Rozhovor s Pavlom Kapustom: Slovensko je vykradnutý štát

Bratislava 2. marca 2016 (HSP/Foto:Michaela Kolimárová)

V médiách pôsobí už 27 rokov. Začínal v roku 1988 v banskobystrickom štúdiu Československého rozhlasu. Po odchode do Bratislavy tento rodený Banskobystričan pôsobil v Slovenskom rozhlase, Rádiu ROCK FM, Smene, Slovenskej REPUBLIKE, týždenníku Extra, v Slovenskej televízii. Štrnásť rokov vydával a viedol mesačník Extra plus, od minulého roka vedie spravodajský portál napalete.sk.

Ako málokto bojoval za svoju pravdu, čo mu nevynášalo pochvalu ani profit. Po rokoch tvrdej práce dostal výročnú cenu Slovenskej asociácie novinárov za mimoriadny prínos v oblasti vydávania nezávislej a národne orientovanej tlače. Ako novinár roky zblízka sledoval politickú scénu a aj preto sa rozhodol, že to napokon skúsi vo veľkej politike.

Jeho hlavnou motiváciou je fakt, že kým ako novinár o veciach, ktoré ho trápia, mohol iba písať, ako poslanec NR SR má reálnu šancu prispieť k tomu, aby sa zmenili. V marcových parlamentných voľbách sa uchádza o hlasy voličov na 27. mieste poslaneckej kandidátky Slovenskej národnej strany. Pavel Kapusta.

Aká bola vaša novinárska dráha, ako ste vstúpili do sveta médií?

Priznám sa, že aj keď som na základnej škole a na gymnáziu robil v školských časopisoch, novinárčina ma nelákala. Chcel som byť architektom, potom filmovým režisérom. Po neúspešných pokusoch o prijatie na FAMU v Prahe a na VŠMU v Bratislave ešte za socializmu som začínal ako zvukár v banskobystrickom rozhlasovom štúdiu. Po vojenčine som nastúpil do Slovenského rozhlasu v Bratislave, neskôr som pracoval v rádiu Rock FM, v denníkoch Smena a Slovenská REPUBLIKA a v týždenníku Extra. Potom som dostal ponuku z televízie. Najprv som šéfoval redakcii ranného vysielania STV a po čase som prestúpil do spravodajstva, kde som bol redaktorom a politickým komentátorom.

Áno, mnohí si vás pamätajú ako neprehliadnuteľnú tvár Novín STV z konca 90. rokov. Ako sa pozeráte na svoje účinkovanie v televízii? Médiá vás často označovali za kontroverzného novinára…

Nazývali ma tak z jednoduchého dôvodu – hovoril som pravdu a obhajoval som slovenské záujmy a to sa nepáčilo mainstreamovým médiám v zahraničných rukách. A bol som aj mediálnym nepriateľom číslo jeden vtedajšej politickej opozície, ktorá sa pripravovala na prevzatie moci a nasmerovanie Slovenska proamerickým smerom. Na Slovensku boli dve hlavné televízie – STV a Markíza, medzi ktorými vládlo napätie. Rovnako aj v celej spoločnosti. Bol tu totiž veľký záujem a tlak zo zahraničia, aby vláda Vladimíra Mečiara nepokračovala. Aby vznikla nová, ktorá by bola oveľa ústretovejšia k záujmom Západu a USA. V spravodajstve STV sa vtedy zišla partia žurnalistov, ktorá obhajovala záujmy suverénnej Slovenskej republiky.

Mnoho ľudí však malo pocit, že ste príliš jednostranne obhajovali názory vlády…

Niekomu sa to mohlo javiť tak, že nekriticky podporujeme Vladimíra Mečiara. Som presvedčený, že to tak nebolo. Nech už bol Mečiar aký bol, je fakt, že bez neho by nevznikla Slovenská republika a my sme obhajovali kroky jeho vlády. Nebolo to pre vládu ľahké obdobie, pretože mainstreamové médiá, najmä denník SME a TV Markíza, robili tvrdú propagandu prozápadnej ceste Slovenska a my sme sa ju snažili vyvažovať. Propagandu však paradoxne vyčítali nám v STV. Naše spravodajstvo v tom čase sledovalo viac ako milión ľudí denne a mali sme silný mienkotvorný vplyv, čoho sa vtedy politická opozícia veľmi obávala.

Prečo sa ho obávala?

Pretože si nebola istá, či jej spriaznené médiá, ktorých bola absolútna väčšina, presvedčia verejnosť, že ich politika je správna a či sa dostanú k moci. Mali totiž “domáce úlohy” z Washingtonu a Bruselu: získať moc a urobiť masívnu privatizáciu strategických podnikov a ďalšieho štátneho majetku, ktorý zostal po privatizácii z Mečiarovej éry, oddlženie a predaj bánk do zahraničných rúk, oslabenie štátnej suverenity Slovenska vstupom do EÚ a NATO, zapojenie SR do medzinárodných vojenských operácií aliancie a podobne. Dnes vieme, že obidve Dzurindove vlády tieto úlohy splnili. My sme v STV hovorili pravdu a pomenúvali veci pravým menom a ostatné médiá a politici v službách Západu sa báli, že zvrátime verejnú mienku do takej miery, že sa im Mečiarovo HZDS v roku 1998 nepodarí poraziť. Preto bola Slovenská televízia terčom nevyberaných útokov takmer zo všetkých médií. Tvrdili, že klameme, že sme neobjektívni.

Ale predsa len, neboli ste príliš jednostranní?

Pravda je taká, že ako verejnoprávna televízia sme mali v spravodajstve nastavené pravidlá vyváženosti, aké neplatia ani dnes. Ich dodržiavanie prísne monitorovala vtedajšia Rada STV. Platil tzv. tretinový model, čo znamenalo probližne rovnakú minutáž vysielacieho času v spravodajstve a politickej publicistike pre vládu, koalíciu a opozíciu. Ak zaznel nejaký názor, musel zaznieť aj protinázor. Je pravda, že som pravidelne dostával priestor aj ako politický komentátor. A komentár je subjektívny žáner. Takže mi nikto nemôže vyčítať, že som hovoril svoj názor, keď mi to vtedajšie vedenie STV umožnilo. Napriek tomu pripúšťam, že sme stáli na strane vlády a že sme sa snažili obhajovať tú slovenskú cestu.

Popri spravodajstve ste sa preslávili reláciou politickej satiry Fašírka…

Na Fašírke sme spolupracovali viacerí. Reláciu sme robili s entuziazmom a stretávali sme sa s fantastickým ohlasom u divákov. Nemysleli sme na budúcnosť, neuvedomovali sme si, že nám to môže zničiť televíznu kariéru Politická satira nie je spravodajstvo, má iné kritériá.

Prečo sa na vás za ňu zosypalo toľko kritiky a ohovárania?

Dobrá satira je silná zbraň. Preto ani Fašírka nevyhovovala vtedajšej opozícii. Proti humoru a zosmiešneniu sa totiž len ťažko nachádza adekvátna protizbraň – najjednoduchšou metódou je likvidácia zdroja, ktorý satiru produkuje.

Fašírku naozaj nové vedenie televízie zrušilo a vy ste spolu s ďalšími desiatkami pracovníkov spravodajstva museli STV nedobrovoľne opustiť …

Po nástupe dzurindovcov a vymenovaní nového ústredného riaditeľa Milana Materáka nastala v STV tzv. deratizácia. Tak nazvali hromadný „vyhadzov“ nepohodlných ľudí a zrušenie nežiaducich programov vrátane Fašírky. “Čerešničkou na torte” bolo zriadenie tzv. Strediska na vyrovnanie pracovnoprávnych vťahov pre nepohodlných zamestnancov v nevykúrených priestoroch bývalej kaviarne na najvyššom, 28. poschodí výškovej budovy televízie v Mlynskej doline v januári 1999. Uzimení tam v tomto „zbernom tábore” celé týždne čakali, kým nové vedenie nevymyslí, akým spôsobom sa ich zbaví. Ľudia tam museli prežiť osem a pol hodiny segregovaní od ostatných kolegov, zrejme, aby ich nenakazili svojimi názormi… Boli strážení SBS-kou, na obed mali polhodinu, na WC, ktoré bolo mimo objektu stráženia, sa mohlo ísť iba v sprievode ochrankára. Bolo to ponižujúce. Preto som hneď po zriadení 28. poschodia podal výpoveď a nečakal na vyhodenie. Samozrejme, naše médiá o tejto špinavosti mlčali, napriek tomu, že tento čin kritizoval americký Výbor na ochranu novinárov.

Ako sa po rokoch pozeráte na dnešnú RTVS?

STV určite mala koncom 90. rokov veľa nedostatkov, ale to, čo sa udialo s RTVS, sa dá nazvať skutočnou likvidáciou verejnoprávnosti. Podľa môjho názoru rozhodne nie je národnou a kultúrnou inštitúciou Slovákov, divákovi nedáva to, za čo si platí. Jej program má obrovské nedostatky. Správa sa ako komerčná inštitúcia a svoje programy prispôsobila tak, aby mohla súťažiť so súkromnými televíziami. Generálny riaditeľ vytvoril v televízii podmienky, kde majú eldorádo rôzne záujmové skupiny, ktorým ide len o finančný profit a sčasti aj o mediálny vplyv.

Dnes skúšate vstúpiť na neistú pôdu politiky. Prečo ste sa rozhodli kandidovať za poslanca NR SR za Slovenskú národnú stranu?

Do SNS som vstúpil hneď po jej obnovení v roku 1990 spolu s mojím otcom, pretože jej politika bola najbližšia môjmu svetonázoru. Odvtedy zažila obdobie slávy aj pádov. Po volebnom neúspechu v minulých voľbách zobral do rúk opraty nový predseda Andrej Danko a podľa volebných preferencií sa ukazuje, že sa stal záchrancom strany. Presvedčil voličov, že SNS má nielen svoje miesto a význam na politickej scéne, ale aj úprimný záujem riešiť problémy Slovenska. Zmysel jej existencie sa totiž neskončil vznikom štátu, ako tvrdia naši neprajníci. Stále tu majú veľký vplyv sily, ktoré samostatnú Slovenskú republiku nechceli a nahlodávajú ju zvnútra aj zvonka. Je to paradox, že 23 rokov po vzniku štátu v podstate stále bojujeme o jeho suverenitu. Predtým sme o ňu zápasili s Prahou, dnes s Bruselom.

Čo vám prekáža na Európskej únii?

Sľubovali nám Európu zvrchovaných národov a namiesto nej sa z EÚ stáva silne centralizovaný superštát. Brusel nám postupne kradne nezávislosť, čoraz častejšie rozhoduje o nás bez nás a veľakrát v náš neprospech. Slovensko je síce formálne samostatné, ale o mnohých veciach už nerozhoduje náš parlament a vláda. Aj utečenecká kríza ukázala, že únia nie je schopná postarať sa o bezpečnosť svojich hraníc, má obrovské problémy s ekonomikou, s eurom a čelí mohutnému sociálnemu napätiu. Nikdy však nie je neskoro z tejto cesty zísť. Štáty V4 dnes prijímajú vlastné riešenia. Spájame sa na báze pragmatickosti. A toto je možno začiatok konca EÚ. Podľa mňa časom nevyhnutne musí prísť k jej zániku. Zatiaľ sme jej členmi a musíme sa správať pragmaticky. Už dnes sa však treba začať pripravovať na to, čo bude po jej rozpade vrátane obnovy vlastnej meny.

Už v STV ste boli kritikom NATO. Zostali ste ním?

Áno. SR nevstúpila do NATO na základe referenda. Chcem len pripomenúť, že keď v roku 1990 zanikla Varšavská zmluva, prezident USA George Bush starší sľúbil Michailovi Gorbačovovi, že NATO sa smerom na východ nebude rozširovať. Prezident ČSFR Václav Havel tiež povedal, že už do nijakého vojenského paktu nevstúpime. Napriek tomu sa v polovici deväťdesiatych rokov objavili snahy, aby východoeurópske štáty vstúpili do NATO. Nakoniec tam naozaj väčšina z nich vstúpila. Od napadnutia Juhoslávie v roku 1999 bez mandátu OSN a ďalších podobných vojenských útokov proti nezávislým štátom je veľmi ťažké nazvať Severoatlantickú alianciu obranným paktom. Vojenskí odborníci vám potvrdia, že po vstupe Slovenska do NATO išla obranyschopnosť našej armády prudko dole. Tiež mi prekáža, že naši vojaci zomierajú na nezmyselných misiách v zahraničí.

Slovensko má však aj iné vážne problémy. Či už je pri vláde pravica alebo ľavica, počúvame, že štát nemá na dôchodky, na sociálne služby, na zdravotníctvo…

Ja hovorím, že Slovensko nie je chudobný, ale vykradnutý štát. Po revolúcii odtiaľto vysal obrovské peniaze západný kapitál a v podstate to stále pokračuje cez sprivatizované obchodné reťazce, strategické podniky, fabriky zahraničných investorov, ktorí využívajú našu kvalifikovanú, ale lacnú pracovnú silu. Nenormálne zisky putujú von. Naši ľudia robia za pár drobných, aby si mohli nemeckí dôchodcovia užívať starobu v blahobyte. Ďalšia vec je, že podľa odhadov sa na Slovensku “stratí” tri a pol miliardy eur v čiernej diere korupcie, klientelizmu a daňových únikov. Keby sme tieto peniaze mali, nemuseli štrajkovať zdravotné sestry a učitelia. Štát by “zázračne” vyriešil mnohé problémy.

Kde sa vzal tento prízrak korupcie, ktorý Slovensko ovládol ako neporaziteľný x-hlavý drak?

Korupcia a klientelizmus tu boli tu v rôznych podobách odjakživa – aj za socializmu. Ale treba si uvedomiť, že do súčasného štádia, keď je nimi prerastený celý štát, sme dospeli za posledných 25 budovania kapitalizmu. Systém založený na zisku a moci peňazí pestuje tie najsofistikovanejšie spôsoby vysávania verejných financií do súkromných rúk. V celej východnej Európe megakorupciu zaviedli v 90. rokoch najmä veľké západné firmy, ktoré sa potrebovali rýchlo etablovať na nových trhoch a podplácanie verejných činiteľov kvôli získavaniu štátnych zákaziek bolo ich bežnou pracovnou metódou.

Napriek obrovským problémom, ktoré dnes na Slovensku máme, veríte, že raz budeme opäť štátom, kde vládne poriadok, sociálna spravodlivosť, ekonomická prosperita a normálny kultúrny rozvoj?

Človek musí veriť v lepšiu budúcnosť a snažiť sa o ňu. Ako povedal jeden múdry človek, doba je síce zlá, ale sme tu, aby sme to zmenili – alebo sa o to aspoň pokúsili. Veď nie je koniec všetkým dňom, život ide ďalej. Aj štúrovci mali svoje depresie, niektorí z nich mali na sklonku života pocit, že ich boj bol márny. Ale po rokoch sa ukázalo, že ich snahy neboli márne. Naozaj verím v lepšiu budúcnosť nášho národa a jeho schopnosť budovať moderný a úspešný štát, ktorý minulým generáciám Slovákov nebol dopriaty.