Norimberg 21. januára 2016 (HSP/kp.ru)
Olesia a Alex žijú v Nemecku už dvadsať rokov. Ešte pred šiestimi mesiacmi Olesia každé ráno chodila behať do neďalekého lesa. Teraz je s tým koniec. Dva kilometre od nich sa objavil utečenecký tábor. A pripravuje sa otvorenie ešte dvoch veľkých táborov
Špeciálna korešpondentka kp.ru Darja Aslamova sa v Norimbergu stretla s „ruským“ Nemcom, ktorý sa pred dvadsiatimi rokmi presťahoval do Európy. Tichý, cukríkovo-sladký Norimberg. Mesto hračiek a sladkostí, bohaté a trochu ospalé. Akoby rovno z Hofmanovych rozprávok.
V reštauráciách – výborné bravčové lopatky s chrumkavou kôrkou. Drahé obchody. Na jednom z nich plagát: „Vitajte, utečenci! Privezte sem svoje rodiny!“ Som v šoku. Chápem, keď nešťastný človek sa snaží dostať do vašej domoviny a prosí o azyl. Ale pozývať celú jeho rodinu (a východní ľudia mаjú rodiny minimálne 10-12 členné) — to je absurdné!
Ešte pred pol rokom toto mesto nevedelo, čo je to strach. A potom sa objavili utečenci. A po nich – obchody so sebaobrannými prostriedkami. Všetky kasery už boli vypredané. – Bojím sa o svoju ženu, – hovorí Alex Foss, „ruský“ Nemec, ktorí sa presťahoval v roku 1993 do Nemecka z Tadžikistanu.
Dvadsať rokov som žil v islamskej krajine a celkom dobre rozumiem psychológii moslimov. Neútočia osamote. Iba v svorke. A ak moju Olesiu (je ruská Nemka z Barnaulu) obklopí päť agresívnych mužov a jednému z nich nasprejuje kaser do tváre, vyprovokuje to všetkých ostatných. Celkovo, kto bude brániť Nemecko? Mňa v sovietskej škole učili strieľať, rozoberať a skladať samopal Kalašnikov. Ak bude treba, dokážem brániť svoju rodinu. A čo Nemci? Ich to nikto neučil.
Olesia a Alex žijú v Nemecku už dvadsať rokov. Ešte pred šiestimi mesiacmi Olesia každé ráno chodila behať do neďalekého lesa. Teraz je s tým koniec. Dva kilometre od nich sa objavil utečenecký tábor. A pripravuje sa otvorenie ešte dvoch veľkých táborov.
Pracujem vo veľkej spoločnosti МАN, ktorá vyrába autobusy, rozpráva Alex. Časť svojej výroby presťahovali od zahraničia a teraz do prázdnych skladov nasťahovali utečencov. Pracujem doslova za stenou haly kde sú ubytovaní. A zakaždým, keď idem na obed, vidím tú istú situáciu: ženy perú, muži sedia v kruhu a hrajú vrhcáby a klebetia. V miestnosti majú kúrenie aj postele. Vo dvore sprchy a záchody. Každý deň sem chodí nemecká služba, ktorá všetko upratuje. Len si to predstavte: Nemci zametajú dvor, umývajú záchody a sprchy pre utečencov, a tí sedia a pozerajú na nich.
Utečenci majú kopec voľného času. Prečo nemôžu sami po sebe upratovať? Raz som išiel z práce a poprosil ma nemecký strážnik (k utečencom dovnútra nikoho nepúšťajú: „Kamoško, postráž mi to tu päť minúť prosím. Len si skočím na záchod.“ Tak som postrážil. Ukázalo sa, že ma poprosil preto, lebo nemajú dosť personálu. Vzniká otázka: prečo z utečencov nevyberú zodpovedných postarších ľudí, ktorí by dávali pozor na poriadok? Niektorí z nich vedia anglicky, sú vzdelaní. To všetko nie sú chudobní ľudia.
Zmeny sa dejú rýchlo. Napríklad, oproti mojej kancelárii bol obrovský obchod Praktiker, kde predávali všetko pre domácnosť. Dvere, nábytok, čo len chceš. A teraz obchod zavreli a ubytovali tam utečencov. Deťom v obyčajných školách zobrali telocvične. (To znamená, že prišli o svoje miesta pedagógovia). Alebo takáto skutočnosť: predtým mesto hradilo deťom zo sociálne slabších rodín cesty do detských táborov. Sám som ich tam vozil, keď som pracoval ako dobrovoľník. Teraz tábory tiež zavreli a dali migrantom. Povedzte, ako je to možné, že zoberiete niečo vlastným, aby ste to dali prišelcom. Ak mám prestreté na veľkom stole a príde niekto nepozvaný, pohostím ho. Alebo sa dokonca podelím o to posledné. Ale nevytrhnem chlieb od úst svojho dieťaťa, aby som ho dal ktovie komu, navyše nie hladnému.
Pochopte, nie som proti migrantom. Sám som sem utekal pred vojnou v Tadžikistane a často porovnával svoje skúsenosti so správaním nových utečencov. Viem, čo je to vojna a je mi ich ľudsky ľúto. Ale keď sme odchádzali, najprv sme posielali rodičov, ženy a deti. A potom sme išli sami. Jasné, nebolo ľahké sa integrovať. Ruská mentalita: bitky, vodka. Pritom sme pricestovali zo ZSSR, ktorý sa rozpadol, kde počas 90-tych rokov zákony vôbec neboli. Ale naučili sme sa jazyk, prijali zákony tejto krajiny, našli si prácu. Ak si budem chcieť dať peľmene s vodkou, urobím to u seba doma.
A teraz pricestovalo 90 percent zdravých chlapov, ktorí, jasná vec, súrne potrebujú ženy. A koho? Naše. Emócie po znásilneniach v Kolíne teraz jednoducho vrú. Podľa očí vidím otcov dievčatiek a myslím si: chvalabohu, že mám syna. V školách teraz robia špeciálne školenia: čo majú deti robiť, keď vidia veľké skupiny utečencov, ako sa k ním správať. Chodíme s našim dieťaťom na detské ihrisko a často sa rozprávame s inými rodičmi. Tak sme zistili, že rodičia dostali od škôl listy, v ktorých radia dievčatám nenosiť sukne a krátke nohavice, obliekať sa do neprovokujúceho oblečenia s dlhými rukávmi. Pýtame sa: máme nejakú budúcnosť? Prečo z našich daní sa vypláca utečencom po 620 Eur na osobu (pričom mnohí Nemci majú dôchodok 500 Eur)?
Predtým sme sa v práci rozprávali prevažne o futbale (Nemci sú vášniví futbaloví fanúšikovia). Teraz sú od rána rozhovory iba o utečencoch. Nepoznám ani jedného Nemca, ktorému by vyhovovala súčasná situácia. Prečo by moja manželka mala rozmýšľať nad tým, ako sa má obliekať, aby nepútala pozornosť na verených miestach? Teraz by bolo pre ňu jednoduchšie si obliecť burku a ísť tak do obchodu. Pritom pred pár dňami zaviedli nový zákon: v novinách sa nesmie uvádzať národnosť človeka, ktorý spáchal trestný čin. V Nemecku ak nie je slovo, to znamená, že nie je problém.
Môj kamarát má známeho policajného komisára. A ten mu na pohári piva rozprával ako to chodí. Príde na policajný okrsok poškodený: okradnutý, zbitý, alebo znásilnené dievča. Dokumenty o trestných činoch, ktoré spáchali utečenci sa ukladajú do samostatných fasciklov. Prečo? Pretože je nevyhnutný prinajmenšom prekladateľ a zástupca konzulátu zahraničného občana. A tieto služby musia byť hradené z mestského rozpočtu. A ako sa dá zistiť, z ktorej je krajiny? Nemá ani pas. Navyše migrant nemôže zaplatiť pokutu 1000 Eur. Nemá peniaze. Okrem toho utečenec nie je občanom Nemecka, preto sa naňho nedá aplikovať nemecká Ústava. To znamená, že ho pustia.
Ak sa situácia zhorší, ak tento rok ich príde ešte milión, čo potom majú ľudia robiť? Buď prijať islam alebo nacizmus. Ale ja to nechcem! Som normálny človek a chcem zostať sám sebou. Po dvadsiatich rokoch života v Nemecku sme sa začali zamýšľať nad tým, či sa nebudeme musieť vrátiť do Ruska. Ešte dobre, že Olesia má ruský pas a mne zostal ešte sovietsky. Ale veď Rusko potrebuje pracovitých zákonom-poslušných občanov. Čo myslíte?
Tento materiál bol preložený a uverejnený v spolupráci s portálom kp.ru