Úder pod pás

Neviem, či je ešte opozícia, ale i koalícia schopná uvedomiť si, čo vlastne nastvárali. Okrem postrehu, že v rámci vnútropolitického boja nie sú schopní sústrediť sa na nič, len na osobný prospech a prospech svojich mecenášov, vzali si aj nejaké poučenie? Ani jedna zo zúčastnených strán si neuvedomuje, že nech už je akokoľvek nespokojná, nikdy by nemala zabúdať na základné pravidlo vnútropolitických vzťahov a foriem súperenia. Totiž, že nemôžu dať viacej dôvery svojmu zahraničnému spojencovi než svojmu vnútornému protivníkovi. Ináč sa stávajú zradcami záujmov svojho štátu.

Pozrime sa tiež trocha bližšie aj na následky ich postupov. Kto viac poškodil SR? Tí, čo vraždu politicky zneužili, alebo tí, ktorí voličmi im zverenú moc opustili a zbabelo ušli z úradu vlády?

Hrdíme sa ústavou republiky, kde je stanovené, že všetka štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. Musím sa pýtať. Od ktorýchže to občanov pochádza? Hádam nie len od tých, čo sú ochotní po uliciach kričať, nechceme Fica, ale aj od tých ostatných, ktorí nesúhlasia s rekonštrukciou štátnej moci podľa pohľadu z ulice. Práve tí vedeli, že zneužitie ľudského rozhorčenia nad vraždou, to bol zo strany opozície úder pod pás celej spoločnosti, nielen vládnym štruktúram. Vedeli, že zneužívanie davu neosoží stabilite štátu a ľahko môže skĺznuť do násilností, a to buď zámerne, alebo neschopnosťou organizátorov. Tobôž, keď účasť na demonštráciách nebola spontánna a svojím úhrnným počtom nedosiahla ani tretiny preferenčných, nieto všetkých hlasov z regulárnych volieb, daných najagilnejším organizátorom.

Zneužili vraždu

Ak budeme bazírovať na pravde, tak na organizovaných nepokojoch sa odmietla zúčastniť väčšina z pôvodných volebných podporovateľov hlavných rečníkov. Akíže demokrati sú tí „spravodlivo pobúrení“ zneužívatelia vraždy, ak sa domáhajú politických zmien bez podpory svojich vlastných voličov? A čo redaktori, ktorí ich tak hlučne podporovali, tí naozaj presadzujú záujem verejnosti, záujmy demokracie a spravodlivé občianske vzťahy? Alebo len slúžia svojim zahraničným chlebodarcom, lebo dobre platia? Koľko pokrytectva sa skrýva za mocenskými ambíciami takého pouličného manipulátora a jeho mecenášov? A to nechcem pripomínať, že väčšina demonštrantov bola, predsa len, motivovaná pietnou spomienkou na zavraždených. Ak sa politik, navyše predstaviteľ parlamentnej strany uchyľuje k organizácii protestov, skrz ktoré potom žiada odstúpenie víťazov v legálnych parlamentných voľbách, tak to nie je demokrat. Aj keby sa slovom demokracia oháňal na všetky svetové strany, je to len mocibažný populista, ochotný za svoje mocenské ambície obetovať skutočný záujem verejnosti. Kedysi jednému z dnes rebelujúcich potentátov poslankyňa Anna Malíková-Belousovová vyťala zaucho. Pravda, jedného vyfackala, ale mocenské chúťky sa tým nezmenili. Hádam v budúcnosti voliči lepšie zvážia, či má také čudo zotrvať v NR SR a pretvárať ju na svoj obraz.

Pod nátlakom opozície

Žiaľ, rytierom bez bázne a hany nie je ani odstúpivší premiér Fico. Ako mohol tak ľahostajne pohrdnúť vyše pol miliónom voličov, ktorí mu dali v riadnych voľbách preferenčný hlas? Opustil ich, lebo uprednostnil desaťnásobne menší zhluk opozičných kukučiek a ušiel z premiérskeho kresla. Aký to mal vzťah a akú mieru zodpovednosti voči štátu a svojim voličom, keď zahodil ich dôveru a zbabelo sa porúčal? Akosi rýchlo zabudol, že občania SR, to nie sú len predstavitelia opozície, a už vôbec nie len tí radikálnejší. Také sú pozorované fakty a nimi podmienené otázky. Zatiaľ zostávajú bez odpovedí. Možno viacej prezradia maličkosti. Hádam ten zhovievavý úsmev vševediaceho učiteľa nevydarenému študentovi, ktorý uštedril odchádzajúci premiér prezidentovi Kiskovi. Asi naznačuje, že premiér vedel v danom momente viac, než bol ochotný prezidentovi prezradiť.

Možno si v predstavách významovo spájal tok udalostí, ktorý sa začal Putinovým prejavom na 70. valnom zhromaždení OSN v roku 2015, pokračoval výhrou Trumpa v prezidentských voľbách a nateraz sa usmerňuje udalosťami v Sýrii, kde sa politika amerického svetového jastraba mení na trosky. Čo bude nasledovať a čo čaká nášho pána prezidenta a jeho nevedomé vlečky, to všetko mohol skrývať ten udelený úškrn, aj keď ho mnohí prezentujú ako bezradný. Čo aj sa objavil na tvári končiaceho premiéra, nijaká bezradnosť ním vyjadrená nebola. Fico nie je z rodu zbabelcov, ale napriek tomu z postu premiéra utiekol ako potkan z potápajúcej sa lode. Možno sa zdá, že ide o nevhodné prirovnanie, ale na úrovni dostupnosti informácií nie je medzi utekajúcim lodným potkanom a abdikujúcim premiérom veľký rozdiel. Na prvého pracujú jeho zmysly a na druhého špecializovaná informačná služba. Ani jeden sa nerozhoduje bezpríčinne a ak je tam aj nejaký strach prítomný, určite nie je určujúci. Takže pravdivosť záveru sa asi črtá nielen v beznádejnej politickej budúcnosti Sorosových nevedomých kukučiek, ale aj jeho vlastných mecenášov.

Pravda, sám som mal veľa výhrad k Ficovej praktickej politike a neraz som o nich písal na stránkach Extra plus. Dnes k nim navyše pripájam ľahostajnosť voči voličom a nezvládnutie vlastných koaličných partnerov. Kapituloval pod nátlakom bezzubej opozície.

Prevratom k moci

Napriek nepríjemnej skepse máme z udalostí viacero poučení. Napríklad. Domáce mienkotvorné prostriedky by nemali patriť zahraničným vlastníkom, lebo tí majú príliš blízko k snahe usmerňovať našu štátnu moc na cudzí prospech. Kto chce meniť zákon alebo stav vnútroštátnej moci, nech tak činí tiež podľa zákona. Ináč bude vôľa väčšiny občanov obídená a ich podiel na moci ignorovaný. Politik využívajúci agresivitu menšiny na posilnenie vlastnej politickej moci sa v podstate verejne priznáva k diktátorským tendenciám a náchylnosti získať moc prevratom. Ako ináč nazvať zneužitie davu, ktorého početnosť je 50- až 80-krát menšia než účasť v legálnych voľbách? Slúži ku cti našej inteligencie a všetkým občanom, ktorí prekukli zámer mocibažných, odmietli vzdať sa práva na vlastnú slobodu a nevydali ju pouličným dobrodruhom.

Novo sa rodiaca forma svetovej politiky, tvoriaca podmienky existencie pre štáty nášho rozmeru, smeruje k pravde a rešpektu záujmov všetkých. Za pravdou, nie za účelovo skreslenými informáciami stoja väčšinové zástupy ľudí. Zlodejstvám globálnych parazitov začínajú zvoniť už nielen v Sýrii. Naše pohľady zbožne upierané na „kolísky“ svetovej demokracie nám odhaľujú takú bezohľadnosť a na morálku povýšené sebectvo, maskované predstieraným súcitom a toleranciou, že sa tomu veriť nechce. Lenže pravda sa tlačí von ako hrot šidla z vreca. Čas sa napĺňa a aj naši politici sa budú musieť pozerať viacej na záujmy svojich voličov a štátu, ktorý reprezentujú, než na „autority“ z cudziny poškvrnené krvou, zbedačovaním a zlodejstvom.

Roman Stopka

Autor je predseda politickej strany Práca slovenského národa (www.psn.sk)

Článok pôvodne vyšiel na extraplus.sk