Irán úspešne podniká odvetné útoky na citlivú ropnú infraštruktúru a núti krajiny Blízkeho východu vyčerpávať zdroje. Okrem uzavretia Hormuzského prielivu, cez ktorý prúdi ropa a plyn na Ďaleký východ i do iných kútov sveta, je to ďalšia rana ich ekonomike, ktorá trpí aj  odlivom turistov. Notorický prepisovač zemepisných názvov prišiel s ďalšou perlou ducha, po Americkom zálive bude aj  Hormuzský prieliv najnovšie niesť Trumpovo meno, a tak zostáva len dúfať, že sa po jeho dávnejšie  avizovanej vojenskej akcii v Karibiku nebude plávať do Amerického zálivu Castrovou alebo Putinovou úžinou. U D. Trumpa nie je nemožné naplniť žiadny jeho sen.

Nad jeho najnovším stand-up  show pre novinárov na palube Air Force One ohľadne Kuby zostáva stáť každý súdny človek v nemom úžase. Americký vládca sveta zasa perlil. Ako obyčajne vo dverách svojej milovanej hračky žoviálne vyhlásil: „Kuba je vybavená, majú veľmi zlý režim. Majú veľmi zlé vedenie a ak dostanú loď s ropou, tak je to jedno. Ak im niekto chce poslať ropu, môže.“ Zabudol však povedať, že s touto ruskou zásielkou súhlasil a navyše ide o loď zo sankčného zoznamu tieňovej flotily. Aká to konzistentnosť v postojoch!

A aby toho nebolo málo, do hry vstupuje, alebo lepšie povedané zamotáva sa, aj ukrajinský prezident V. Zelenskyj. Vývoj vojny v Iráne odsunul jeho životnú tému na vedľajšiu koľaj, zdroje aj zbrane sú potrebné inde a tak podniká „investičné“ turné po krajinách, ktoré môže on jediný s jeho skúsenosťami spasiť. A určite nie ako charitu, ale za úplatu. A s mysterióznymi desaťročnými zmluvami o vojenskej a hospodárskej spolupráci. Irán a Rusko sa už ozvali a varovali pred z ich pohľadu priamym vstupom Ukrajiny do konfliktu.

Kubánske stanovisko

Námestníčka ministra ZV Kuby Josefina Vidal Ferreiro poskytla 29. marca 2026  pre Talk to Al Jazeera,  v ktorom podrobne vysvetlila postoj Kuby k rokovaniam medzi USA a Kubou, vzťahom medzi obomi krajinami, historickým súvislostiam a perspektívam ďalšieho vývoja. Kuba je v tme, nie však kvôli vojne, ale sankciám. Kubánski predstavitelia sa po najnovších vyhrážkach D. Trumpa pripravujú na najhoršie. Josefina Vidal viedla rokovania s americkou stranou pred desiatimi rokmi, viedli k uvoľneniu blokády, toto obdobie „osvieženia“ však trvalo len veľmi krátko. Nie kvôli kubánskej strane, ktorá dodržala všetky podmienky dohody, vždy presadzovala politiku dialógu. Potvrdilo sa, že je možné spolunažívať a spolupracovať na civilizovanej úrovni. Hľadať riešenia problémov a nie ich prehlbovať. Významnú úlohu však v súčasne situácii zohráva kubánska komunita v USA, jej zástupcovia v Republikánskej strane a najmä minister ZV Marco Rubio, ktorý tvrdí, že na Kube treba zmeniť režim, pretože predstavuje pre USA hrozbu. Opak je pravdou, Spojené štáty predstavovali hrozbu pre Kubu, nielen v posledných 70-tich rokoch, ale počas celej histórie.

Trump vyhlásil, že „Kuba je na rade“

Kuba je pripravená hovoriť s USA, položiť na stôl mnoho tém, politických, ekonomických,  okrem jedinej: suverenity, zvrchovanosti a nezávislosti. O tom musí rozhodovať kubánsky ľud. Predstavitelia oboch strán rokujú, Raul Castro a prezident Díaz-Canel nadviazali kontakt. Bolo zatiaľ jedno stretnutie, prvý krok. V doterajšej histórii vzťahov Kuba vždy dávala na prvé miesto ochranu nezávislosti a obranu krajiny. V prípade napadnutia sa bude brániť. Kuba je mierumilovná krajina, ale v prípade napadnutia sa bude brániť.  Nikdy nebude rokovať so zbraňou priloženou pri hlave ako Venezuela, ale len v mierových podmienkach ako rovný s rovným. Súčasná ekonomická situácia je však katastrofálna, nikto vraj pri nej nestojí. To však nie je pravda. Kuba nie je sama. Dodávka 100 tisíc ton ruskej ropy z 29. 3. 2026 to len potvrdzuje.

Má vôbec zmysel za súčasnej medzinárodne situácie a agresívnej americkej politike rokovať?

Z pohľadu medzinárodného práva má pre Kubu zmysel rokovať, ale nie na základe logiky „prevzatia“ alebo ultimáta. Práve naopak: ak americký prezident hovorí o „prevzatí“ Kuby a zároveň tvrdí, že môže „urobiť čokoľvek“, je veľmi blízko rétorike, ktorú medzinárodné právo zakazuje ako hrozbu silou voči územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti štátu. Charta OSN v článku 2 ods. 4 prikazuje štátom zdržať sa „hrozby silou alebo použitia sily“ a Charta OAS zároveň zakazuje priamu aj nepriamu intervenciu do vnútorných či vonkajších záležitostí iného štátu.

Priamo k meritu veci: rokovať áno, kapitulovať nie. Ak Havana rokuje preto, aby znížila riziko eskalácie, získala čas, humanitárne úľavy, energetické dodávky alebo zmiernila sankčný tlak, je to z právneho aj praktického hľadiska racionálne. Reuters 13. marca t. r. uviedol, že Kuba už otvorila rozhovory s USA a C. Díaz-Canel ich verejne rámcoval podmienkami „vzájomného rešpektu“ a suverenity.

Kuba je pripravená na odpor v prípade útoku USA, vyhlásil jej prezident

Na druhej strane, rokovania by nedávali zmysel, ak by USA žiadali zmenu režimu, odstránenie kubánskeho prezidenta alebo „prevzatie“ krajiny ako podmienku dohody. Takéto požiadavky by boli v napätí so zásadou suverénnej rovnosti štátov, zákazom intervencie a zákazom hrozby silou. Reuters 16. marca t. r. citoval D, Trumpa, že očakáva „česť vziať Kubu v nejakej forme“, a AP aj Reuters opisujú, že Washington spája tlak s predstavou zásadnej politickej zmeny na ostrove.

Takže právne najpresnejší záver je nasledovný: Kuba má dobrý dôvod rokovať, lebo diplomacia je legitímna odpoveď na krízu aj na hrozby; nemá však dôvod pristúpiť na rokovania, ktoré by legalizovali nátlak na jej suverenitu. Medzinárodné právo skôr podporuje kubánsku pozíciu „rokovať o praktických otázkach pri rešpekte k suverenite“, než americkú rétoriku o „prevzatí“.

Ešte jednoduchšie:

• áno, rokovať má zmysel ako nástroj deeskalácie;
• nie, nemá zmysel rokovať o vlastnej podriadenosti alebo o cudzej zmene režimu;
• právne je silnejšia kubánska argumentácia o suverenite než akákoľvek reč o „prevzatí“.

Čo v súčasnej situácii znamená dodanie 100 tisíc ton ropy na Kubu 29. marca 2026 Ruskom?

Ako dlho vydrží táto dodávka ropy? V komentári zo dňa 24. 3. 2026 bola podrobnejšie popísaná štruktúra energetickej siete Kuby. Nejde len o elektrárne, ale aj o rozvodnú a distribučnú sieť, ale najmä o strategické priority kubánskej vlády v súčasnej katastrofálnej hospodárskej situácii.  Celková inštalovaná kapacita (výkon) elektrárni Kuby predstavuje cca 6 000 – 6 500 MW (historická/menovitá kapacita sústavy), ale reálne dostupný výkon je často výrazne nižší kvôli poruchám a nedostatku paliva, niekedy len 25-30%. Aktuálny reálny stav (2024–2026), dostupný výkon býva len okolo 1 900 – 2 000 MW vs. dopyt ~3 700 MW, preto dochádza k častým blackoutom a obmedzeniam.

Hlavný problém však nie nedostatok „papierovej“ kapacity, ale zastarané elektrárne, nedostatok paliva, najmä však časté poruchy distribučnej siete.

Na Kube nemožno hovoriť o komplexe elektrární ako napr. v Európe, lebo systém je rozdelený na veľké tepelné elektrárne (hlavné zdroje), plynové a dieselové zdroje, množstvo malých generátorov a desiatky solárnych, veterných a malých vodných elektrární. Takýto komplikovaný systém je za súčasnej katastrofálnej hospodárskej situácie mimoriadne náročné udržiavať funkčný.

Moskva víta dodávku ropy na Kubu napriek blokáde USA

Na Kube je cca 8–10 veľkých tepelných elektrární (nad ~150 MW), ktoré tvoria väčšinu kapacity výroby.

Tieto elektrárne sú rozmiestnené po celom ostrove (západ – stred – východ) a tvoria chrbticu energetickej siete. Tanker s ropu bol vyložený v prístave Matanzas na severe Kuby a odtiaľ bude ropa distribuovaná podľa potreby a rozhodnutia vlády. Je veľmi pravdepodobné, že v súčasnej havarijnej situácii bude všetka ropa použitá na výrobu elektrickej energie pre najdôležitejšie sektory a obyvateľstvo. Pri uvedenej kapacite a možnostiach (pokrytie 10% potreby) by toto množstvo stačilo na nepretržitú dodávku elektrickej energie na približne dva mesiace.

Ruská strana sa však už vyjadrila, že dodávky ropy a humanitárnej pomoci budú pokračovať a Ruská federácia svojho dlhoročného spojenca nenechá osamoteného. Počkajme teda, ako budú pokračovať už rozbehnuté rokovania medzi Kubou a Spojenými štátmi, ako sa vyvinie situácia v iných regiónoch a hlavne, či D. Trump pochopí, že nemôže bojovať na všetkých nielen zahraničných, ale aj domácich frontoch. Odpor proti ďalším vojenských dobrodružstvám totiž narastá nielen medzi spojencami, ale aj doma.