Roman Michelko: Opozícia ako vždy „na strane hodnôt“

Bratislava 5. mája 2015 (HSP/Foto:TASR-Martin Baumann)

Ešte ako študenti politológie sme niekedy v polovici deväťdesiatych rokov robili jeden projekt, ktorý sa zaoberal analýzou volebných programov politických strán. Táto analýza dokázala, že na Slovensku panuje politický Absurdistán – pri vytváraní koalícii bola totiž (a bohužiaľ aj je) blízkosť či kompatibilnosť programov až na poslednom mieste. Osobné hľadiská, to jest averzia voči konkrétnym osobám je odvtedy v slovenskej politike podstatne viac určujúcou pri tvorbe koalície než volebný program.

Deväťdesiate roky boli v znamení megamobilizácie proti Mečiarovi, dnes to je proti Ficovi. Len ako perličku spomeniem, že vtedy na kandidátke SDK išli vedľa seba kovaní ekonomickí neoliberálni z neskoršieho SDKU, takzvaní konzervatívci z KDH, ale aj nezorientovaní či skôr dezorientovaní zelení, či Volfovi, prepytujem, sociálni demokrati. Rezultovalo to do mnohých absurdných epizód, napríklad, keď Volf predkladal zákon o registrovaných partnerstvách, pričom bol súčasťou rovnakej volebnej strany ako KDH.

Po roku 2002 sme potom boli svedkami kohabitácie Ruskovej ANO s KDH – a veru nebolo to bezproblémové súžitie. Ako to skončilo, všetci dobre vieme. Stret dvoch hypertrofovaných eg Pavla Ruska a Vladimíra Palka nemohol skončiť dobre. KDH rozložilo poslanecký klub ANO, čo nakoniec viedlo k predčasným voľbám (miesto jesene sa konali v lete 2006). Súžitie pseudokonzervatívcov s kovanými liberálmi už z princípu nefungovalo a aj vďaka osobnému zlyhaniu lídrov vtedajšej koalície sa nová garnitúra – Smer, HZDS a SNS – dostala k moci o tri mesiace skôr.

Zdá sa však, že ani toto „Poučenie z krízového vývoja“ KDH nestačilo. Po voľbách v roku 2010 si totiž išli nohy dolámať, aby sa spojili s kovanými liberálmi so SaS – len aby ďalej nevládol Fico. Nehovoriac o tom, že pri koaličných vyjednávaniach dostali až absurdne veľkorysé ponuky typu paritného zastúpenia vo vláde, ba dokonca sa uvažovalo, že by im mohol pripadnúť aj post premiéra. O „blahodarnom“ účinku Sulíka na Radičovej koalíciu škoda hovoriť, ukazuje sa však, že KDH je nepoučiteľné.

Ako sa dalo čakať, aj v rokoch 2010 až 2012 sa liberáli poriadne vyfarbili, ale „hodnotovo“ orientovaným lídrom KDH to nevadilo. Dnes je KDH znova pred morálnou dilemou (túto vetu samozrejme nemyslím vážne) – zradiť program a hodnoty, ktorými sa zaštiťuje, alebo v mene dosiahnutia korýt ísť do spojenectva s kýmkoľvek. Bude veľmi zaujímavé sledovať vyjadrenia členov KDH, ktorí majú plné ústa ochrany rodiny ako sa podkladajú Sulíkovi, ktorého jediným výrazným a neprehliadnuteľným vyjadrením k rodinným hodnotám bol jeho nápis na tričku JBM na Alianciu za RDN. O tom, ako vysoko si cení rodinu, svedčia napríklad jeho argumenty k registrovanému partnerstvu. Sám by tento inštitút rád využil, aby tak inštitucionalizoval svoje súžitie so svojou partnerkou a matkou jeho syna. Veru, dokonalý prejav skutočne rodinných hodnôt.

Kým v prípade KDH bude spojenie s kovanými liberálmi možno až sekundárne, v prípade „konzervatívca“ Matoviča pôjde takpovediac o priamu kohabitáciu. Motivácia takéhoto konania je pre normálneho človeka absurdná, hlavne ak si uvedomíme, ako Sulík zatočil s Matovičom. Z toho vyplýva, že Matovič buď nemá pamäť, alebo musel stratiť akúkoľvek sebaúctu. Každopádne, ak sa už viackrát spomínaný projekt spoločnej kandidátky OĽaNO, SaS a Lipšicovej Novy nakoniec predsa len uskutoční, bude to pohľad viac než bizarný. Neviem si celkom dobre predstaviť kandidátku, v ktorej vedľa seba budú nespochybniteľní konzervatívci Kuffa či Vašečka spolu s čelnou predstaviteľkou LGBTI lobby Romanou Schlesinger, ktorá nazvala Ježiša Krista masochistom len preto, že si na Veľkonočnú nedeľu nemohla dopriať svoje obľúbené shoppingovanie. A to už nehovorím o dokonale absurdnom divadle, keď na koaličných rokovaniach budú vedľa seba sedieť Procházka s Matovičom.

Pointa celého príbehu je však mrazivá. Slovenská politika je až choro deformovaná. Konzervatívci sa bez mihnutia oka spoja s liberálmi, pravičiari s ľavičiarmi (v minulosti) len preto, aby ten či onen politik bol politicky vyblokovaný. Smutné je, že takéto permanentné správanie sa politikov akceptujú aj voliči. Verím však, že súčasná anomália našej politiky je spôsobená len extrémne pokrivenými charaktermi dnešných politikov. Možno až tá nasledujúca generácia posunie Slovensko smerom k normálu.

Politológ Roman Michelko