Nešlo teda o národ etnický, ale politicko-stavovský. Teda ani nevoľníci hovoriaci po maďarsky neboli súčasťou „natio hungarica“, zatiaľ čo sa k „uhorskému národu“ hlásila aj šľachta slovenská. A tu vznikal problém, v svojej podstate jazykový, pričom na povrch vyplával ako „hodnotový“: mier či vojna, Habsburgovci áno alebo nie. A ten problém sa prvý raz prejavil na sneme v Onóde 6. a 7. júna 1707. Krvavé udalosti na Onódskom sneme patria nepochybne k mimoriadnym, ale málo známym historickým skutočnostiam. Napriek tomu, že sa v istom zmysle stali predelom v slovensko-maďarských vzťahoch s vplyvom na budúcnosť Uhorska. Začala sa nimi éra slovenských memoránd.

Prvou obeťou „maďarských ambícií“ bol Melichar Rakovský – budeme používať slovenské znenie jeho krstného mena, aj keď doteraz prevláda v literatúre starosvetské „Melchior“. Narodil sa asi v roku 1660(podľa webovej stránky obce Rakovo 1670) vo Veľkom Rakove. Nie je našou jedinou zabudnutou historickou osobnosťou. Známe sú predovšetkým okolnosti jeho skonu, a to podľa denníka Gašpara Benického z rokov 1707-1710. Encyklopedické heslá venované jeho osobe zväčša obsahujú len jeden-jediný konkrétny údaj, dátum jeho smrti v Onóde priamo na sneme 6. júna 1707.

Melichar pochádzal zo starého turčianskeho šľachtického rodu Rakovských. Napriek tomu, že ide o rod so stredovekými koreňmi, neboli potomkami pôvodných rakovských zemanov. Tí totiž v priebehu 15. storočia postupne vymreli. Cez Ondreja Čerňanského z Veľkej Čiernej získal v roku 1479 polovičný podiel v Rakove neskorší turčiansky podžupan Matej Jesenský z Dolného Jasena (zomrel 1496). Ďalší podiel v Rakove pravdepodobne vyženil sobášom s Annou, dcérou Juraja z Rakova. Donáciu na tieto majetky dostal od Mateja Korvína v roku 1483. Podľa majetku v Rakove začali jeho potomkovia používať priezvisko aj v tvare „Jesenský inak Rakovský“. V 16. storočí rod zaznamenal maximálny rozmach a vyšli z neho viacerí významní humanisti – najmä Martin Rakovský, ktorému sme sa venovali v 155. časti.

Melicharovým otcom bol Peter Rakovský, ktorý zomrel pred rokom 1705, a matkou Katarína, rodená Kubíniová. Vo Veľkom Rakove mal kúriu, ale aj podiely v iných turčianskych obciach, napríklad v Budiši a Kaľamenovej. Petrovými potomkami okrem Melichara boli Imrich a Ladislav, a dcéry Katarína a Magdaléna. Z trojice bratov iba Melichar dokázateľne absolvoval štúdiá. Predpokladá sa, že základné vzdelanie získal v rodisku. Neskôr mohol študovať na niektorom z jezuitských gymnázií.

Melicharovou manželkou bola Klára Husárová z Regecu, dcéra turčianskeho podžupana Imricha Husára. Ich piatimi potomkami boli synovia Imrich, Michala Mikuláš, a dcéry Magdaléna a Sára. Zo synov kráčal v Melicharových šľapajach najmä Michal, ktorý bol notárom krajinského sudcu. Melichar vlastnil zdedený majetkový diel v rodnom Rakove. V roku 1703 si bratia rozdelili majetky v Kaľamenovej. Delenie nebolo jednoduchým procesom, išlo totiž o dedičstvo pochádzajúce z viacerých zdrojov. Otcovskú kúriu v Rakove zdedili a spočiatku užívali všetci bratia spoločne („D(omi)nus Instans Zde w Rakowe celu Curiu s pany Fatensy spoleczně wladze…“).

Melichar Rakovský pôsobil pred rokom 1700 na Orave. Cenným zdrojom poznatkov o jeho kariére v tomto období sú listy, ktoré písal svojmu nadriadenému, direktorovi oravského komposesorátu a zároveň oravskému hlavnému županovi Jurajovi Erdédimu/Erdödimu, pochádzajúcemu z potomstva Barbory Turzovej, dcéry palatína Juraja Turza.(Písali sme o tom v časti 174.)Listy sú uložené v Slovenskom národnom archíve v Bratislave. Majú výsostne úradný charakter a o samom Melicharovi sa z nich nedá dozvedieť takmer nič bližšie. Iba to, že písmom ovládal slovenský, maďarský a latinský jazyk. V rokoch 1691 a 1694 bol turčianskym stoličným notárom. Od roku 1695 pôsobil vo funkcii oravského stoličného notára, a bolo to pre notára veľmi ťažké obdobie. Len desaťročie predtým vyhorel oravský stoličný archív vo Veličnej – Veličnú v roku 1683 vypálili spojené poľsko-litovské vojská Jána Sobieskeho, ktoré tiahli cez Oravu na pomoc Viedni proti Turkom. Viedni pomohli, Orave uškodili. Pri požiari vyhorel aj kostol, v ktorom bol uložený mestský a stoličný archív. Zhorel kongregačný protokol(listiny stoličného zhromaždenia) a stratila sa aj stoličná pečať. Nepochybne bolo preto potrebné mnoho vecí vyšetriť, obnoviť, či zaviesť odznova. Stoličná kongregácia Oravskej stolice si ho totiž zvolila (najpravdepodobnejšie v roku 1699) aj do funkcie podžupana. Melichar zastával podžupanskú funkciu minimálne v rokoch 1699-1703.

Jeho kariéru poznačilo a vlastne aj ukončilo Rákociho povstanie. Po jeho vypuknutí sa asi v roku 1704 pridal na stranu povstalcov. V roku 1705, ako vyslanec Turčianskej stolice podpísal konfederáciu – akúsi zmluvu s Rákocim. V októbri toho istého roku bol menovaný kostolným komisárom Liptovskej a Oravskej stolice. Na území oboch stolíc mal vykonať reštitúciu kostolov. Tak zblízka spoznal počínanie kuruckých vojenských oddielov, násilné rekvirácie a hospodárske problémy spôsobené okrem vojny aj razbou nekvalitných medených mincí, libertášov. Ako námestník turčianskeho podžupana Krištofa Okoličániho a jeden z čelných predstaviteľov tzv. strany mieru v Turci, ktorá si neželala ďalšiu eskaláciu bojov, ale urovnanie situácie, a preto odmietal aj detronizáciu Habsburgovcov, viedol v mene stolice rokovania s kuruckými vojenskými veliteľmi. Citlivo a s obavami vnímal absolutistické zásahy Rákociho veliteľov do stáročia fungujúcej stoličnej samosprávy. Rákociovci sa správali diktátorsky, pred mierom uprednostňovali vojnu a chceli detronizovať Habsburgovcov.

Na podnet Okoličániho skoncipoval Melichar spis Memorialis v latinskom jazyku, ktorý schválili na generálnej kongregácii turčianskej šľachty 27. januára 1707. Obsahoval odpoveď stolice na urgenciu z 1. novembra 1706, podpísanú Rákocim, v ktorej sa hrozilo pokutou 500 zlatých v striebre za nesplnenie predpísaných dávok. (A že odkiaľ má podobné „maniere“ Európska komisia!?) Vedenie stolice odkazovalo povstalcom, že nikdy tak zle v stolici nebolo, ako teraz, a ohradzovalo sa najmä proti množstvu predpísaných naturálií, ktoré museli týždenne dodávať do Banskej Bystrice, a proti ťarchám, spojeným so získavaním vojakov do povstaleckej armády. Spis bol rozposlaný okolitým slovenským stoliciam na podporu, a publikovali ho v nemčine v novinách Wiener Zeitung.

Na „kurucký“ snem do Onódu odišlo z Turca 58 reprezentantov na čele s podžupanom Krištofom Okoličánim jeho námestníkom Melicharom Rakovským.Po prečítaní požiadaviekzo spisu Memorials,sa Rákoci vyhrážal svojím odchodom zo snemu. V tejto situácii vypuklo násilie, rozvášnení Rákociho stúpenci Mikuláš Berčéni, Alexander Károli a ďalší Melichara Rakovského priamo pred účastníkmi snemu doráňali šabľami a sťali. Písal sa 6. jún 1707. Krištofa Okoličániho ťažko zranili, a na tretí deň, 9. júna,ho po krutom mučení sťali tiež.

Ostatní turčianski delegáti boli uväznení. Podrobne to popisuje vo svojom denníku Gašpar Benický, ktorý bol priamym svedkom tejto smutnej udalosti. Nad Melicharovou mŕtvolou, ktorú potom vyvliekli na pole, roztrhali a spálili turčiansku stoličnú zástavu a rozlámali stoličnú pečať. Išlo o symbolický akt, ktorý nemá v celých uhorských dejinách analógiu. Turčianska stolica bola potom na sneme zrušená a mala byť rozdelená medzi okolité stolice. Rákociovci sa teda s opozíciou vysporiadali rázne a tvrdo. Hoci väčšinu uväznenej turčianskej šľachty prepustili pomerne rýchlo, niekoľko jednotlivcov zostalo vo väzbe dlhý čas. Koštiaľ bol uvrhnutý do prísneho väzenia na Jágerskom hrade, kde bol celý jeden rok a pol roka žil len o chlebe. 11. augusta 1707 uväznili bývalého hlavného župana Františka Révaja, ktorý na sneme ani nebol. Na kauciu za jeho prepustenie bolo treba zaplatiť 4-tisíc zlatých, za Koštiaľa a Lehockého po 2-tisíc.

Nečakaná smrť manžela Melichara spôsobila vdove Rakovskej množstvo problémov. Utiahla sa aj s deťmi ku švagrom do Rakova na majetky zdedené po manželovi. Tam napísala aj väčšinu zachovaných listov. Z listu z roku 1712 napríklad vieme, že mala vážne finančné problémy. V inom dokumente z roku 1714 spomína ešte neumorený dlh jej manžela u Dávida Feju. Išlo o účet za manželove nákupy, za „wecy a materie kramske“, pôvodne za vyše 88 zlatých, ktorý riešila zálohmi pozemkov.

Vo vystúpení zástupcov Turčianskej stolice v roku 1705 možno vidieť náznak nacionálneho prvku. Spísali ho totiž v časoch, keď sa začalo otvorene prejavovať napätie medzi slovenskou a maďarskou spoločnosťou.

Keď na maďarskej strane sa začali objavovať prvky dehonestujúce slovenskú národnosť, čo v storočiach predtým nebolo vídané. A čo následne viedlo k vzniku viacerých slovenských politických obrán, napríklad Apológie Jána Baltazára Magina. A je len náhoda, že práve na dni 6. a 7. júna o 154 rokov neskôr, v roku 1861, zvolali slovenskí národovci na čele s Jankom Franciscim, zhromaždenie do Turčianskeho Svätého Martina, na ktorom prijali Memorandum slovenského národa, „mladšieho brata“ Rakovského Memorialis? V starších časoch zohrala v slovenských dejinách kľúčovú rolu Nitra, v novších Martin. Ešte aj mená majú „dramaticky rovnaké“: ak čítate meno Martin odzadu, vyjde vám Nitra(m)…

Marián Tkáč

Vzájomne si pomáhame

Vážení čitatelia, ďakujeme Vám, že ste si prečítali článok a ak si myslíte, že si zaslúži, aby si ho prečítali viacerí, poprosíme vás o zdieľanie pomocou tlačidla f – zdieľať, ktoré nájdete pod článkom. Pomôžete tak rozšíriť informačné pole o faktoch, ktoré sa z iných médií verejnosť nemá ako dozvedieť.