Pre dnešok však ostal v anonymite. Napokon ako mnoho Uhrov možno aj/len(?) preto, že jediní Slováci – ako uvádza Cyril Hromník, slovenský historik žijúci v Južnej Afrike – boli Uhrami, Maďari Uhrami nikdy neboli, vždy vystupovali len ako Maďari a skutočných Uhrov až tak nemali v láske, že sa do maďarčiny slovo „Uhor“ ani len „nevmestilo“. Ba dokonca jeho variant „Hungar/Ungar“ sa príčinlivosťou Maďarov stal v angličtine a iných cudzích jazykoch „Maďarom“. Perfektné zmätenie pojmov!

Rakovský sa narodil v roku 1535 v zemianskej rodine v Rakove v Turci. Školské vzdelanie získal v Kremnici, pred rokom 1554 v Bardejove u Leonarda Stöckela, ktorý naňho mimoriadne zapôsobil, pretože mu vo svojej neskoršej básnickej tvorbe venoval veľkú pozornosť. Potom nakrátko v Brašove, v rokoch 1555–1556 na univerzite vo Wittenbergu, kde naňho urobil veľký dojem profesor Melanchthon. V jednej básni dáva mu prívlastky, ako „spevavá labuť“, „vodca polabských Múz“ alebo „bojovník za čistú cirkev“. Vo Wittenbergu vydáva svoju prvú knihu „Procli sphaera“ (Proklov astronomický systém), vlastne latinský básnický preklad Proklovej učebnice astronómie, do ktorého zaradil vlastnú žartovnú báseň o rakoch „Lusus de cancris“.

V roku 1556 zrejme pre nedostatok finančných prostriedkov prichádza do Prahy, lebo v neďalekom Žatci získal miesto učiteľa na tamojšej škole. V tom istom roku vyšla v Prahe jeho básnická zbierka „Elegiae et epigrammata“. Tá obsahuje zväčša oslavné básne na členov pražského Hodějovského básnického spolku, ktorého sa stal členom. A chváli aj iných Čechov.

Od roku 1557 pôsobil Rakovský ako rektor v škole v Lounoch, kde vznikla ďalšia jeho zbierka „Descriptio urbis Lunae Boiemicae“ (Opis českého mesta Louny), pričom zaradil do nej nielen oslavné básne venované mestu a jeho znakom, ale aj modlitby, reči a cvičenia a iné príležitostné básne. V auguste 1558 zložil magisterskú skúšku a získal titul magister vo Wittenbergu. Ešte v tom istom roku sa v Prahe zúčastňuje na oslavách pri príležitosti príchodu cisára Ferdinanda, na počesť čoho napísal oslavnú báseň.

V roku 1559 prichádza do Bratislavy, kde zrejme s pomocou strýka Juraja Rakovského, ktorý pracoval pre cisára Ferdinanda, získal miesto pisára Uhorskej kráľovskej komory. Je zaujímavé, že napriek tomu, že v Bratislave žil desať rokov, nevenoval tomu mestu oslavný spis – v českom meste Louny, ktoré oslávil, žil len tri roky. Možno aj preto, že v Bratislave neboli také priaznivé pomery pre reformáciu ako v Česku, a protestant Rakovský by mohol prísť do konfliktov s bratislavskými cirkevnými hodnostármi.

Práve tu, v Bratislave, však vznikli jeho hlavné diela. Prvé, „Libellus de partibus reipublicae et causis mutationum regnorum imperiorumque“ (O rozvrstvení obyvateľstva a príčinách prevratov v kráľovstvách a impériách), vydané vo Viedni v roku 1560, napísal v elegickom distichu a venoval ho budúcemu kráľovi Maximiliánovi. Podobne, ako tomuto panovníkovi venoval svoje diela Sambucus. Pritom Maximilián (1527-1576) vo februári 1562 zložil v Prahe pred svojimi príbuznými slávnostnú prísahu vernosti katolíckej cirkvi. Druhým je zbierka „De magistratu politico“ (O svetskej vrchnosti), najvýznamnejšie autorove dielo, ktoré pôvodne malo mať deväť zväzkov, no napokon vydal len tri; dielo sa radí do svetovej humanistickej a reformačnej literatúry. Vyšlo v Lipsku v roku 1574. Pri oboch „bratislavských“ veršovaných zbierkach vychádzal z Aristotelovej teórie o rozčlenení spoločnosti a o formách zriadenia, ktorá uprednostňovala monarchiu.

Ešte v roku 1560 vydal vo Viedni zbierku „De obitu domini Georgii Rakovsky“ (O skone pána Juraja Rakovského), ktorý pracoval v službách cisára Ferdinanda. Sú tu básne na počesť strýka Juraja, strynej, otca, matky a učiteľov Melanchthona a Stöckela, ktorí všetci zomreli práve v roku 1560. Do tejto zbierky okrem Martina Rakovského prispeli básňami na počesť Leonarda Stöckela aj jeho mladší bratia Matej a Mikuláš, ktorí u Stöckela tiež študovali.

Úmrtím strýka, otca a matky začali sa v rodine spory o dedičstvo, teda o majetky, čo zaberalo Martinovi Rakovskému toľko času, že mu neostával na písanie básní. Mamona a Múza sa nemajú rady, vedel o tom Hviezdoslav! Možno v tejto súvislosti sa zhoršilo aj Rakovského postavenie v Uhorskej kráľovskej komore, keď koncom roku 1561 dostal prepúšťací dekrét. Až na zásah Maximiliána, ktorému o výpovedi napísal, prosiac ho o ochranu, živil sa naďalej ako pisár komory. Rakovský sa odvďačil tým, že po korunovácii Maximiliána za uhorského kráľa (8. septembra 1563  v Bratislave), napísal rozsiahlu báseň „Palusus“ (Hold múz šťastlivej korunovácii najjasnejšieho a najmocnejšieho vladára, pána Maximiliána II., rímskeho cisára). Túto báseň zaradil do neskoršie vydanej zbierky „De magistratu…“

A aj Maximilián bol vďačný, koncom mája 1567 vymenoval Rakovského na uvoľnené miesto vedúceho účtov v Uhorskej kráľovskej komore. Rakovský sa potom oženil s Dorotou Krivayovou z Trenčína. Narodila sa im dcéra Barbora a syn Dávid.

Keď v roku 1569 zomrel bratranec Ján Rakovský, spory o majetky sa rozširujú a vyostrujú. Teraz sa musia Rakovskovci súdiť nielen s pôvodnými majiteľmi, ale aj s Jánovými veriteľmi. Táto smrť tak nepriamo rozhodla o ďalšom osude Martina Rakovského. Boj o rodinné majetky si vyžadoval jeho prítomnosť, a preto opúšťa Bratislavu aj dobre platené miesto v Uhorskej komore, a prichádza do Turca, kde sa prevažne zdržuje v kúrii v Kaľamenovej. A hoci čoskoro prepukajú aj spory medzi Martinom a bratmi Mikulášom a Albertom Rakovskovcami, v roku 1574 sa stáva Martin Rakovský turčianskym podžupanom. Jeho pôsobenie v Turci charakterizujú znalci ako „spory s cudzími, nezhody so svojimi“. Takže už nemal čas na „básnenie“, iba smrť cisára Maximiliána (12. októbra 1576) ho pomkla k napísaniu básne do zbierky trenčianskych literátov „Božskému Maximiliánovi II.“

Jeho koniec bol záhadný a súvisel s majetkom? V roku 1579 sa vydal na cestu za bratom Mikulášom do Kutnej Hory, kde v auguste nečakane zomrel. Keďže kutnohorský lekár príčinu smrti neuvádza, nepoznáme ju rovnako, ako dôvod jeho cesty do Čiech. Zostávajú len domnienky a špekulácie, či plánoval audienciu u cisára Rudolfa, či si chcel zaopatriť literatúru, a či chcel urovnať spory s bratom Mikulášom a či…?

Na Slováka – Uhra Martina Rakovského si napriek jeho šiestim knižným dielam nespomínal ani jeho turčiansky krajan Ján Kollár, ani štúrovci a ani viacerí zostavovatelia slovníkov. Možno aj preto, že písal výlučne po latinsky a vyvyšoval (hašterivé?) zemianstvo nad obyčajný ľud. A napokon sa tento nadaný muž viac venoval otázkam majetkovým, ako ľudovým a národným.

Marián Tkáč