Čína: Koniec klamstiev s číslami a možný ďalší vývoj sveta

Peking 2. septembra 2015 (HSP/sputnik/Foto:TASR-Chinatopix via AP)

Diskusia o ceste prezidenta Zemana do Číny trvá, nehľadiac na migrantskú problematiku a  približujúce sa jesenné cunami dát, čísel a informácii o dianí na rôznych bojových frontoch. Všetky tieto bojové fronty, známe, menej známe, alebo úplne neznáme majú jedno spoločné: Peniaze

Dovoľujem si dnes predtaviť niekoľko čísel v spojení s Čínou, USA a Ruskou federáciou. Čísla dovoľujú tvrdiť, že českými aj slovenskými médiami toľko kritizovaná cesta prezidenta Zemana do Číny je nielen symbolom konca politickej lži, ale aj symbolom konca klamstva s číslami. Nebolo by odveci, keby si pán prezident nechal preveriť čísla a dal vypracovať dopadovú analýzu pre potreby MZV a MPO ČR. To preto, že dopady na život v Európe budú citeľné, na druhej strane preto, že si nerobím nárok na absolútnu pravdivosť čísel. Tie sa opierajú o verejne dostupné pramene vrátane Alexandra Zapolskise (Washington – Regnum), ktoré ale nemôžu ani pri odchýlkach zmeniť trend rozvoja a dianie vo svete.

Po turbulenciách na burzách v minulom týždni možno očakávať, že čínska menová politika bude mať vplyv na úrokovú politiku amerického FED, a tým aj na Európu. Ďalej možno očakávať, že turbulencie minulého týždňa boli iba jedným z mnohých bojových cvičení medzi Čínou a USA, pri ktorom svoju úlohu hrá aj Ruská federácia. O tejto úlohe dnes nebude reč, aj keď sa jedná o strategickú záležitosť ako pre Rusko, tak aj pre Európu, a tým aj pre ČR (a SR).

Predpokladám, že veľká väčšina čitateľov vie o význame zahraničných investícií, ich výhodách a nevýhodách. Nebudem sa rozpisovať o výhodách. O nich hovoria a píšu predovšetkým politici a ľudia nie vždy kriticky mysliaci. Medzi nevýhody zahraničných investícií, ako to krásne dokazujú banky pôsobiace v SR, pán Bakala a ďalší, patria očakávania zisku investorov. Investícia totiž nikdy nebola, nie je a nebude darčekom. Učme sa preto od veľkého spojenca USA aj preto, že český a slovenský podnikateľ, až na niekoľko výnimiek, je veľmi konzervatívny, čo sa týka investícií v zahraničí. Dáva prednosť predaju, pred investíciou. O politikoch nehovoriac.

Za prvých 15 rokov po americkom “víťazstve” v studenej vojne uskutočnili USA priame investície vo svete vo výške 4,6 triliónov USD. To je približne 19,1 percent všetkých zahraničných investícií na Planéte. Druhé miesto zaujíma Veľká Británia (12%), tretie Francúzsko (8%).

Z geografického pohľadu je vidieť americké investície v 190 krajinách sveta. Z nich sa teší americkým investíciám v USD hlavne Veľká Británia (426,4 miliárd), následne Holandsko (412,1 miliárd), Kanada (250,6 miliárd), Luxemburg (144,2 miliárd), SRN (100,6 miliárd) , Austrália (106,4 miliárd). V každom prípade invesovaná suma vypovedá o vážnosti spojenca v očiach USA, a výške možného zisku. Ten sa pre USA pohybuje podľa bilancií najväčších amerických investičných fondov medzi 23-28% ročne. Našinec si to môže porovnať s úrokom svojich vkladov nielen v dôchodkovom fonde, alebo na účte vo svojej banky a bude mu bez ďalšej pomoci úplne jasná osobná úroveň finančnej gramotnosti.

Predstaviť si, čo si zarobia americkí investori na Európe, dovoľuje číslo 46,7 %. Takýto podiel má Európa na celkových amerických investíciách. Ázia a Blízky Východ majú podiel vo výške 26,5%. Jednoduchý výpočet pravdepodobného zisku z uvedených dát dovoľuje predpokladať ako minimum 1,28 triliónov USD ročne. To je zhruba polovica ruského ročného hospodárskeho produktu v roku 2013. Aký naozajstný výsledok bude mať Ruská federácia za rok 2014 a 2015 sa už tak ľahko nedozvieme, pretože sa nachádzame v čase príprav na väčší boj.

Ak opomeniem zhodnotiť tri základné chyby amerického investovania a rozhodovania (1. prenos výroby do Číny, Taiwanu, Malajzie a Singapuru, 2. prechod amerického hospodárstva na spotrebu (konzum) a služby a 3. neschopnosť investorov oceniť kvalitu času, schopnosti a ambície Číňanov), a ak vezmem do úvahy celkový peňažný objem na Planéte, odrazu začnú vystupovať kontúry, ktoré môžu mnohým spôsobiť hlboké vrásky nielen na čele.

Pre informáciu uvádzam, že približný celkový peňažný objem na Planéte predstavuje 71,5 triliónov USD. Z nich 70,4 triliónov sa vzťahuje na 50 najsilnejších krajín. Jednotlivo to znamená, napríklad: USA – cca 12 triliónov, SRN – 2,8, Veľká Británia – 2,4, Francúzsko – 1,9, Taliansko – 1,4, Španielsko – 1,1. Ruská federácia 0,58 triliónov USD. Čína vedie ligu s odstupom a peňažným objemom vo výške približne 22 triliónov. To znamená, prakticky toľko, koľko majú USA a EÚ dohromady, pričom sa nesmie zabudnúť na dynamiku rastu peňažnej masy. Ešte pred šiestimi rokmi bol peňažný objem Číny dvakrát menší.

Keby neplatilo staré príslovie – Kto inému jamu kope, sám do nej padne – dalo by sa veriť, že budúcnosť globalizovaného, ​​tj. jediného spoločného finančného priestoru, bude ružová. Opak je však pravdou. 31,25 % všetkých peňazí na Planéte patrí Číne. Púhych, maximálne 17 % patrí USA. Pritom nemožno nevidieť, že podiel Číny rastie aj nehľadiac na spomalený hospodársky rast a posledné turbulencie spôsobené devalváciou Renminbi. Predpokladaný hospodársky rast Číny vo výške 7 % predstavuje totiž prírastok čínskej peňažnej masy o celých 1,3 triliónov USD. To je približne toľko, koľko vyprodukujú Južná Kórea, Saudská Arábia, Irán alebo dokonca Austrália. Podiel USA klesá nehľadiac na kvantitatívne uvoľňovanie, vojny a zbrojenie. Nehľadiac na kreatívne účtovníctvo, ktoré sa okrem iného bojí svojho konkurenta v štartovacom bloku, ako čert svätenej vody, viacrozmerného účtovníctva.

Ak vezmem do úvahy aj skutočnosť, že Čína za posledných šesť rokov investovala v zahraničí približne 113 miliárd USD, približne toľko, koľko USA investovali do SRN, ponúka sa ďalšia dôležitá otázka. Aký je rozdiel medzi filozofiou investovania Číny a USA? Odpoveď je jednoduchá a dokázateľná. Čína investuje v zahraničí do reálnych sektorov hospodárstva, napríklad do prístavov, ciest, výrobných závodov. USA investujú väčšinovo do špekulatívnych sektorov, t.j. predovšetkým do akcií. Z tohto rozdielu vo filozofii investovania v zahraničí vyplýva tiež jednoznačne, že čínske zahraničné investície majú podstatne vyššiu reálnu hodnotu, než je hodnota investície v nominálnych peniazoch.

Z hľadiska geografického a tým aj geopolitického nie je divu, že Čína je, čo sa týka svojho hospodárskeho a politického vplyvu v regiónoch, ako na príklad ATP, Afrika a časť Južnej Ameriky, rovnocenným súperom USA, v niektorých prípadoch už lídrom, pred USA. Niet preto divu, že sa USA snažia dostať zisky späť do USA, do svojho hospodárstva, aby mohli aspoň štatisticky dokázať rast hospodárstva a udržali burzy v pokoji. V Číne je to úplne naopak. Nepotrebuje dostať domov zisky zo svojich zahraničných investícií, pretože má doma peňazí viac než dosť. To znamená, Čína hľadá príležitosti na investovanie v zahraničí, nehľadiac na veľké investície doma a minimálne trojnásobné zväčšenie domáceho trhu a spotreby. Hľadanie príležitostí na investovanie v zahraničí je veľkou výzvou a nebezpečenstvom pre USA. Prečo?

Ak sa uskutočnia zahraničné investície vo výške 500 miliárd USD ohlásené Národnou bankou Číny počas nasledujúcich piatich rokov, tak sa zväčší objem peňažnej masy Číny tak, že USA sa dostanú do pozadia. To dnes neuvažujem o tom, že Čína je schopná, ako to dokazuje posledná turbulencie na burze, investovať celkovo až päť krát viac, než oficiálne vyhlasuje. A tu končia, ako sa dá ľahko dedukovať z argumentov, žarty pre všetkých v Európe a USA. Tam kde sa končí zábava a humor, začína ísť o život. Aj americkému doláru. A taký stav je už dnes.

Kto by nebol autorom, alebo spoluautorom turbulencií na burzách v minulom týždni, nie je podstatné. Skutočnosťou je, a na predstaviteľnú dobu zostane, že FED už nie je tak slobodný vo svojom konaní, ako bol doteraz. O ECB nehovoriac. Preto očakávam rozšírenie bojového poľa na Ukrajine o pole čínsko – americkej finančnej vojny, v ktorom sa bude objavovať rola Ruskej federácie ešte evidentnejšie, a pre laika zrozumiteľnejšie. Tri hlavné scenáre ponúka táto neúplná úvaha:

Po prvé: USA urobia všetko, čo je v ich silách a možnostiach, aby zabránili ďalšej expanzii čínskych investícií v zahraničí. K tomu im bude slúžiť chaos a teror nielen na Blízkom Východe a Ukrajine, ale aj v Afrike. Kolaterálne škody utrpí Turecko, Irak sa bude transformovať do menších jednotiek, takzvaný Islamský štát bude žiť aj napriek bombardovaniu. Hodvábnu cestu – cestné a železničné, rovnako ako vodné cesty, sa budú USA snažiť urobiť nezjazdné. Preto aj EÚ bude mať kolaterálne škody.

Po druhé: USA urobia všetko preto, aby bola podpísaná TTIP s EÚ. To preto, že TTIP dovolí USA spojiť svoju hospodársku silu (17 triliónov USD) so silou EÚ (16 biliónov USD). Výsledkom bude nádej na predĺženie života USD a na lepšie bojovú kondíciu, ktorá je nutná pre boj s Čínou. Aby mohla byť podpísaná zmluva TTIP v pokoji, nedostane EÚ čas k oddychu na Ukrajine. Jej znovuzrodenie, v akejkoľvek forme, bude platiť, ako som už v iných príspevkoch uvádzal, EÚ a Ruská federácia. To preto, že USA vedia, že Ruská federácia Ukrajinu bez boja neodovzdá. Vojenskí byrokrati NATO vedia, že priamy boj s Ruskou armádou môže znamenať koniec NATO, a tým aj koniec ich vysoko platených miest a pohodlia.

Po tretie: USA budú aj naďalej robiť všetko, čo je v ich silách, a silách jej platenej piatej a neviem ešte ktorej kolóny, aby sa Ruská federácia rozpadla. A keď nie už rozpadla, tak sa aspoň trvalo oslabovala v nádeji, že príde nová príležitosť pre mladú generáciu. Oslabená, alebo slabnúca Ruská federácia v tomto kontexte nebude môcť ľahko ašpirovať na rovnoprávnosť vo vzťahu k Číne. Vo svete peňazí a korupcie sa tak môže objaviť nádej na spoluprácu USA s Čínou proti Ruskej federácii. Tá má všetko potrebné prírodné bohatstvo i pre dobu post – ropnú vrátane pitnej vody. Voda sa totiž už počas posledných niekoľkých desaťročí stala predmetom analýz a strategických príprav na migračné vlny, úpadok poľnohospodárstva a lokálne boje v regióne Strednej Ázie. Obyvateľstvo Strednej Ázie môže totiž migrovať iba do časti Kazachstanu s funkciou prestupnej stanice, na ceste do Ruskej federácie. Tá je jedinou krajinou schopnou prijať migrantov aj v budúcnosti. O tom, možno nabudúce.

Jan Campbell