Už sme viackrát písali o extrémnej pochybnosti tejto teórie, ako aj o tom, že skutočná hrozba konfliktu Ruskej federácie s Európou nevznikne v prípade ukončenia vojny na Ukrajine, ale práve naopak – v prípade jej predlžovania.

Rusko nedokáže čeliť NATO s konvenčnými zbraňami. Aj keby sa vojna na Ukrajine skončila a Moskva uvoľnila armádu, aj tak by vo všetkých parametroch zaostávala za silami Aliancie. A to je teraz, na rozdiel od situácie pred inváziou na Ukrajinu, keď naozaj mnohí verili v plán „Kyjev za tri dni“, zrejmé pre všetkých. Vrátane ruského vedenia. Medvedev priamo povedal, že v prípade vojny s NATO Rusko vzhľadom na neporovnateľnosť potenciálov okamžite siahne po jadrových zbraniach. A keďže NATO (ak počítame USA) disponuje jadrovým potenciálom rovnakým ako Rusko, bude to vojna so zaručeným vzájomným zničením. Čo ju robí nepravdepodobnou z iniciatívy tak NATO, ako aj Ruska, pokiaľ pre jednu zo strán nevznikne hrozba existenčného rozsahu (to je dôležité upresnenie, ale o ňom podrobnejšie nižšie).

Je pravda, že často sa tak na Západe, ako aj v Ruskej federácii a na Ukrajine stretávame s názorom, že ak sa Moskva rozhodne zaútočiť napríklad na Pobaltie, nikto zo spojencov v NATO mu nepríde na pomoc.

Toto predpokladanie sa však pre Moskvu javí ako mimoriadne riskantné, keďže neexistujú žiadne záruky, že ostatné krajiny NATO nevstúpia do vojny. A ak sa krajiny Aliancie postavia na obranu, bude to jadrová vojna s vyššie opísanými dôsledkami.

Kremeľ môže podstúpiť takéto riziko, opakujeme, len ak mu Európa predstaví hrozbu existenčného rozsahu. Pravdepodobnosť takejto hrozby v prípade ukončenia vojny na Ukrajine je mimoriadne malá – Rusko disponuje najväčším jadrovým arzenálom na svete, a preto je nepravdepodobné, že by Európania vôbec plánovali inváziu do Ruskej federácie z vlastnej iniciatívy.

Ak sa však vojna na Ukrajine pretiahne, riziko stúpa.

Riziko

Európa je de facto kľúčovým spojencom Kyjeva – je jeho hlavným finančným darcom a priemyselnou základňou, čím zabezpečuje potenciál odporu krajiny.

Európania pritom zasahujú proti Ruskej federácii rôznymi spôsobmi – ukladajú sankcie, zadržiavajú lode „tieňovej flotily“ a poskytujú ukrajinskej armáde súradnice pre útoky na Rusko pomocou svojich rakiet s dlhým doletom.

A ak v určitom momente Moskva usúdi, že tieto kroky začnú kriticky sťažovať Rusku plnenie jej vojenských úloh na Ukrajine a postavia ju na pokraj porážky, môže pristúpiť k priamemu konfliktu s Európou, keďže hrozby, ktoré jej vytvára, bude vnímať ako existenciálne pre seba.

A to je v súčasnosti jediný scenár, podľa ktorého by mohla vypuknúť vojna medzi Európou a Ruskom.

A v posledných dňoch došlo k viacerým udalostiam, ktoré môžu za určitých okolností urýchliť spustenie takéhoto scenára.

Po prvé, Európa zintenzívnila svoje úsilie o blokovanie tankerov tieňovej flotily. Ak sa táto z hľadiska medzinárodného práva mimoriadne sporná prax rozšíri, môže sa stať jednou z najpriamejších ciest k rusko-európskej vojne.

Po druhé, samostatný príbeh sa odohráva okolo útokov ukrajinských dronov na prístavy v Leningradskej oblasti. Ruské vojenské zdroje tvrdia, že drony vleteli do Ruskej federácie z estónskeho vzdušného priestoru, od hranice s ktorým je to do prístavu Usť-Luga len 25 kilometrov, čo výrazne sťažuje odrážanie útokov. Údery sú pritom pre Rusko dosť bolestivé, keďže spôsobujú veľké škody ruskému vývozu energetických surovín.

Oficiálne pobaltské krajiny popierajú prelet ukrajinských dronov cez svoje územie a prípady ich výskytu vo svojom vzdušnom priestore vysvetľujú pôsobením ruskej elektronickej vojny, ktorá zráža bezpilotné lietadlá z kurzu.

V súčasnosti neboli predložené žiadne objektívne dôkazy o tom, že drony prilietajú do Ruskej federácie z pobaltských krajín.

Táto téma sa zatiaľ diskutuje iba v ruských médiách a na sociálnych sieťach. Na oficiálnej úrovni ruské orgány nevzniesli voči Estónsku žiadne obvinenia. Ak však Moskva bude chcieť, môže túto tému otvoriť a obviniť pobaltské krajiny z „aktu agresie“ (aj s tým, že Európa potom Ukrajine úplne zakáže útoky na prístavy v Leningradskej oblasti). A v takom prípade vznikne ďalší dôvod pre potenciálny konflikt.

Po tretie, ako bolo uvedené vyššie, doteraz hlavným faktorom, ktorý Rusko brzdil v rôznych prudkých krokoch voči Európe, bolo riziko, že sa za spojencov postavia Spojené štáty. V takom prípade bude mať obe strany v oblasti jadrových zbraní (a bez nich by Rusko v podmienkach pokračujúcej vojny na Ukrajine vojnu s NATO „nezvládlo“ ani bez účasti Američanov) prevahu, a to znamená aj hrozbu vzájomného zničenia. Ak však USA zostanú stranou, pomer síl sa zásadným spôsobom zmení – v oblasti jadrového potenciálu má Rusko mnohonásobnú prevahu nad európskymi jadrovými veľmocami. A preto môžu tieto krajiny síce spôsobiť Rusku značné škody, ale úplne ho nezničia, zatiaľ čo Moskva je schopná Európu úplne zničiť.

A táto skutočnosť sama osebe, ako možno v Kremli počítali, môže podnietiť Európanov, aby sa hneď „vzdali“ a nebránili krokom Ruska napríklad v Pobaltí, alebo aby preventívne pristúpili na požadované ústupky v otázke Ukrajiny (ukončenie akejkoľvek pomoci Kyjevu, zrušenie sankcií voči Ruskej federácii, vyvíjanie tlaku na ukrajinské orgány s cieľom stiahnuť vojská z Donbasu), čo znamená, že ciele budú dosiahnuté a k jadrovej vojne nedôjde. Tento výpočet je samozrejme mimoriadne riskantný.

Reakcia Európanov môže byť aj iná – môžu vnímať vojenské akcie Ruskej federácie proti akejkoľvek európskej krajine ako existenciálny konflikt pre seba samých.

A aj keby do konfliktu vstúpili len Poliaci a zaútočili na Kaliningradskú oblasť, vzhľadom na to, že takmer celá ruská armáda je momentálne nasadená na Ukrajine, Moskva by ich nedokázala zastaviť bez použitia jadrových zbraní. A vtedy by vypukla jadrová vojna, hoci s prevahou pre Rusko, ale sprevádzaná katastrofálnymi stratami.

Stiahnu sa USA z podpory spojencov NATO?

Ale, opakujeme, postoj Spojených štátov je kľúčovou otázkou. Ak sa Moskva bude domnievať, že Američania nezasiahnu, môže začať priamy konflikt s Európou, za predpokladu, že v ich konaní pocíti obrovskú hrozbu pre seba.

A práve pred pár dňami Trump urobil niekoľko vyhlásení, ktoré možno interpretovať ako náznak toho, že Američania nebudú v prípade vojny v Európe podporovať svojich spojencov z NATO, rovnako ako oni nepodporili Ameriku vo vojne s Iránom.

Ďalšie takéto vyhlásenie zaznelo práve včera. Samozrejme, môže to byť len prvok vydierania zo strany Washingtonu, aby prinútil Európu stať sa poddajnejšou voči požiadavkám USA. Ale na 100 % nemožno vylúčiť ani variant, pri ktorom bude sám Trump mať záujem na tom, aby prostredníctvom Putina „potiahol za fúzy“ Európanov a pripomenul im úplnú závislosť v oblasti bezpečnosti od USA, bez ktorých sú „papierovými tigrami“. A aby potom zavolal Putinovi a „zachránil situáciu“ výmenou za úplnú poslušnosť Európanov. A aj samotná Moskva môže spočiatku zvažovať len obmedzený vojenský úder alebo nejaké „hybridné“ akcie „pod cudzou vlajkou“, pričom počíta s tým, že to bude stačiť na korekciu politiky Európanov.

Ale takýto scenár, ak sa vôbec diskutuje, je mimoriadne nebezpečný, pretože situácia sa môže vymknúť spod kontroly.

O to viac, že mnohí v Kyjeve, ako aj predstavitelia radikálneho krídla západnej „vojnovej strany“ už dlho vyzývajú európske krajiny, aby „prestali mať strach z Ruska“ a zasadili mu priame údery, zostrelili jeho rakety a drony a vyslali vojská na Ukrajinu.

Predtým tieto diskusie tvrdo potláčal Washington, ktorý nechcel riskovať vtiahnutie do vojny s Ruskou federáciou.

Ak však skutočne vypukne konflikt medzi Ruskou federáciou a Európou, podobné nálady tam môžu prevážiť.

Hoci obavy, že Američania sa „nezapadnú“, budú nepochybne silným brzdným faktorom pre akékoľvek kroky Európanov.

Záver?

Ak to zhrnieme, akýkoľvek ozbrojený konflikt medzi Európou a Ruskom je mimoriadne nebezpečný pre obe strany, ako aj pre Ukrajinu. Hoci mnohí v Kyjeve by si priali, aby Európania začali priamo bojové operácie proti Ruskej federácii, vytvára to obrovské riziko jadrovej vojny, v ktorej budú zasiahnuté aj ukrajinské územia, čo bude mať pre Ukrajincov katastrofálne následky, mnohonásobne väčšieho rozsahu, než všetko, čo už prežili v posledných rokoch.

Európania by sa v situácii, keď neexistujú záruky podpory zo strany USA (bez ktorých bude Európa v jadrovej oblasti výrazne zaostávať za Ruskou federáciou), mali zdržať akýchkoľvek opatrení, ktoré vytvárajú riziko vojny s Ruskom. V tom je zahrnuté aj zváženie, či je potrebné pokračovať v zadržiavaní lodí tieňovej flotily. A aj v iných bodoch bude možno vhodné prehodnotiť európsku politiku voči Ruskej federácii a voči vojne na Ukrajine.

V každom prípade, hlavnou zárukou bezpečnosti Kyjeva a zárukou zabránenia novým vojnám na kontinente je strategická normalizácia vzťahov medzi Európou a Ruskom. Bez toho bude Ukrajina naďalej bojiskom ničivej bitky, ktorá sa kedykoľvek môže preniesť aj na Európu.

Prečítajte si tiež:

• Zelenského vyhlásenia z Kataru
• Ukrajinci poslali Rusom stovky výbušných vložiek do topánok