Už teraz sa zdá, že budú úplne iné, než organizátori očakávali. Pri všetkej sympatii voči kurdským snahám o sebaurčenie a vytvorenie nezávislého štátu, je potrebné zabrániť, aby sa táto politická udalosť stala dôvodom pre novú vlnu násilia na Blízkom Východe.

Výsledky kurdského referenda

O výsledku referenda o nezávislosti neboli vopred žiadne pochybnosti a výsledky naplnili očakávania. Z údajov volebnej komisie irackého Kurdistanu vyplýva, že za nezávislosť hlasovala obrovská väčšina zúčastnených – až 92,7%, čo predstavuje asi 2,9 milióna osôb. Proti hlasovalo približne 224 000 ľudí. Účasť na hlasovaní bola 72% registrovaných osôb. Avšak hoci výsledky znejú jednoznačne, práve táto jednoznačnosť pôsobí nepresvedčivo. V irackom Kurdistane totiž žije podstatne viac odporcov referenda, najmä medzi príslušníkmi arabskej a turkménskej menšiny. Títo však svoj nesúhlas s nezávislosťou nevyjadrili hlasovaním, ale svojou neúčasťou na referende, ktoré považovali za nelegitímne.

Situáciu komplikuje fakt, že v irackom Kurdistane nie je vôbec jednoduché identifikovať presný počet obyvateľov. Existuje odhad počtu obyvateľov až vo výške 8,4 milióna, avšak iné odhady sú skromnejšie. Navyše, na bývalom území hnutia ISIL, ktoré oslobodili Kurdi, sa počet obyvateľov mení a to jednak pod vplyvom utečeneckej krízy a jednak pod vplyvom osôb, ktoré sa snažia o návrat. Niektoré menšiny boli hnutím ISIL tvrdo prenasledované, najmä asýrski kresťania a jazídi a tak v oblastiach znovudobytých Kurdami chýbajú. Na území irackého Kurdistanu by však i v prípade nezávislosti zostali etnicky zmiešané oblasti a niektoré menšiny majú z budúceho vývoja obavy. Ešte počas referenda prišlo k viacerým prejavom nespokojnosti Turkménov, najmä v regióne Sindžar.

Taktika Masúda Barzáního

Referendum o nezávislosti ako také je medzi Kurdami nesmierne populárne, z jeho popularity však môžu čerpať i konkrétni politici, najmä prezident irackého Kurdistanu Masúd Barzání. Ide o politika, ktorý sa dokázal zapojiť do „obnovovania Iraku“ hneď po západnej okupácii v roku 2003 a stal sa i členom Irackej štátnej rady. V júni 2005 ho kurdský autonómny parlament zvolil za prezidenta a hoci mandát M. Barzáního vypršal už v roku 2015, naďalej však zotrval v úrade, čo súviselo najmä s prebiehajúcimi bojmi. Prezident M. Barzání vytvoril i niekoľko ďalších funkcií a obsadil ich členmi barzániovského kmeňa, napr. premiérom je od roku 2012 Nerchivan Barzání.

Toto preferenčné obsadzovanie funkcií však vyvolalo nespokojnosť iných kurdských skupín. Napriek dominantnej pozícii barzániovského kmeňa možno povedať, že mnoho irackých Kurdov sympatizuje i s odlišnými politickými zoskupeniami, napr. s predstaviteľmi Kurdskej strany pracujúcich (PKK), ktorá dlhodobo bojuje za práva Kurdov v Turecku. Medzi orgánmi irackého Kurdistanu a týmito skupinami panuje rivalita a niektorí z kurdských odporcov M. Barzáního obviňujú, že chce prostredníctvom referenda o nezávislosti zvýšiť moc a vplyv svojho kmeňa v rámci celého kurdského národa.

Prezident M. Barzáni si referendom určite zvyšuje svoju popularitu, je ale otázne, či si tým posilní aj svoju pozíciu v severnom Iraku. Iracký Kurdistan je v súčasnosti fakticky nezávislý, hoci formálne podlieha vláde v Bagdade. Pozíciu autonómneho Kurdistanu posilnil M. Barzání tým, že v minulosti dokázal efektívne manévrovať medzi záujmami vplyvných krajín. Úspechom bolo aj zapojenie Kurdov do víťazných bitiek proti hnutiu ISIL. Vďaka tomu si M. Barzání zrejme sľuboval aspoň čiastočnú podporu svetových veľmocí. Kurdi sa pokúšali ovplyvniť najmä pozíciu USA, a to prostredníctvom lobbyistov vo Washingtone. Spomedzi nich treba zvlášť spomenúť osobu P. Manaforta, ktorý bol i manažérom volebnej kampane D. Trumpa.

Ekonomická blokáda či vojenská intervencia?

Je očividné, že M. Barzání precenil svoje možnosti aj vo vzťahu k Turecku. V minulosti si vytvoril veľmi dobrý vzťah s prezidentom Erdoganom, ktorého podporil i počas referenda o zmenách tureckej ústavy v apríli tohto roku. Je možné, že preto očakával miernejšiu tureckú reakciu pri vyhlásení referenda o nezávislosti. Lenže hoci sa M. Barzání vo vzťahu k Turecku stále snažil zdôrazňovať, že jeho referendum sa netýka Kurdov žijúcich v Turecku a on sám nepodporuje ani ich separatizmus, Ankaru neuspokojil. Oveľa horšie je, že nedokázal uspokojiť ani Irán, ani Sýriu a tak paradoxne jediným štátom, ktorý kurdské referendum podporil, bol Izrael. To však pôsobilo skôr kontraproduktívne, najmä v arabskom prostredí.

Úspešné vykonanie kurdského referenda a ďalšie kroky smerujúce k nezávislosti tak môžu viesť k opačným následkom než M. Barzání a spol. očakávali. Podľa predpokladov, iracké orgány referendum odmietli ako protiústavné a už použili i prvé sankcie – rozhodli sa zrušiť lety do kurdských oblastí, vrátane Irbílu. Samozrejme, že Irak má v Kurdistane len obmedzené možnosti zasahovania, ale situáciu môže ovplyvniť. Vážnejším zásahom by však mohla byť súčasná ekonomická blokáda zo strany viacerých štátov regiónu a najničivejšie by bolo zrejme turecké embargo. Medzi irackým Kurdistanom a Tureckom existuje už pomerne dlho ekonomický modus vivendi, z ktorého profitujú obe strany. Väčšina exportu kurdskej ropy smeruje práve do Turecka a tým sa Kurdistan vyhýba kontrole irackej vlády pri exporte ropy. V prípade kolapsu tohto exportu by autonómne orgány Kurdistanu stratili podstatný zdroj svojich príjmov.

Ešte horšia situácia pre Kurdov by však nastala, ak by sa Irak rozhodol na severe zasiahnuť vojensky. Irackí Kurdi majú po svojich víťazstvách nad hnutím ISIL silné sebavedomie, ale aj keby sa snáď dokázali postaviť na odpor irackej armáde, voči prípadnému zásahu niektorého mocnejšieho suseda by vzdorovať nedokázali. Tento zásah nie je vôbec vylúčený, najmä zo strany Turecka. Turci už v čase konania referenda o nezávislosti absolvovali vojenské cvičenia a dôležité bolo, že sa na nich tentokrát zúčastnili aj iracké jednotky. V priebehu septembra pritom Turci otázku Kurdistanu diskutovali nielen s Irakom, ale aj s Iránom – rozhovory prebehli na politickej úrovni i na úrovni generálnych štábov.

Nezávideniahodný osud Kurdov

V prípade vojenskej intervencie by sa iracký Kurdistan ocitol v takmer beznádejnej situácii. Hoci sa v minulosti pri tureckých intervenciách mohol odvolávať na irackú územnú suverenitu, v prípade spoločnej intervencie Turecka a Iraku by podobný argument neobstál. Navyše, Turecko by sa pri svojich operáciách zrejme odvolávalo i na mierovú zmluvu z Ankary z roku 1926 (príp. na ďalšie bilaterálne zmluvy), ktorou sa vzdalo dotyčných oblastí v prospech Iraku, nie v prospech Kurdistanu. Turecké intervencie v Iraku sa preto opierajú o oveľa presvedčivejšie právne dôvody než napr. turecké intervencie v Sýrii.

Turecká intervencia môže znamenať pre Kurdov tak stratu autonómneho statusu, ako aj stratu ekonomických zdrojov. Turci počas 20. storočia často prejavovali záujem o severoirackú ropu a Irak Turkom odvádzal časť ziskov z tamojších nálezísk až do roku 1955. V prípade, ak by iracko-turecká intervencia skutočne nastala, obe krajiny by si kurdské ropné zdroje zrejme rýchlo rozdelili. V boji proti Kurdom by mohli interventi využiť aj skutočnosť, že hoci sa Kurdi zhodujú vo svojej túžbe po nezávislom štáte, nie sú vôbec politicky jednotní. Paradoxne, vďaka referendu o nezávislosti sa proti nim zjednocujú všetci ich nepriatelia…
Vyšlo v Literárnom týždenníku 33-34/2017

Branislav Fábry v Literárnom týždenníku, 5. 10. 2017