Môj profil 
Predplatné
Po absolvovaní teologických štúdií v Trnave bol kaplánom v Nitre, v rokoch 1794 -95 v Trenčíne, potom farárom v Bošáci, kde propagoval ľudový kostolný spev. od 29. novembra 1820 bol inkardinovaný do Ostrihomskej arcidiecézy, pôsobil správca farnosti v Plaveckom sv. Petre a od 1. novembra 1821 pôsobil ako dekan farár v Skalici, kam sa presťahoval 10. novembra 1821. Bol riadnym členom Slovenského učeného tovarišstva, v záznamoch ho uvádzali ako spisovateľa. Skalický kníhtlačiar Jozef Škarnicel o ňom napísal, že vydal v náklade 3.000 výtlačkov pekný slovenský modlitebník v Skalici a na okolí aj u Moravských Slovákov veľmi obľúbený, dosiahol viaceré vydania.
Tiež vydal Pobožné Pisňe k duchovnému Prospechu Werících Duší Fári Bošáckeg a Moravsko -Lieskowskég /Trnava 1817, Skalica 1828/, Pobožné pjsňe k duchownému prospechu werících Dussi Fary Skalickég /Skalica 1826/. Bol tiež prísediacim súdnych tabúľ v Trenčianskej a Nitrianskej stolici. 13. – 16. júla 1823 arcibiskup Alexander Rudnay vykonal vizitáciu skalickej farnosti a na skalickej kalvárií posvätil krížovú cestu. Ako kaplán u neho pôsobil 5 rokov od r. 1823 – 28 Anton Palkovič z Gbelov a po ňom do r. 1830 Ján Petráš. 1824 bola dokončená nová kazateľnica renovovaná kaplnka sv. Anny. R 1832 preniesli z farského kostola sošku Loretánskej Panny Márie do kostola Milosrdných bratov, ktorá tam bola od zrušenia rehole karmelitánov. Bol sebavedomý a prchký. Magistrátu mesta odkázal: “Nech nepozerá na farára ako na svojho sluhu, ktorému môže po drábovi, hocičo odkázať, ale ako na služobníka Božieho, ktorý 100 raz lepšie pozná liturgiu ako hocikto zo senátu a ktorého si má ctiť ako i farár si ctí magistrát i súkromne i verejne.”
Podľa Jána Hrebíčka mal vraj kočiša, ktorý sa volal Pepek a často mu i naliskal, ba raz napohlavkoval kaplána a potom za trest musel vydať a rozdať tie modlitbové knižky. Gazdinú nemal, iba kočišova žena im všetkým varila. Františkánov nemal rád, “Do tej šopy nechoďte, tu ste boli pokrstení,” povedal veriacim. O hospodárstvo sa staral, polovicu farských pozemkov dal do prenájmu na sadenie, aby sa pôda vypracovala, druhú polovicu pohnojil a osial vo vlastnej réžií, tak to každý rok striedal. Každý deň obišiel na koči všetky miesta, kde boli farské role a dobre si všímal ako kto hospodári na nich. Keď prišla ženička, aby jej znížil nájomné lebo mala zlú úrodu odsekol: “Čuš, však som videl akú fazuľu tam máš. Moje obilie proti tomu nič.” Cez zimu mal najatých mlatcov, ktorí vo farskej stodole mlátili obilie. I tam každý deň chodil pozerať. Zomrel 31. decembra 1846 v Skalici a tam je pochovaný.
Ľudovít Košík
.jpeg)
.jpg)
.JPG)
