152. časť Neznámych slovenských dejín: Najstarší slovenskí mešťania a vzdelanci

Bratislava 8. augusta 2021 (HSP/Kresba:Marián Tkáč)

Počas piatich storočí po smrti kráľa Svätopluka v rámci slovenských žúp/stolíc, spravovaných šľachtou, žilo dvadsať generácií, ktorí ostali Slávmi, Slovenmi, Slovákmi, lebo sa za nich aj otvorene hlásili. Spomínali sme rody Poznanovcov a Huntovcov a ich ďalších šľachticov aj pod inými menami, v neskorších storočiach už pomaďarčenými. Plynutím času však postupne moc šľachty začali obmedzovať mestá a v nich žijúci mešťania

A tak do nášho výkladu treba zaradiť aj po menách neznámych mešťanov Žiliny či Trnavy, ale časom aj Krupiny či Banskej Bystrice, ktorí zvádzali zápas za práva Slovákov vo svojich mestách už v 14. storočí. Celkom prirodzene pre obyvateľov slovenských krajov urobili veľa aj Neslováci. Bol to kráľ Karol Róbert, ktorý založil mincovňu v Kremnici, či jeho syn Ľudovít Veľký, ktorý udelil privilégium pre Slovákov v Žiline, a naopak, zradcovskú povahu preukázal Ján Zápoľský.

Keď na jar 1381 navštívil kráľ Ľudovít Veľký (1326-1382) Žilinu, žilinskí slovenskí mešťania predložili svoje sťažnosti na nemeckých spoluobčanov, a kráľ rozhodol v ich prospech. Podpísal tzv. Privilégium pro Slavis, teda pre Slovákov. Okrem iného sa v ňom konštatuje, že „Slováci, obyvatelia a hostia naši z mesta Žiliny, ako aj tejže župy sú početnejší ako Nemci“.

V roku 1486 zakročil v prospech slovenských trnavských mešťanov kráľ Matej Korvín (1443-1490) s vyhrážkou „straty hrdla majetku“ tým, ktorí by práva Slovákov porušovali.

Po prijatí zákonného článku 13 o rovnoprávnosti Slovákov z roku 1608 a následne článku 14 z roku 1609, sťažovali za v roku 1610 krupinskí Slováci u palatína Juraja Turza. Pri príležitosti voľby farára v roku 1614 nespokojnosť krupinského meštianstva prepukla v otvorenú revoltu. Nemecký patriciát to využil na kruté zúčtovanie so slovenskou obcou. Slovenského kazateľa Daniela Cabana dali Nemci zákerne uškrtiť a jeho mŕtvolu vyzlečenú donaha kat potupne rozvážal na káre po meste a napokon nedbalo zahrabal v chotári. Iného zo vzbúrencov, Jána Lacu, sťali mečom na krupinskom námestí, zatiaľ čo Martin Greguš pred popravou utiekol a v zúfalstve skočil z mestského múru.

Pre nás dôležitým krokom kráľa Mateja, iba jedného z dvoch uhorských kráľov, ktorí podľa Sasinka ovládali maďarčinu (druhým bol Žigmund), bolo založenie Akadémie/Univerzity Istropolitany v Bratislave v roku 1465. Vtedy zapúšťal u nás korene humanizmus a renesancia, umelecké a myšlienkové prúdy, ktoré stavali do popredia človeka a jeho pozemské blaho nad Boha. Kráľ povolal do Uhorska pod vplyvom svojej druhej manželky, krásnej Beatrix Aragonskej, dcéry neapolského kráľa, mnoho talianskych humanistov, staviteľov a učencov. Práve vtedy sa zrodila – ale nie z talianskych koreňov – aj veľká umelecká osobnosť Majstra Pavla z Levoče.

Myšlienku domácej univerzity vyvolala potreba vzdelaných pracovníkov do štátneho aparátu, ako aj pre potreby hospodárskeho, spoločenského a kultúrneho života. Táto myšlienka sa zrodila po šiestich storočiach po tom, čo zásluhou byzantských vierozvestcov Konštantína-Cyrila a Metoda vznikla na našom území prvá vrcholná vzdelávacia inštitúcia, Staroslovenské učilište v rokoch 863-885. Vtedy sa u nás po prvý raz vzdelával domáci klérus, ale pestovala sa aj veda a literárna činnosť náboženského a právneho charakteru. Vznikla tu i prvá básnická skladba v pôvodnom jazyku, „Proglas“ ako úvod k prekladu evanjelií. Na tomto učilišti pôsobil známy učenec domáceho pôvodu Gorazd (asi 840–920). Následne, v 10. až 13. storočí vznikali ďalšie vzdelávacie inštitúcie v kláštorných spoločenstvách. Išlo o školu benediktínskeho kláštora na Zobore, ale aj v Hronskom Beňadiku (1075) s učiteľom – gramatikom Willermom zapísaným v Zoborskej listine z roku 1111.

Založením Univerzity Istropolitany Matejom Korvínom v roku 1465 sa začala krátka etapa vysokoškolského vzdelávania na území mesta pri Dunaji/Isteri. V roku 1467 zomrel bohatý bratislavský mešťan Gmaitl a jeho domy aj s príslušenstvom pripadli kráľovi Matejovi Korvínovi, ktorý sa rozhodol, že ich použije ako univerzitné budovy a umiestnil v nich univerzitu. Škola bola zriadená podľa štatútov bolonskej univerzity a vládla na nejhumanistická a protischolastická atmosféra. Dôraz sa kládol na prírodné vedy, matematiku, astronómiu a medicínu.

Patrónom univerzity, jej kancelárom bol ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz zo Sredny, pôvodným menom Ján Šafár zo slovenskej obce Čív (podľa M. Ďuricu, „Dejiny Slovenska a Slovákov“, 2013, s. 107). Ten povolal do Bratislavy vynikajúcich profesorov z Viedne, Bologne, Padovy, Verony, ba až zo Sicílie, ako aj z Krakova.Od roku 1467 do 1471 na univerzite pôsobil známy nemecký matematik, astrológ a astronóm Johannes Müller von Königsberg/Regiomontanus.

Zo Slovenska pochádzal mladý, v čase vzniku univerzity len dvadsaťpäťročný humanistický vzdelanec, filozof a teológ, Vavrinec Koch z Krompách (1442-1475), a tiež Martin z Banskej Štiavnice. Je zaujímavé, že Vavrinec Kochbol zároveň aj profesorom na viedenskej univerzite. Na Univerzite Istropolitane študoval aj Štefan Verbóci, autor Tripartita, právnickej zbierky kodifikujúcej obyčajové právo v Uhorsku.

Ján Vitéz upadol vlastnou vinou do kráľovej nemilosti, keď sa v roku 1471 postavil na čelo sprisahania proti Matejovispolu s Jánom z Čazmy, pri ktorom mal poľský kráľ Kazimír IV. získať uhorský trón. Poľské vojsko vtedy vpadlo na Slovensko cez Spiš a načas sa opevnilo v Nitre. V roku 1472 Vitéza uväznili a na tom základe viacerí učitelia opustili univerzitu. Úpadok univerzity však nastal až po smrti Juraja von Schönberga (1486). Univerzita prestala pracovať v rokoch 1488–1490. Definitívne skončila po smrti Mateja Korvína, ktorý univerzitu financoval.

Slovenskí mládenci študovali aj vo svete, na pražskej univerzite od roku 1367. Prvý známy Slovák – študent v Padove, bol Viliam Starohradský, ten v roku 1359 umrel ako farár v Cíferi.

Marián Tkáč