V piatok sa v priestoroch Slovenského rozhlasu udialo výročné odovzdávanie hudobných cien Radio Head Awards. Galavečer mal byť v nedeľu vysielaný v televízii zo záznamu, no z programu ho náhle stiahli. Predstavitelia kultúrnej obce teda prišli s ideou, že to je reakcia vedenia na kritické hlasy, ktoré počas večera odzneli (v utorok sa, mimochodom, opäť idú mobilizovať na námestia).

Na to reagovala generálna riaditeľka STVR Martina Flašíková otvoreným listom (v plnom znení TU). Konštatuje, že umelci dostali na podujatie 80 000 z rozpočtu, na ktorý sa skladáme aj my. Do éteru sa však dostali priame politické prejavy a individuálne názory na dnešnú spoločenskú situáciu, čo nijakým spôsobom nesúvisí s prezentovaním kultúrnych hodnôt – na tom sa hádam zhodneme.

Súhlasiť s Flašíkovou musíme aj s tým, že na tento typ vyjadrení sú v mediálnom priestore vyhradené samostatné formáty. Kto spolitizuje kultúrnu akciu, nie je hrdina, práve naopak – zneužil štedro dotovaný priestor na vlastnú agendu. Spomínate si ešte na moderátora Michala Kovačiča a jeho extempore v Markíze? Uveril, že relácia Na telo bola naozaj šitá na jeho telo, keď si na hulváta ukradol čas v jej závere pre svoju osobu. Následky na seba nenechali čakať, musel preč. Nemôžete si robiť, čo chcete, ani v súkromnej televízii.

Dajte to preč

Flašíková vecne a pravdivo sumarizuje skutkový stav: „Ak ide o politickú komunikáciu, potom musím jasne povedať, že na ňu v rámci podujatí podporených z verejných zdrojov nie je priestor. Rozhodnutia, ktoré v tejto súvislosti prijímame, nie sú motivované obsahom jednotlivých názorov ani snahou obmedzovať verejnú diskusiu. Rešpektujem právo na osobný postoj aj pluralitu názorov. Zároveň však platí, že vysielací priestor verejnoprávneho média má svoje jasne definované pravidlá.”

Týmito slovami zabila posledný klinec do rakvy tých, ktorí vnášajú svár do umeleckej sféry neférovým zneužitím svojej prítomnosti na kultúrnom podujatí. STVR nie je holubník – existuje istá vysielacia štruktúra, existujú dramaturgické pravidlá. Revolúcia? Tá patrí na námestia, nech sa páči. My sme sa na toto neskladali, to je isté.

Takže ak záznam stiahli z vysielania kvôli permanentnému nejapnému vyjadrovaniu a politikárčeniu, tlieskam. Aspoň niekto tu ešte garantuje aký-taký poriadok. Mimochodom, ministerka kultúry Martina Šimkovičová popiera, že by na tomto rozhodnutí mala podiel.

Ach, tie roky normalizačné!

Kritikou doby a vedenia kultúrnych inštitúcií z pódia nešetrili napríklad Michal Kaščák, Dorota Nvotová, či Nora Ibsenová (doposiaľ som o nej nepočul). Podľa niektorých názorov bolo tej kritiky toľko, že by sa ani nedala vystrihnúť tak, aby bol záznam v odvysielateľnej dĺžke. Niekto mal dokonca zvolať „smrť fašizmu!” a niekto iný zas presviedčal prítomných, že folkloristi stoja na tej správnej strane. Hovorilo sa aj o cenzúre či údajnej normalizácii. Ľudia sú vraj perzekuovaní a kultúre asi hrozí totálny rozklad do pondelka na deviatu hodinu ráno.

Inými slovami, akcia slúžila na ďalšie rozdeľovanie národa ako štvavá protivládna kampaň.

Znovu podotýkam: z verejných zdrojov.

Človek rečniaci vo vyššie zdielanej ukážke (istý Jureš Líška) sa pri svojom sťažovaní takmer rozplakal. Úplná obeť systému, zajtra ho čaká výsluch a potom uránové bane (sarkazmus). Kde ostal hrdý silný Slovák, ktorý sa nedá zlomiť okolnosťami?

Ale nezabudol pritom vyzvať na zakorenenie nenávisti: „verím, že tie generácie po nás si budú pripomínať naozaj, čo sa tu dialo, akí ľudia nám tu vládli a že si ich budú pripomínať nie v dobrom svetle.”

Nie, na tieto umelé drámy a prejavy arogancie pod falošným pláštikom spravodlivej občianskej neposlušnosti naozaj nie je úprimný milovník hudby, umenia a kultúry zvedavý; na toto si, kolegovia, vytvorte nejaký blog alebo tiktokový profil. Mimochodom, poškodili ste sami seba, pretože mená ocenených takto zapadnú v prachu a žlči.

Blahoželám k ničomu.