Odvtedy uplynulo niečo vyše dvoch rokov a do zbierky 22-ročného Bratislavčana pribudli za ten čas ďalšie významné úspechy v šprintoch na 60, 100 aj 200 m. Zatiaľ naposledy pridal do jagavej zbierky striebro z behu na 100 m na II. európskych hrách v Minsku.

Pri všetkých Volkových triumfoch bola Naďa Bendová (44), ktorá tvorí trénerské duo najlepšieho slovenského šprintéra spolu s Róbertom Kresťankom. Bendovej spolupráca s úradujúcim halovým európskym šampiónom v behu na 60 m Volkom trvá už takmer šesť rokov. Za toto obdobie ho detailne spoznala a v rozhovore pre agentúru SITA aj čo-to prezradila na svojho zverenca.

Ako sa Volko zmenil za tie roky, čo spolupracujete, prípadne odkedy získal prvú medailu na HME v Belehrade 2017?

Najmä dospel. Z dieťaťa je mladý muž. To je najväčší rozdiel, ktorý sa prejavuje aj v športe. Janko bol vždy zodpovedný a svedomitý, ale teraz je to už vrcholový športovec a osobnosť, ktorý je vzor pre ostatných.

Zvykol byť na seba prísny a dôsledný, čo ste od začiatku oceňovali. Platí to stále, aj keď už patrí medzi najvplyvnejších športovcov na Slovensku?

Určite áno. Myslím si, že v určitých veciach je na seba dokonca prísnejší ako predtým. Čo vyžaduje od seba, to žiada aj od ostatných ľudí okolo seba.

S pribúdajúcimi úspechmi rastie aj jeho popularita. Ako sa mu darí zvládať túto súčasť vrcholového športu?

Pomáhame mu s tým. Má mentálneho kouča, s ktorým spolupracuje a učí ho, ako treba zvládať tlak, médiá, rozhovory aj stratu súkromia. Aj v tomto sme pokročili, už to nie moja úloha. Neradí mu amatérka v tejto sfére, ale má to na starosti profesionál.

Ako zvykne Janko tráviť voľný čas, keď ste na dlhších sústredeniach?

Väčšinou oddychuje na izbe v ruke s tabletom, notebookom či pri playstation. Samozrejme, až po splnení si povinností súvisiacich s regeneráciou, strečingom či fyzioterapiou. V ostatnom čase prichádza na chuť aj knihám a začína po nich siahať.

Aký je podľa vás Volkov výkonnostný strop? Na akú úroveň by ešte mohol stlačiť svoje osobné i národné rekordy?

Ťažko povedať. V aktuálnej sezóne sme sa dostali do situácie, že budeme potvrdzovať výkony. Myslela som si, že nejako to zvládneme, ale zjavne nám chýba šesť týždňov tréningu. Vinou skrátenia prípravy – najmä druhej časti po halových ME – pre zranenie nejdeme tak, ako by sme si celkom predstavovali z výkonnostného hľadisku.

Uvidíme, čo prinesie univerziáda v Neapole. Ak by sme aj po nej zostali na súčasnej úrovni, tak sa dostaneme do štádia prvého roka určitej stagnácie. Samozrejme, v budúcom roku urobíme všetko pre to, aby sme sa posunuli ďalej. Predpokladom k tomu je pevné zdravie. Žiaľ, tento rok nebolo také, aké by sme potrebovali. Aj preto sme sa ocitli v tejto situácii.

Sledujete aj iné športové odvetvia a slovenských športovcov?

My sme športová rodina a športové správy sú jediné, čo pozerám v televízii. Pätnásť minút za deň obetujem tomuto zariadeniu. Keďže sme osobne zaangažovaní, tak pre nás to začína byť zaujímavé. Spoznávame ľudí z iných športov, oboznamujeme sa s ich problémami, starosťami i radosťami. Potom sa aj my na naše problémy pozeráme inak a zároveň im viac držíme prsty. Osobné kontakty sú veľmi vzácne, potom sa človek veľmi teší alebo smúti pri sledovaní iných športovcov.

Dokáže vás okrem atletiky nejaký šport rozvášniť?

Priznám sa, že bojové športy nemôžem pozerať ani chvíľu. Kolektívne a kontaktné športy sú pre mňa takpovediac vzdialenejšie, nie sú mojou srdcovou záležitosťou. Nedokážem sa 90 minút pozerať na futbal, to je pre mňa nuda. Už skôr na hokej, ktorý je rýchlejší, prípadne volejbal. Skôr preferujem individuálne športy, tie ma bavia viac. Napríklad tenis, lyžovanie, najmä zjazdové, ale aj bežecké, milujem biatlon. Takže sú športy, ktoré si vieme vychutnať.

Pre atlétov sú vrcholom roka jesenné majstrovstvá sveta v katarskej Dauhe. Čo znamená svetový šampionát pre vás?

Šprint v meradle svetovej úrovne je pre nás nedosiahnuteľná méta. Tak to aj beriem. Pre nás je momentálne vrcholom svetová univerziáda v Neapole. Potom sa zameriame na majstrovstvá sveta, kde sa budeme snažiť podať čo najlepší výkon. Nejdeme tam s veľkými očakávaniami. Naše ciele sú smerom k MS reálne. Vieme, kde je naše miesto v najvyššom svetovom meradle.

Je vôbec možné, aby sa šprintér typu Jána Volka prebojoval do finále na majstrovstvách sveta?

Bola by som veľmi rada, keby odborná športová a následne i laická verejnosť ocenili, že presadiť sa vo svetovom šprinte, dosiahnuť semifinále, získať akékoľvek umiestnenie do 10., 12., 15. miesta, či nebodaj do 8. miesta je pre Slováka a bieleho šprintéra neskutočný úspech. Musím povedať a poďakovať sa, že momentálne cítime neskutočnú podporu zo všetkých strán. Je to príjemné a vôbec nie zaväzujúce. Skôr nám to dodáva energiu a motiváciu ísť ďalej. Sme za to vďační.

Aké je postavenie atletiky v oblasti financovania športu na Slovensku?

Dá sa na to pozerať z rôznych uhlov. My ako tréneri a športovci máme na to svoj pohľad. Štát si ponecháva právo rozhodovať o tom, ktorý šport je populárny. Rovnako aj určovať, ktorú disciplínu v atletike bude podporovať. Nemyslím si, že je to správne. Sú tam tabuľky, proti ktorým ja bojujem od mládežníckych kategórii až po seniorov.

Štát by mal podporovať to najlepšie, čo má, lebo títo ľudia ho reprezentujú a sú pýchou krajiny. Na druhej strane v každom prípade oceňujem akúkoľvek snahu, aj nový fond na podporu športu, keď štát ide rozdeľovať ďalšie prostriedky. V tomto zmysle to vnímam pozitívne. Zároveň verím, že rozumnou debatou sa aj v týchto otázkach dostaneme ďalej.