom toku Dunaja, založené pravdepodobne už okolo roku 40 pred Kristom.

Oblasť dnešnej Bratislavy bola dôležitou križovatkou dvoch veľkých starovekých obchodných ciest (Jantárovej cesty a Dunajskej cesty). Na území Bratislavy existovali tri významné rímske urbanizačné projekty. Najstarší bol už spomínaný na hradnej akropole, pochádzajúci z 1. st. pred Kristom. Išlo o rímske sídlo pravdepodobne vojensko-obchodného charakteru. Ďalším bol kastel Gerulata s priľahlou civilnou osadou vicus a rímske sídlo existovalo aj v Devíne, kde sa z rímskych čias našiel najstarší kresťanský kostol severne od Dunaja (4. st.). Početné rímske pamiatky objavili aj v bratislavskom Starom Meste.

Podľa rakúskeho historika Aloisa Stuppnera sú rímske nálezy na Devíne dôkazom, že rímska posádka tam bola už v posledných desaťročiach pred Kristom. A slovenský historik Titus Kolník bol názoru, že sotva možno pripustiť, že by tak strategické miesto ako hradný vrch v Bratislave, zostalo Rimanmi nekontrolované. Nemecký humanistický historik Johannes Aventinus spomína rímsku hraničnú pevnosť Pisonium na mieste dnešnej Bratislavy a nie je dôvod o tom pochybovať.

Nieslo rímske sídlo v Bratislave názov Pisonium už od svojho vzniku (okolo roku 40 pred Kr.), alebo sa na Pisonium premenovalo až neskôr? Zahrňovalo iba rímsku Bratislavu alebo aj rímsky Devín?

Na našom území sa na prelome letopočtov etablovali germánske kmene. Rimania ich napriek viacerým konfliktom držali na dištanc účinnými prostriedkami, akými boli najmä klientske kráľovstvá a ich králi Vannius, Vangio, Sido, neznámy rex quadis datus, Furtius a mnohí ďalší známi aj neznámi, a udržiavanie limitného pásma.

Integrálnou súčasťou Rímskej ríše bola nielen dnešná Bratislava, ale aj časť územia južného Slovenska nachádzajúca sa na ľavom brehu Dunaja. Na našom území existovali rôzne stupne účasti na záujmoch Rímskej ríše. Limitné pásmo na ľavom brehu rieky Dunaj bolo územie s plnoprávnou participáciou na impériu. Oblasti mimo limitného pásma boli v jednotlivých obdobiach územia s väčším alebo menším vplyvom Ríma.

Napríklad rímsky historik Cassius Dio uvádza, že za čias markomanských vojen prenikli rímske vojská hlboko do vnútrozemia dnešného Slovenska a zakladali tam vojenské tábory s 20 000 vojakmi. Neboli to tábory na niekoľko dní. Boli to tábory so všetkým komfortom pre posádku, vrátane kúpeľov. Pravdivosť týchto slov potvrdzujú objavené rímske vojenské tábory v Mušove a Olomouci na Morave, ktorá mala podobný osud. Aj na Slovensku sa našli hlboko vo vnútrozemí rímske objekty v Stupave, Cíferi či Milanovciach. Nápis na trenčianskej skale je dôkazom nielen rímskeho vplyvu, ale aj rímskej prítomnosti. A sám cisár Marcus Aurelius uviedol vo svojom filozofickom diele Myšlienky k sebe, že prvú kapitolu písal pri Hrone (najpravdepodobnejšie v okolí Šároviec).

Známe sú i ďalšie rímske kamenné pamiatky z rôznych období, ako je napríklad kenotaf centuriona Quinta Atilia Prima v Boldogu. V obci Virt pri Komárne bol nájdený rímsky míľnik z 3. storočia, ktorý nám oznamuje, že rímsky cisár Gordianus dal obnoviť cesty a mosty 5 míľ od Brigetionu. Pri konverzii rímskych míľ na kilometre a pri vzdialenosti obce Virt od časti Komáromu Szőny, kde stálo Brigetio, je nesporné, že míľnik sa našiel na mieste, kde ho osadili Rimania. Rovnako ako míľnik, ktorého kópia stojí v Podunajských Biskupiciach v Bratislave. Ten bol osadený za vlády cisára Alexandra Severa tiež v 3. storočí a informuje, že stojí vo vzdialenosti 16 míľ od Carnunta, čo zodpovedá skutočnosti. Prečo by teda Rimania stavali časti infraštruktúry na území, ktoré by nepovažovali za svoje? Toto všetko sú dostatočné dôkazy pre záver, že limitné pásmo na ľavom brehu Dunaja Rimania považovali za súčasť svojej ríše.

Všetko nasvedčuje tomu, že dotknuté územie dnešného Slovenska bolo pripravované na vytvorenie novej rímskej provincie Markomania, resp. Sarmatia. Po smrti cisára Marca Aurelia jeho syn Commodus nepokračoval vo vojnách s Germánmi a s de facto porazeným protivníkom uzavrel mier, ktorý zaväzoval Rimanov stiahnuť sa zo všetkých oblastí za hranicou 7,5 kilometrov od ľavého brehu Dunaja. Táto skutočnosť dokazuje, že fortifikačný systém limes Romanus nebol hranicou impéria, ale iba istotou, keď zlyhajú všetky ostatné prostriedky na udržanie rímskeho vplyvu na sever od Dunaja.

Ako príklad sa nám núka Hadriánov val v Británii a neskôr severnejšie postavený Antonínov val. Limes Romanus netvorili rímske oporné body iba na pravom brehu Dunaja, ale v spojení s nimi aj na ľavom brehu, ktorý potrebovali mať Rimania neustále pod kontrolou. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj publikácia belgického historika Joëla Koteka L’Europe et ses villes-frontières, v ktorej uvádza, že Bratislava tvorila rímsky oporný bod Pisonium a bola súčasťou Limes Romanus.“

Toľko kapitola z knihy Zrodenie Európy od Patrika Števíka (mimochodom, dá sa ešte kúpiť v kníhkupectvách), ktorá sumarizuje, čo hovoria dostupné historické pramene o Rimanoch na Slovensku. Všetko nasvedčuje tomu, že Dunaj nebol hranicou rímskeho impéria, a hoci Limes Romanus bolo opevnenie po oboch stranách Dunaja, časť územia Slovenska na sever od Dunaja v určitom období plnohodnotne participovala na impériu. Dôkazom sú mnohé historiografické záznamy a kamenné pamiatky najdené na našom území. Tvrdenie, že Dunaj bol hranicou ríše a nazývať územie Slovenska – en bloc – Barbarikom je už dnes vo svetle faktov a historických súvislostí neudržateľné.

Ivan Lehotský