Damask/Praha 1. júna 2018 (HSP/Foto:TASR/AP-Mikhail Klimentyev)

Komentátorka zahraničnej politiky Tereza Spencerová na stránkach Literárních novin zhodnotila najnovšie dianie ba Blízkom Východe. Tvrdí, že “ak predpokladané dohody medzi Ruskom, Izraelom a Íránom naozaj “ožijú”, prežijú odpor húfov z oboch strán a prinesú požadované výsledky, bude to ďalší úspech ruskej diplomacie, ale zároveň aj potvrdenie, že ruská vojenská operácia v Syre sa blíži ku koncu a dôraz presúva k politike.”

Tereza Spencerová píše, že udalosti sa opäť dávajú do pohybu. “Spojené štáty pred pár dňami varovali Sýriu, aby sa nepokúsila dostať naspäť pod svojou kontrolou územie južne od Damasku, ktoré v uplynulých rokoch ovládli džihádisti.” Hovoríme o  teroristoch z Daešu alebo o oddieloch rôzne napojených na Al Kajdu. Americká armáda pôsobí v Syrskej republike ilegálne nielen z hľadiska medzinárodného práva, ale dokonca aj americkej ústavy a svoju vojenskú prítomnosť obhajuje nutnosťou “boja proti terorizmu”.

Už Barack Obama vyslal vojakov do Sýrie s “krajne odrenými ušami”, na základe rozhodnutia Kongresu, ktoré umožnilo prenasledovať a likvidovať ľudí zodpovedných za teroristické útoky z 11. septembra 2001. Daeš podľa všetkého vznikol v roku 2012 a preto nie je pravdepodobné, že sa na 11. septembri podieľal. I tak, najnovšou vyhrážkou Damasku Washington “zrušil” všetky svoje doterajšie argumenty a postavil sa na stranu teroristov. Jeho hlavným súčasným cieľom v Sýrii je obrana severovýchodu krajiny, ktorú do značnej miery ovládajú ľavicoví Kurdi v americkom jadre. Aj vo finále sa tak nevyhnutne stretnú so Sýrskou vládnou armádou a jej spojencami, medzi ktorými budú pravdepodobne aj Rusi.

Ako ale prípadný boj s armádou zvrchovaného štátu, na ktorého území sa americké oddiely nachádzajú úplne nezákonne, zapadá do “povoleného” boja “proti teroristom”? Nijako. A vyhrážky sýrskej armáde kvôli jej chystanej ofenzíve na juhu krajiny? Pentagon sa domnieva, že keď sa zúčastnil rozhovorov o dekonfliktnej zóne južne od Damasku, má právo zasahovať tak, aby v danej oblasti “udržal prímerie”. Pravde bližšie by ale bolo konštatovanie, že Washington hrozí Damasku na želanie Izraela, ktorý ovláda časť Golanských výšin a počíta s tým, že USA jeho anexiu tohto územia uznajú. Izrael nechce mať na svojich “hraniciach” šiitov, či už z Iránu či libanonského Hizballáhu, a sýrskú časť Golan premenil v “nárazníkové pásmo”, ktoré “zveril” Al Kájde a ďalším džihádistom. A situácia sa vyvinula tak, že USA aj Izrael teraz fakticky bránia Al Káidu na sýrskom území pred sýrskou armádou…

Možno to ale predsa len niekomu vo Washingtone pripadá “neudržateľné”, pretože sa znovu a znovu objavujú zvesti o chystanom odsune amerických jednotiek zo Sýrie (lebo sú vraj oveľa viac potrebné v Afganistane). Podľa najnovšej “verzie” Američania v Sýrii zostanú ešte “najmenej šesť mesiacov”, avšak do Sýrie medzitým prúdia nové posily, a tak je na tomto konštatovaní najzaujímavejšie, že je to vlastne vôbec prvýkrát, kedy bol v rámci “odchodu” predložený nejaký uchopiteľný – a navyše ani nie príliš vzdialený – časový horizont….

“Nepriama” zhoda

Avšak, posledné dni naznačujú, že postoj USA môže byť síce všeobecne považovaný za dôležitý, nie však za najdôležitejší, pretože ostatní hráči sýrskeho konfliktu na americká rozhodnutia nečakajú.

Izraelský minister obrany Avigdor Lieberman už vo chvíli, kedy jeho premiér Netanjahu 9. mája v Moskve pochodoval na čele Nesmrteľného pluku, po sérii izraelských raketových útokov proti údajným iránskym cieľom v Sýrii vyhlásil, že Izrael “ukončil túto epizódu, a že dúfa, že tomu všetci rozumejú”. Teraz sa v izraelských médiách objavili informácie o tajnej dohode týkajúcej sa sýrskej vojenskej prítomnosti na juhu Sýrie a pri Golanských výšinách. Izrael vraj súhlasí s návratom sýrskej armády ku Golanom, zatiaľ čo Rusko na oplátku zaistí, že na juhu Sýrie nebudú žiadne iránske oddiely ani bojovníci Hizballáhu. Rusko následne existenciu dohody potvrdilo, pričom Irán uistilo, že v plánoch bojových operácií sýrskej armády na juhu Sýrie “nemá žiadnu úlohu”.

Tento postoj možno vnímať ako isté potvrdenie doslova senzačných informácií, podľa ktorých sa Izrael a Irán v jordánskom Ammáne zišli na “nepriamych rozhovoroch”, aby sa vyhli akejkoľvek náhodnej eskalácii vzájomného konfliktu v Sýrii. Čiže, že sa Irán v prvom rade nezúčastní sýrskej ofenzívy proti džihádu na juhu krajiny. Je vcelku kuriózne, že Teherán na zvesti o vyjednávaní so svojím izraelským “arcinepriateľom” reagoval svojsky, popretím, že by s Izraelom viedol akékoľvek “priame rozhovory”… Suma sumárum, Izrael podľa všetkého súhlasí s tým, že hodí cez palubu svojich džihádistických”chránencov “výmenou za niekoľko desiatok kilometrov “shia free”sýrskeho územia na svojich hraniciach. Možno to len dokazuje, že Izrael “nemá žalúdok” na rozpútanie plnohodnotnej vojny na Golanských výšinách, ktorej dopady by sa Izraelu nemohli vyhnúť.

Americký Newsweek navyše tvrdí, že Rusko už s USA dohodlo, že Pentagon vyčistí Al Tanf, svoju strategickú základňu na rozhraní Sýrie, Iraku a Jordánska, a všetkých “svojich” tamojších džihádistov, vrátane tých napojených na Daeš, nechá deportovať, už tradične do “koncentračnej provincie” Idlíb. Výmenou Sýria otvorí pohraničné priechody do Jordánska a svoje spojenecké milície odsunie do vzdialenosti 25 kilometrov, zatiaľ čo hranicu – možno – prevezme sýrska armáda. A možno aj nie, pretože na chystaných trojstranných rokovaní medzi Ruskom, USA a Jordánskom sa má podľa ruských zdrojov diskutovať o návrhu juhosyrských džihádistov, ktorí sú ochotní sa vzdať a odovzdať aj ťažké zbrane výmenou za to, že oblasť namiesto sýrskej armády dostane pod kontrolu ruská vojenská polícia, ako tomu bolo v obchodných “kapitulačných” procesoch napríklad na rozhraní provincií Homs a Hamá.

Je to vo všeobecnosti zásadné víťazstvo pre Damask a vlastne len malá zmena pre Irán, ktorý svojou ekonomicky vysiľujúcou vojenskou prítomnosťou v Sýrii začal znova zdôrazňovať vzdor až potom, čo ho americký minister zahraničia Mike Pompeo zavalil “tonou” nových sankcií a nesplniteľných požiadaviek.

Je pritom vcelku jasné, že tým posledným, čo Sýria potrebuje, by bola premena v nejaké bojisko či nástupište k boju proti “sionistickému nepriateľovi”. Chápe to Sýria a podľa všetkého aj Teherán, ktorého pritom práve americké sankcie tlačia do čoraz užšieho spojenectva s Čínou a Ruskom, a teda súčasne aj k čím ďalej “poslušnejšiemu” plneniu ich priania, pre prípad, že by niektorí teheránski radikáli “nepochopili”. A ak teda teraz Rusko hovorí, že na juhu Sýrie nebudú žiadne cudzie jednotky, tak najskôr ani nebudú. Avšak, určité pochybnosti celkom iste vyvstávajú. Veď Teherán je regionálna veľmoc, ale ocitol sa v úlohe, kedy musí Rusku a jeho zárukám “jednoducho veriť”…

Hlavnými porazenými v novo sa utvárajúcim “ekvilibriu” sú tak rôzne džihádstické skupiny, ktoré s podporou Západu a Izraela až doteraz ovládali juh Sýrie. Bez ich vojenskej a logistickej pomoci im nezostane než sa nechať odviezť do Idlíbu alebo bojovať proti tigrím oddielom a ďalším elitným jednotkám v rámci sýrskej armády. A vo finále zomrieť. Zatiaľ ale začali bojovať medzi sebou…

Štedrá “odmena” Rusku

Ak predpokladané dohody medzi Ruskom, Izraelom a Iránom naozaj “ožijú”, prežijú odpor jastrabov z oboch strán a prinesú očakávané výsledky, bude to ďalší úspech ruskej diplomacie, ale súčasne aj potvrdenie, že sa ruská vojenská operácia v Sýrii blíži ku koncu a dôraz sa presúva k politike. Je pritom krajne nepravdepodobné, že by sa budúce politické usporiadanie sýrskej vojny – pri účasti USA a Západu, Turecka, Iránu, Izraela, Saudov a samozrejme samotnej Sýrie – odvíjalo tak, ako si ho v Kremli “narysovali”.

Je príznačné, že zatiaľ čo Rusko vie v Sýrii “koexistovať” napríklad so Spojenými štátmi, pre Damask, Teherán aj Hizballáh je taká, hoci aj dočasná okupácie sýrskeho územia čímsi úplne neprijateľným. Tým skôr, že nedôvera k Izraelu a samozrejme i USA je (oprávnene) vysoká a Damask na základe spravodajských informácií už avizuje “ďalší chemický útok”, ktorý majú USA v pláne v Sýrii zohrať. A čo viac, rusko-izraelská dohoda okolo Golan de facto ponecháva toto sýrske územie pod kontrolou židovského štátu, čo je ďalší sporný bod, na ktorom sa Damask s Moskvou (nijako ľahko) nezhodnú. Nehovoriac už o vnútropolitickom vývoji v samotnej Sýrii – Asadov Damask nie je poslušnú bábkou Moskvy a nedávno odmietol ruský návrh zmeny sýrskej ústavy, ktorá chcela novo “zvoľniť” prezidentské právomoci, decentralizovať vládu a obmedziť počty prezidentských mandátov.

Takýto “samostatný” postoj možno vysvetliť tým, že Sýria, Irán a ďalší členovia regionálnej “osi odporu” majú do značnej miery oprávnený pocit, že sú to oni, kto vojnu vyhrali – Saudi, Katar aj Turecko o svojich džihádistov a ďalších “proxy bojovníkov “v Sýrii buď rovno prišli, alebo ich majú “napchatých “v Idlíbe, Západ bol porazený v jeho úsilí zvrhnúť Asadov režim a sám Bašár Asad si udržal kontrolu nad štátom aj väčšinou ozbrojených síl v krajine. A z toho zrejme vychádzajú niektoré kroky Damasku, ktoré by Rusko mohlo vnímať ako “nevďačnosť”.

Ale súčasne platí, že ruské vojenské operácie by nemali výsledný dopad, nebyť pozemných síl Sýrie, Iránu a ich spojencov. A čo viac, Rusko svoju štedrú “odmenu” za pomoc Sýrii najskôr už beztak “mocne” inkasuje – úspešným postupom sa na medzinárodnej scéne vrátilo do prvého radu, samotnú vojnu využilo ako pokusný polygón, na ktorom odskúšalo viac ako dve stovky nových typov zbraní a súčasne záujemcom vo svete predviedlo ich kvality, zabezpečilo si vojenské základne v Stredomorí, posilnilo svoju ekonomickú efektívnosť zmluvami o využití sýrskych surovinových zdrojov aj podielom na rekonštrukcii krajiny, ktorá ruským koncernom zaisťuje prakticky “nekonečné” kontrakty …

Rusko aj Sýria majú svoju vlastnú politiku, ale ich čiastkové rozpory v konkrétnych situáciách pritom najskôr netreba, prinajmenšom nateraz, preceňovať. Možno naopak predpokladať – a práve optimisticky vyzerajúce správy o dohode medzi Izraelom a Iránom sú toho dôkazom – že si Rusko “pôjde” svojou vlastnou politickou cestou, bez toho, aby sýrskej armáde bránilo v ďalšom postupe, predovšetkým potom v takom, pri ktorom nebude potrebná ruská podpora .

Ofenzíva proti džihádu a oslobodenie juhu Sýrie môže začať.