Invalidita už nemá kompenzovať hendikep, ale len to, čo z neho ostane na trhu práce

• ÚHP pri invalidite nenavrhuje len úpravu posudkov. Otvára spor o tom, čo má štát vlastne kompenzovať.
• Doteraz sa viac vychádzalo zo zdravotného hendikepu. Po novom sa má viac vážiť aj to, čo človek ešte vie robiť a koľko ešte dokáže zarobiť.
• Nemení sa len metodika posudzovania, ale aj samotná filozofia solidarity.

Keď sa dnes hovorí o štúdii ÚHP k práceneschopnosti a invalidite, mediálna pozornosť sa sústreďuje najmä na to, ako štát chce zatočiť s fiktívnymi PN. Lenže zásadnejšia zmena sa netýka krátkodobej práceneschopnosti, ale invalidity. Tam už nejde len o presnejšie odhaľovanie zneužívania. Ide o to, čo má invalidný dôchodok vlastne kompenzovať.

Doteraz bol v centre hendikep človeka

Doterajšia logika je pre bežného človeka celkom prirodzená. Človek utrpel vážne a dlhodobé zdravotné poškodenie. Oproti zdravému človeku prišiel o časť schopností, ktoré sa mu už nemusia nikdy vrátiť. Štát mu tento hendikep v solidárnom systéme kompenzuje. Nie preto, že by bol len menej výkonný na trhu práce, ale preto, že zostal trvalo poškodený. Aj preto sa invalidita doteraz posudzuje najmä podľa zdravotného stavu a podľa toho, o koľko človeku dlhodobé ochorenie alebo úraz znížili schopnosť vykonávať zárobkovú činnosť.

Autori štúdie nepovažujú takto nastavený systém za dostatočne spravodlivý. Podľa nich nestačí pozerať len na diagnózu. Treba sa viac pýtať, čo človek ešte vie robiť, v akej práci sa vie uplatniť, či sa dokáže rekvalifikovať a aký má po priznaní invalidity reálny príjem.

Rovnaká diagnóza totiž nemusí rovnako zasiahnuť človeka, ktorý celý život robil fyzicky náročnú prácu, a človeka, ktorý pracuje hlavou v kancelárii. To je fakt. A aj samotná štúdia to takto vysvetľuje. Problém je, že za touto zdanlivo rozumnou úpravou sa neskrýva len presnejší posudok, ale aj nový meter spravodlivosti.

Z hendikepu sa stáva otázka použiteľnosti

Kým doteraz štát viac kompenzoval hendikep ako taký, po novom chce čoraz viac kompenzovať len to, čo z neho človeku ostane po zohľadnení jeho schopnosti ďalej sa uplatniť na trhu práce. To je zásadný rozdiel. V prvom prípade je v centre poškodený človek. V druhom prípade je v centre jeho zostatková ekonomická použiteľnosť.

Najlepšie to vidno na príklade, ktorý si pýta samotná logika štúdie. Predstavme si drevorubača, ktorému strom rozdrvil nohy. Zostal doživotne poškodený. Už nikdy nebude môcť robiť svoju pôvodnú prácu v lese tak, ako zdravý človek. V súčasnom solidárnom chápaní je to presne dôvod, prečo má mať nárok na kompenzáciu. Nová logika si však kladie inú otázku. Ak sa tento človek zrekvalifikuje, začne robiť za počítačom a časom sa dokáže slušne uživiť, má ešte dostať plnú kompenzáciu?

ÚHP na túto otázku v štúdii odpovedá jasne. Ak sa človek po priznaní invalidity dokáže znovu uživiť a jeho príjem narastie, za spravodlivejšie považuje krátenie invalidného dôchodku. Nie je teda podstatné len to, že zostal trvalo poškodený. Podstatné je aj to, či sa ešte vie uživiť inou prácou.

Základný spor je teda v tom, ktorá predstava je spravodlivejšia. Či tá, podľa ktorej má štát kompenzovať trvalý hendikep a jeho dôsledky. Alebo tá, podľa ktorej má kompenzovať hlavne zníženú schopnosť uživiť sa. Z čítania štúdie a navrhovaných opatrení je zrejmé, kde stojí ÚHP. Hovorí jazykom adresnosti, funkčnosti, rekvalifikácie a príjmu. Tento jazyk sa tvári neutrálne a moderne. V skutočnosti však mení samotný pohľad štátu na invaliditu. Človek už nie je videný najmä ako trvalo poškodená bytosť, ale aj ako niekto, koho treba znovu zaradiť do ekonomického života a potom vyčísliť, koľko solidarity si ešte zaslúži.

Spravodlivejší systém alebo slabšia solidarita

Túto zmenu prístupu nevidno len v samotnom posudzovaní invalidity. Ešte jasnejšie ju vidno pri návrhu krátiť invalidný dôchodok pri raste príjmu po priznaní invalidity. Logika je jednoduchá. Ak človek po priznaní invalidity zarába viac, než by podľa štúdie zodpovedalo jeho poklesu pracovnej schopnosti, štát mu má vedieť ubrať. Nie preto, že už nie je zdravotne poškodený. To samozrejme ostáva. Ale preto, že jeho schopnosť uživiť sa je väčšia, než predpokladá dnešný systém.

V praxi to môže znamenať jediné: dvaja ľudia s rovnakou diagnózou nebudú posudzovaní rovnako, ak majú odlišnú prácu a odlišný príjem. Štát chce mať právo povedať človeku toto: áno, ostal si poškodený, ale keďže sa ešte vieš uživiť, plnú kompenzáciu už od nás nedostaneš. Schopnosť znovu sa uplatniť sa tak mení na dôvod na krátenie podpory.

Práve tu sa však treba zastaviť. Zdravotný hendikep totiž nie je len výpadok príjmu. Človek môže mať nižšiu kvalitu života, trvalé obmedzenia pohybu, bolesti, odkázanosť na pomoc, vyššie náklady na fungovanie a nikdy sa už nevrátiť do stavu, v akom bol pred úrazom či chorobou. Ak sa solidarita začne viazať hlavne na to, koľko ešte vie zarobiť, invalidita sa zmení na test ekonomickej použiteľnosti. A to už nie je malá úprava systému. To je zmena jeho filozofie.

Keď sociálny štát začne hovoriť jazykom trhu práce

Autorom štúdie treba uznať, že niektoré nespravodlivosti dnešného systému pomenúvajú presne. Skokové hranice pri potrebnom počte odpracovaných rokov naozaj vedia poškodiť ľudí, ktorí študovali alebo sa stanú invalidnými tesne po nástupe do práce. Správne upozorňujú aj na to, že možnosť spätne si doplatiť poistné zvýhodňuje tých, ktorí na to majú. To sú reálne problémy. Lenže z toho ešte nevyplýva, že správnou odpoveďou je posunúť ťažisko invalidity od kompenzácie hendikepu k posudzovaniu trhovej použiteľnosti človeka.

O to viac to bije do očí pri vláde, ktorá sa stále rada hlási k sociálnej citlivosti. Pôvodný sociálnodemokratický pohľad by skôr zdôraznil, že štát má chrániť človeka, ktorý zostal s trvalými zdravotnými následkami, aj keby sa časom dokázal čiastočne ekonomicky adaptovať.

Z analytického návrhu štátu však znie iný jazyk. Jazyk adresnosti, rekvalifikácie, merania výpadku príjmu a zostatkovej pracovnej schopnosti. Nie sociálna kompenzácia hendikepu, ale test toho, čo z človeka ešte ostalo použiteľné pre trh práce.

So slovom spravodlivosť sa tu pracuje tak, že skôr zahmlieva, než objasňuje. Zakrýva ním posun Slovenskej republiky k menej solidárnemu sociálnemu štátu, nech už sú dôvody akékoľvek. A občan má plné právo pýtať sa, ako sme sa dostali do bodu, keď sa solidarita s človekom limitovaným hendikepom mení na chladný prepočet jeho hodnoty na trhu práce.