41. časť Neznámych slovenských dejín: Aj po mieri z roku 1711 je centrom Uhorska Slovensko

Bratislava 19. mája 2019 (HSP/Foto:Marián Tkáč)

Napísané je: hľadajte pravdu, a tá vás oslobodí. Oslobodiť neznamená poštvať či rozoštvať, preto aj hľadanie pravdy o slovenskej minulosti nechce nikoho naštvať, najmä  nie tých, ktorých nezaujíma. Veríme preto, že nenahneváme tých, ktorí sa nevedno prečo(?) nazlostia pri každom slove prajnom Slovákom, ak napíšeme, že mierom podpísaným pri rumunskom meste Satu Mare (Satmár) 1. mája 1711 sa uhorská šľachta zachránila pred následkami svojej Bielej hory. Nezachránili sa však niektoré hrady, v ruinách skončil napríklad hrad Čičava

Rok 1711 bol historickým prelomom v našich dejinách. Koniec dlhej vojny vždy prelomom býva. Aj po satumárskom mieri to bolo tak, ešte niekoľko desaťročí ostáva centrom Uhorska Slovensko, ešte desaťročia tu sa budú „variť“ najmä hospodárske a kultúrne dejiny Uhorska, až potom príde zmena. Aj preto, že Slováci zavše nerátali s tým, ani sa im o tom nesníva, že „iní brúsia šable“. Až po opatreniach Jozefa II., syna Márie Terézie, sa „ich“ Uhorsko postupne začne meniť na „maďarské“ Uhorsko a tento proces potom o poldruha storočia vyvrcholí. Ešte počas ďalších desaťročí rozvoja „uhorskej“ spoločnosti nemá na ňom maďarské etnikum nijaký, nanajvýš zanedbateľný podiel.

Zatiaľ sme však pri 12. či 13. generácii našich predkov, ktorým chutilo žiť, milovať a množiť sa. Po vojne to tak býva, veď mládenci majú čas aj na „iné veci“ ako na vzájomné zabíjanie sa. A skutočne, po roku 1720 dosiahlo Slovensko svoj prvý milión obyvateľov, jeho najväčším mestom bola Bratislava, ktorá mala viac ako 28-tisíc obyvateľov. Prosperita rudného baníctva spôsobila zväčšenie Banskej Štiavnice s blízkym okolím na približne 20-tisíc obyvateľov. Tieto dve mestá a Košice boli na začiatku 18. storočia strediskami celého vtedajšieho Uhorska. Až na jeho konci, teda otri či štyri generácie neskôr, sa ťažisko začalo prenášať na juh, hlavnými strediskami sa stávali Debrecín, Budín a Pešť.

Vojny sa skončili, a predsa sa všetkým mládencom nechcelo zahodiť zbrane. Niektorým z kurucov alebo aj labancov sa nechcelo vziať do rúk liace a bič, čo je spojené aj s „výhľadom“ na zadky kobýl. Keďže stálu uhorskú armádu, a tým príležitosť šermovať so šabľami ustanovili až v roku 1715, dali sa viacerí mládenci na zboj. Príčinou rozšírenia sa zbojníctva bol aj nadbytok zemepánov u nás, kam sa pred Turkami prisťahovali z južných, maďarských krajov, a bolo ich treba živiť. V „Hornej zemi“ žila vyše polovica uhorskej šľachty, ale aj vyše 60 percent uhorských remeselníkov. Na Slovensku, ktoré tvorilo asi pätinu Uhorska, žilo v roku 1787 95-tisíc privilegovaných obyvateľov a do roku 1846 ich počet stúpol až na 160-tisíc. Získanie šľachtictva zostávalo významnou hodnotou, napríklad šľachta až do roku 1848 nebola zdanená. A ľud…? Ten hrdlačil a hladoval, a panstvo sa zabávalo a hýrilo, a kruto trestalo čo i len náznak odporu.

A tak aj preto sa naozaj vyskytol zbojník Juraj Jánošík, rodák z Terchovej (1683-1713), kuruc, ktorý sa dobrovoľne prihlásil do cisárskeho vojska (labanci) a nakoniec sa dostal do čela jednej zo zbojníckych skupín, ktoré sa vtedy vyskytovali v slovenských horách. Zbíjal, no údajne nezabíjal, a ako sme presvedčení, bohatým bral a chudobným dával. Preto ho bohatí chytili, odsúdili a verejne kruto obesili za rebro 17. marca 1713.

Okrem vojen a pánskych rebélií oddávna gniavila našich predkov aj úžera a keďže vtedy do života človeka významne zasahovala cirkev, pokúšala sa aj o reguláciu úrokov. Lateránsky koncil v roku 1515 potvrdil „kresťanský úrok“, ktorý na rozdiel od „nekresťanského“ nemal prekročiť šesť percent ročne. Akékoľvek obranné prostriedky však úžeru nevyhubili. Keď uhorský snem v roku 1647 zakázal vymáhať vyšší úrok, nedocielil nič iné, iba legalizovanie úročenia pôžičiek, čo dovtedy nebolo možné.

Významným inštitútom stredoveku, súvisiacim s peniazmi, boli bratstvá, tie mali aj duchovný cieľ, podporovali pestovania určitého kultu, ale aj sociálny cieľ, zabezpečovali poslednú rozlúčku svojich členov. Podieľali sa na nákladoch s tým spojených. Bratstvá vznikali po tom, čo v roku 1230 zaviedla cirkev sviatok Božieho Tela, spojený s procesiou s oltárnou sviatosťou. Najprv boli výberové, 30–40 osôb, na ich čele stáli dvaja až štyria starejší, zvolení na jeden rok a pokladník, ktorý mal na starosti peniaze bratstva.

U nás vzniklo prvé bratstvo v Ostrihome (1349) a o rok neskôr v Bratislave, v Kremnici v roku 1457 a čoskoro aj v Banskej Bystrici (1463). Tu boli členmi bratstva predovšetkým baníci, ktorí týždenne odovzdávali jedno banské korýtko rudy („rudu Panny Márie“) v prospech farského kostola. Raz do roka sa táto medená či strieborná ruda predala a zisk sa odviedol do pokladnice bratstva. Okrem toho baníci týždenne odvádzali do bratskej pokladnice dva denáre. Po roku 1500 sa začali z finančných prostriedkov bratstva podporovať aj iné aktivity: budovanie mestských opevnení, bytov pre baníkov. Po vzniku Turzovsko-fuggerovskej mediarskej spoločnosti (1494) sa bratstvo stalo masovým a v súvislosti s tým vznikali aj problémy, ktoré vyústili aj do banskobystrického banského povstania v prvej polovici 16. storočia.

Pokračovateľmi bratstiev boli cechy so svojimi artikulami (pravidlami), organizácie remeselníkov a obchodníkov, ktoré už nemali len nábožensko-sociálny charakter. Cechové artikuly vydávali mestské rady, zemepáni i panovníci. Na čele cechu boli majstri, u ktorých za mzdu pracovali tovariši, tí sa mohli stať majstrami po absolvovaní praxe u viacerých majstrov (vandrovky), museli mať majetok v meste, vyrobiť majstrovský výrobok, odviesť príslušný poplatok cechu a prichystať hostinu. Najnižšou kategóriou boli učni. Najstaršie artikuly na Slovensku (a v celom Uhorsku) mal cech košických kožušníkov (1307). V roku 1556 vznikol v Trnave cech ševcov, jeho štatút patrí medzi najstaršie po slovensky písané cechové pravidlá. Slovenské artikuly mali aj klobučníci v Banskej Bystrici (1594), hrnčiari, súkenníci, krajčíri, kováči a kožušníci v Žiline.

V 18. storočí boli v okolí Trnavy aj kostolné pokladnice, zriaďované na katolíckych farách, v ktorých zhromažďovali úspory a následne ich požičiavali farníkom. Kľúče od takejto pokladnice, ale aj rozhodovanie o poskytovaní pôžičiek mali v rukách tri osoby: kňaz, kostolník a zemepán, vlastník obce. Toto všetko boli predchodcovia peňažných družstiev a bánk, s ktorými sa u nás stretávame v 19. storočí.

Po satumarskom mieri sa časť Slovákov odsťahovala na Dolnú zem – do srbskej Vojvodiny (Báčsky Petrovec), do okolia Békešskej Čaby a Komlóša, a do okolia Nadlaku. Zaberali pôdu, ktorá po odtiahnutí Turkov bola pustá. A tak sa vyprázdňovalo „roľnícke“ Slovensko. V roku 1714 po odchode vyše 3000 poddaných zo Šariša ostalo opustených 15 dedín, z Liptova odišlo viac ako 1100 poddaných. To boli dôvody, prečo 15. júna 1715 vstúpil do platnosti zákon, ktorým sa poddaným zakazovalo sťahovať sa bez písomného súhlasu zemepána. Ani to nezabránilo tomu, aby prví slovenskí kolonisti dorazili do Čaby na Dolnej zemi v roku 1720 a čoskoro osídlili mesto Sarvaš, v roku 1725 Berinčok, v roku 1731 Endréd. Osídľovaciu akciu na území Báčky, Banátu a Sriemu podporovala Uhorská komora a radca Márie Terézie, magnát Anton Grasalkovič (1694–1771), rodák z Mojmíroviec, po ktorom ostal v Bratislave Grassalkovičov palác, sídlo prezidenta. Vedľa je budova úradu vlády, ktorú rokoch 1761-1765 dal prestavať arcibiskup František Barkóci, rodák z Čičavy.

Hoci na juh odišla aj časť po maďarsky hovoriacej šľachty, hospodárske ťažisko ostalo na Slovensku. Tu sa v 18. storočí sústreďovalo 40 percent remeselnej výroby, tu bol všetok priemysel papierenský, sklársky a plátennícky, spracovanie dreva, železa, drahých a farebných kovov. Tieto výrobky sa predávali na trhoch v celom Uhorsku a v rámci podomového obchodu aj za hranicami Rakúskej ríše. V roku 1715 pracovalo na Slovensku asi 8000 remeselníckych dielní a remeslu sa venovalo približne 40-tisíc ľudí. Do roku 1770 sa počet dielní zvýšil zhruba trojnásobne.