Bratislava 28. februára 2021 (HSP/Kresba:Marián Tkáč)

Už od začiatku roku 1993, a vlastne aj predtým, sa intenzívne pracovalo na začlenení NBS do medzinárodných inštitúcií. Išlo predovšetkým o MMF a Svetovú banku. Tu boli problémom aj čísla, kvóty, teda rozdelenie dovtedajšej spoločnej česko-slovenskej kvóty na slovenskú a českú časť

Slovensku prisúdili nižší podiel, ako sa očakával. Namiesto „osvedčeného“ pomeru 2 : 1, bolo rozhodnuté o pomere 2,29 : 1 v prospech ČR. Česká diplomacia, zosobnená federálnymi zástupcami vo washingtonskej centrále MMF, bola úspešnejšia. Slovensko tam vtedy, a ešte dlho po tom, nemalo zastúpenie.

O cestách do Washingtonu sme už písali. Bolo treba cestovať aj do Bazileja, do sídla Banky pre medzinárodné zúčtovanie (Bank for International Sattelmens – BIS). Slovenské začlenenie do tejto banky, ktorá vznikla v tridsiatych rokoch 20. storočia na správu nemeckého dlhu po prvej svetovej vojne (a pretrvala dodnes, dávno po splatení dlhu, lebo banky, ale aj iné inštitúcie, sa ľahšie zakladajú ako rušia) komplikoval fakt, že guvernér ŠBČS a od 1. januára 1993 guvernér ČNB – Josef Tošovský – automaticky pokračoval v mesačných cestách „do Švajčiarska“.

Až prišiel 14. jún 1993. Dostal som pozvanie od pána Alexandra Lamfalussyho, generálneho riaditeľa BIS, a tiež pozvanie od jeho manželky pre moju manželku, a tak sme išli. V spomínaný deň sa Slovensko stalo jedným z 32 štátov sveta, ktoré sú držiteľmi účastín najstaršej, vtedy šesťdesiattriročnej medzinárodnej finančnej inštitúcie. Prijatiu predchádzala naša diplomatická aktivita už od decembra 1992, listy, dohoda o rozdelení česko-slovenského vkladu zlata. Aj stretnutie ministra financií Júliusa Tótha, ktorý dokázal s barónom Lamfalussym komunikovať po maďarsky. Samotné mimoriadne valné zhromaždenie, na ktorom nás aj Česko prijali za členov, bolo len formalitou, aby sme so svojimi 2670 hlasmi mohli už na 63. riadnom valnom zhromaždení hlasovať. Oveľa dôležitejšie boli neformálne stretnutia s guvernérmi nielen 32 členov banky, ale aj s guvernérmi ďalších centrálnych bánk, ktorí boli prizvaní.

Mal som napríklad možnosť pozvať na návštevu Slovenska guvernéra zo Zimbabwe. Slováci boli na takom mítingu prvý raz, pravda jeden s predkami narodenými na Slovensku, konkrétne v Topoľanoch pri Michalovciach, je v BIS trvale. Je ním práve generálny manažér banky, barón Alexandre Lamfalussy. Navyše som sa od neho dozvedel, že je gréckokatolíkom, tak ako ja.

Bolo treba navštíviť aj Moskvu, sídlo Medzinárodnej banky pre hospodársku spoluprácu (MBHS) a Medzinárodnej investičnej banky (MIB), kde som viedol slovenskú delegáciu na výročných zhromaždeniach. Slovensko prijali do oboch týchto bánk, aj keď ich ďalšia perspektíva bola dosť zahmlená.

V Moskve som nebol po prvý raz. Bol som v nej v roku 1970 v rámci trojtýždňovej praxe vo vtedajšom Leningrade (Sankt Peterburg), v roku 1980 na olympijských hrách, v roku 1990 s vtedajším kolegom Antonom Vavrom, námestníkom ministra financií cestou do a z Vilniusu. Bol som v Moskve aj ako člen delegácie na prvej oficiálnej návšteve predsedu vlády Vladimíra Mečiara v Ruskej federácii. Vtedy som dohodol s guvernérom Viktorom Geraščenkom zmluvu o spolupráci medzi NBS a Ruskou centrálnou bankou. Celá delegácia sedela pred zatvorenými dvermi, za ktorými medzi štyrmi očami asi dve hodiny rokoval náš predseda vlády s ruským predsedom. Dlhý čas čakania krátila Anna Nagyová napríklad tým, že si všímala ponožky jednotlivých členov delegácie. Veselosť spôsobili kárované ponožky ministra hospodárstva, ako keby sa práve chystal na lyžovačku.

A Moskva? Jej vývoj bol evidentný. V roku 1970 som bol svedkom budovania chodníka do vysokoškolského internátu, ráno sme odchádzali po blate, do ktorého skupina troch žien a náčelníka čoskoro nasypala niekoľko fúrikov asfaltu, a naspäť sme už išli po asfaltovom chodníku. Cez olympiádu bola Moskva vyparádená, v roku 1990 obchody ešte poloprázdne – v „elektromagazíne“ mali len žiarovky, vypínače a káble a na televízory stál rad odborárov, ktorí si mohli kúpiť farebné televízory – a babizne s veľkými metlami zametali a prášili uličky neďaleko Červeného námestia.

Navštívil som aj Ukrajinu. Už na hraničnom prechode v Užhorode som sa stretol s guvernérom Ukrajinskej národnej banky Viktorom Juščenkom (budúcim prezidentom Ukrajiny), ktorý potom odšoferoval mercedes až do Mukačeva, zatiaľ čo šofér sedel na pravom sedadle so samopalom. Bola to interesantná cesta nielen preto, že aj na Ukrajine majú zlé cesty, ktoré navyše z času načas prehradzujú kravy vracajúce sa z paše. V lese pri Mukačeve boli papierom prestreté stoly, za ktoré zasadol guvernér so svojimi siedmimi(!) viceguvernérmi a dvadsiatimi piatimi šéfmi oblastných pobočiek banky. Na stromoch viseli kanvy hore nohami na umytie rúk, v kotle sa varil guláš. Začal sa piknik a toustovalo sa. Zhruba polovica prítomných ukrajinských bankovníkov po rusky, vrátane Juščenka, ktorý nás po ukrajinsky iba oslovil („šanovny druzja“) a druhá polovica po ukrajinsky. Odznel aj jeden slovenský toast (v ruštine) a vyše dvadsať domácich. Akoby počet toastov bol priamo úmerný miere inflácie.

Viacej odborných rečí odznelo na druhý deň v Košiciach, kam prišiel Viktor Juščenko s niekoľkými kolegami. Sťažoval si na neprimerane veľkú závislosť ukrajinskej centrálnej banky na kyjevskom parlamente, ktorý ho celkom účinne nútil k emisii stále nových a nových úverov na podporu poľnohospodárstva, lesníctva, armády, čo viedlo až k trojcifernej inflácii. Začiatkom júna 1993 bol kurz jedného amerického dolára k ukrajinskému karbovancu 1 : 3000 (kurz ruského rubľa bol „iba“ 1 : 1200). Preto chcel, aby sa dostal spod parlamentu „pod vládu“. Neviem prečo, možno preto, že šéf Ruskej centrálnej banky bol členom ruskej vlády. Prvé slovensko-ukrajinské stretnutie centrálnych bánk na najvyššej úrovni potvrdilo, že na východ od našich hraníc máme priateľov. A to nielen preto, že Juščenko ponúkol Slovensku možnosť tlačiť peniaze na ich tlačiarenských zariadeniach v neobmedzenom množstve…

S guvernérkou Rakúskej národnej banky pani Schaumayerovou som sa stretol niekoľkokrát. Pri návšteve vo Viedni som jej pripomenul –  a potom sme sa spolu zasmiali – že tu niekde, v historickej budove Rakúsko-uhorskej banky, majú dosiaľ zopár stoličiek aj Slováci.

Pri návšteve v Budapešti som navrhol viceguvernérovi Maďarskej národnej banky, aby sme my Slováci vydali spolu s Maďarmi spoločnú medailu na jednej strane so slovenským, na druhej strane s maďarským symbolom. Keby išlo o mincu, na jednej strane by bol slovenský desaťkorunák, na druhej strane maďarský dvadsaťpäťforinťák (taký bol vtedy kurz).

Viacero ciest som absolvoval s Vladimírom Masárom, štátnym tajomníkom na financiách a potom guvernérom NBS. Historická bola najmä cesta na Kubu, kam sme s veľkými komplikáciami leteli z Kanady cez americký Houston a mexické Cusco. V lietadle bolo len osem pasažierov, z toho traja si objednali pivo. Na Vladimíra Masára sa však neušlo, lebo na palube mali len dve pivá. A to nehovoriac o tom, že cestou autom po Havane bola delegácia NBS a ministerstva financií svedkom pádu obytnej budovy.

V septembri 1993 sme boli vo Washingtone na výročnom rokovaní MMF a Svetovej banky aj s manželkami: minister Július Tóth, guvernér Vladimír Masár a ja. Bolo to v čase, keď sa banky začala dotýkať séria afér. Ráno, tesne pred začatím rokovaní prišla zo Slovenska faxová správa, že vypukla „cukrová aféra“, v ktorej boli „namočení“ aj Július Tóth a Vladimír Masár. Pravdepodobne linky medzi Bratislavou a Washingtonom boli horúce – na úvodnom rokovaní v sále hádam s desaťtisíc stoličkami boli voľné len dve.

Vo Washingtone sme mali celý rad stretnutí. Počas týždňového pobytu sme navštívili aj Kongres i jeho Knižnicu, kde bola slávnostná recepcia. Je to chrám bez bohov.

Veľmi zaujímavé bolo stretnutie s pani Medou Mládkovou, Češkou žijúcou v exkluzívnej washingtonskej štvrti Georgetown, ktorá si ako odborníčka na výtvarné umenie urobila zo svojej rezidencie skvostnú galériu. Spolu s manželkou sme sa od nej dozvedeli, že v tomto byte sa konali aj rokovania prezidenta Michala Kováča i premiéra Vladimíra Mečiara s vplyvnými mužmi americkej politiky a svetového peňažníctva: so Zbigniewom Brzezinskim, s Jaquesom De Grootom, výkonným riaditeľom MMF, Baronom Snoyom, výkonným riaditeľom Svetovej banky, Massimom Russom, európskym riaditeľom MMF, senátormi a ďalšími.

Bolo to okolo päťdesiat štátov, kam som sa dostal v rokoch 1992 – 1994. Postretal som sa s množstvom významných mužov, ako napríklad s Michelom Camdessusom, riaditeľom MMF, so spomínaným barónom Alexandrom Lamfalussym, s guvernérmi mnohých bánk, aj s guvernérom talianskej centrálnej banky Chiampim, onedlho predsedom talianskej vlády a neskôr talianskym prezidentom, so šéfom vatikánskych financií. Obedoval som pri stole s americkým i anglickým guvernérom – a potil som sa pritom. Vinou angličtiny.

Marián Tkáč

(Kapitola z knihy Príbeh slovenskej koruny, ktorá vyšla vo vydavateľstve PostScriptum v roku 2019)