Vatikán 15. septembra 2018(HSP/TK KBS/RV/Foto:TASR/AP-Andrew Medichini)

Cirkev má sedem nových svätcov a svätíc. Na vatikánskom námestí zaplnenom 70-tisíc pútnikmi ich v nedeľu 14. októbra kanonizoval Svätý Otec František. Prítomných bolo päť hláv štátov a celkovo 15 oficiálnych delegácií, vrátane zastúpenia Anglikánskej cirkvi

Kanonizovaní boli pápež sv. Pavol VI., biskup a mučeník sv. Oscar Romero, diecézny kňaz a rehoľný zakladateľ sv. František Spinelli, diecézny kňaz sv. Vincent Romano, dvojica panien a rehoľných zakladateliek sv. Mária Katarína Kasperová a sv. Nazaria Ignacia od Terézie Ježišovej a svätý laik Nunzio Sulprizio.

Pri svätej omši s pápežom Františkom koncelebrovali členovia kardinálskeho zboru, stovky biskupov zúčastňujúcich sa na synode a veľký počet kňazov. Slávnosť sa konala bez fyzickej účasti emeritného pápeža Benedikta XVI., Svätý Otec František ho však v predchádzajúci večer navštívil v jeho rezidencii vo Vatikánskych záhradách.

Pri obrade kanonizácie siedmich kandidátov predstavil prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kard. Giovanni Angelo Becciu, ktorý potom požiadal pápeža o slávnostný výrok o ich zapísaní medzi svätých.

V homílii Svätý Otec František predložil evanjeliovú výzvu nasledovať Ježiša nie z povinnosti alebo vypočítavo, ale z lásky a naplno. Pápež František vysvetlil radikálnosť Ježišovej požiadavky na udalosti z Markovho evanjelia (Mk 10,17-30) o neznámom mužovi, ktorý na Ježišovu radu rozdať majetok a nasledovať ho nedokázal dať radostnú odpoveď.

Ježiš, ktorý miluje totálnou láskou, žiada od človeka odpoveď nerozdeleného srdca, zdôraznil Svätý Otec:

„Tomu, ktorý sa stal naším služobníkom, až tak, že išiel kvôli nám až na kríž, nemôžeme odpovedať iba dodržiavaním akéhosi predpisu. Tomu, ktorý nám ponúka večný život, nemôžeme venovať len nejaký zlomok času. Ježiš sa neuspokojí s nejakými „percentami lásky“: nemôžeme ho milovať na dvadsať, päťdesiat či šesťdesiat percent. Buď všetko, alebo nič.”

Plné darovanie sa v láske je zdrojom radosti, vysvetlil pápež František. Naopak smútok je podľa jeho slov dôkazom nenaplnenej lásky a vlažného srdca:

„Srdce odľahčené od majetku, ktoré slobodne miluje Pána, neustále šíri radosť, tú radosť, ktorú dnes tak veľmi treba. Svätý pápež Pavol VI. napísal: „Uprostred svojich úzkostí potrebujú naši súčasníci spoznať radosť, počuť jej spev“ (Gaudete in Domino, I). Ježiš nás dnes pozýva vrátiť sa k prameňom radosti, ktorými je stretnutie sa s ním, odvážna voľba riskovať v jeho nasledovaní, chuť zanechania niečoho pre vykročenie jeho cestou. Svätci prešli touto cestou.”

Všetci siedmi noví svätí „v rozličných kontextoch pretlmočili svojím životom dnešné Božie slovo, bez vlažnosti, bez kalkulácií, so zápalom riskovať a niečoho sa zriecť“, pripomenul v závere homílie pápež František a veriacich pozval k nasledovaniu ich príkladu. Po pápežovi Pavlovi VI. poukázal aj na vzor Mons. Oscara Romera, „ktorý zanechal istoty sveta, dokonca aj svoju osobnú bezpečnosť, aby podľa Evanjelia daroval svoj život, blízky chudobným a svojmu ľudu, so srdcom priťahovaným k Ježišovi a k bratom. To isté môžeme povedať i o Francescovi Spinellim, o Vincenzovi Romanovi, o Márii Catharine Kasperovej, o Nazarii Ignazii od sv. Terézie Ježišovej a aj o našom abrucko-neapolskom chlapcovi Nunziovi Sulpriziovi. Svätý mladík, odvážny, pokorný, ktorý sa vedel stretávať s Ježišom v utrpení, v tichu, a v obetovaní seba samého.”

Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri kanonizačnej svätej omši 14. októbra 2018 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne.

Druhé čítanie nám hovorí, že „Božie slovo je živé, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč“ (Hebr 4,12). A je to skutočne tak: Božie slovo nie len súbor právd alebo povzbudivé duchovné rozprávanie. Nie. Je živým slovom, ktoré sa dotýka života, ktoré ho premieňa. V ňom sa Ježiš, ktorý je živým Božím Slovom, osobne prihovára našim srdciam.

Obzvlášť evanjelium nás pozýva stretnúť sa s Pánom, a to cez príklad onoho neznámeho muža, ktorý k nemu pribehol (porov. Mk 10,17). S tým mužom sa môžeme stotožniť, lebo text nám nehovorí jeho meno, čím nám akoby chcel povedať, že môže predstavovať ktoréhokoľvek z nás. Onen muž sa pýta Ježiša, ako môže „obsiahnuť večný život“ (v. 17). Pýta sa na život, čo trvá večne, na život v plnosti: kto z nás by ho nechcel? Ale všimnime si, že sa naň pýta ako na dedičstvo, ktoré možno získať, ako na isté dobro, ktoré možno nadobudnúť, podmaniť si svojimi silami. Vskutku, aby toto dobro raz vlastnil, dodržiaval prikázania od svojej mladosti a pre dosiahnutie tohto cieľa je odhodlaný dodržiavať aj ďalšie; preto sa pýta: „Čo mám robiť, aby som to mal?“.
Ježišova odpoveď ho zaskočí. Pán sa neho zadíval s láskou (porov. 21). Ježiš mení perspektívu: od dodržiavania prikázaní kvôli dosiahnutiu odmeny k láske, nezištnej a totálnej. Onen muž rozprával v kategóriách dopytu a ponuky, Ježiš mu ale navrhuje príbeh lásky. Pozýva ho prejsť od dodržiavania zákonov k darovaniu seba samého, od robenia pre seba, k bytiu s Ním. Dáva mu životný návrh, „režúci do živého“: „Predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným […] Potom príď a nasleduj ma!“ (v. 21).

Aj tebe Ježiš hovorí: „Príď, nasleduj ma!“ Príď: nezostaň stáť, lebo na to, aby si bol Ježišov, nestačí nerobiť nič zlé. Nasleduj ma: nekráčaj za Ježišom iba vtedy, keď sa ti to hodí, ale snaž sa o to každý deň; neuspokoj sa s dodržiavaním prikázaní, s dávaním trocha almužny a s odriekaním nejakej modlitby: nachádzaj v ňom Boha, ktorý ťa neustále miluje, zmysel tvojho života, silu darovať seba.

Ježiš ešte dodáva: „Predaj, čo máš a rozdaj chudobným.“ Pán nevytvára teórie o chudobe a bohatstve, ale ide priamo k životu. Žiada ťa, aby si zanechal to, čo zaťažuje srdce, vyprázdnil sa od imania, aby si dal priestor jemu, jedinému dobru. Nedá sa skutočne nasledovať Ježiša, keď nás zaťažujú pozemské veci. Lebo ak je srdce preplnené majetkom, už v ňom nie je miesta pre Pána, ktorý bude iba jednou vecou medzi ostatnými. Práve preto je bohatstvo nebezpečné a – ako hovorí Ježiš ­– robí ťažkým vôbec dosiahnuť spásu. Nie preto, že by bol Boh prísny, nie! Problém je na našej strane: naše prílišné vlastníctvo, naša príliš veľká túžba po ňom nás zadúšajú, zadúšajú nám srdce a robia nás neschopnými milovať. Svätý Pavol nám preto pripomína, že „koreňom všetkého zla je láska k peniazom“ (1 Tim 6,10). Vidíme to: tam, kde peniaze hrajú prím, tam nie je miesto pre Boha a niet tam miesta ani pre človeka.

Ježiš je radikálny. On dáva všetko a aj žiada všetko: dáva lásku, ktorá je totálna a žiada srdce, ktoré je nerozdelené. Aj dnes sa nám dáva ako živý Chlieb; môžeme mu my vrátiť omrvinky? Tomu, ktorý sa stal naším služobníkom, až tak, že išiel kvôli nám až na kríž, nemôžeme odpovedať iba dodržiavaním akéhosi predpisu. Tomu, ktorý nám ponúka večný život, nemôžeme venovať len nejaký zlomok času. Ježiš sa neuspokojí s nejakými „percentami lásky“: nemôžeme ho milovať na dvadsať, päťdesiat či šesťdesiat percent. Buď všetko, alebo nič.

Drahí bratia a sestry, naše srdce je ako magnetka: nechá sa pritiahnuť láskou, no môže zostať prichytené iba na jednej strane; musí sa preto rozhodnúť: buď bude milovať Boha, alebo bude milovať bohatstvo sveta (porov. Mt 6,24); buď bude žiť pre lásku, alebo pre seba (porov. Mk 8,35). Opýtajme sa samých seba, na ktorej sme strane. Opýtajme sa, kde sa nachádzame v našom príbehu lásky k Bohu. Uspokojujeme sa s dodržiavaním nejakých predpisov, alebo nasledujeme Ježiša ako zamilovaní, skutočne pripravení zanechať niečo kvôli nemu?

Ježiš kladie otázku každému z nás i nám všetkým ako putujúcej Cirkvi: sme Cirkvou, ktorá len káže o dobrých predpisoch, alebo sme Cirkvou-Nevestou, ktorá sa z lásky k svojmu Pánovi priam vrhá do lásky? Naozaj ho nasledujeme, alebo sa vraciame do šľapají sveta, ako onen neznámy muž? V skratke: stačí nám Ježiš, alebo hľadáme množstvo istôt vo svete?

Prosme o milosť vedieť niečo zanechať z lásky k Pánovi: zanechať bohatstvo, zanechať snívanie po postavení a moci, zanechať štruktúry, ktoré už nie sú primerané na ohlasovanie Evanjelia, tie závažia, ktoré brzdia misiu, tie povrazy, ktoré nás pútajú k svetu.

Bez skoku vpred v láske náš život a naša Cirkev ochorejú na „egocentrickú samoľúbosť“ (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 95): vtedy sa radosť hľadá iba v nejakom prchavom pôžitku, dochádza k uzatváraniu sa do sterilných debát, k spohodlneniu v monotónnom žití kresťanstva bez elánu, kde narcizmus zakrýva smútok z pocitu nenaplnenia.

Takto to bolo u toho neznámeho muža, ktorý – ako hovorí Evanjelium – „odišiel zarmútený“ (v. 22). Zostal naviazaný na predpisoch a svojom veľkom majetku, nedaroval svoje srdce. A síce stretol Ježiša a dostalo sa mu od neho láskavého pohľadu, odišiel zarmútený. Smútok je dôkazom nenaplnenej lásky. Je znamením vlažného srdca. Naopak, srdce odľahčené od majetku, ktoré slobodne miluje Pána, neustále šíri radosť, tú radosť, ktorú dnes tak veľmi treba. Svätý pápež Pavol VI. napísal: „Uprostred svojich úzkostí potrebujú naši súčasníci spoznať radosť, počuť jej spev“ (Apoštolská exhortácia Gaudete in Domino, I). Ježiš nás dnes pozýva vrátiť sa k prameňom radosti, ktorými je stretnutie sa s ním, odvážna voľba riskovať v jeho nasledovaní, chuť zanechania niečoho pre vykročenie jeho cestou. Svätci prešli touto cestou.

Prešiel ňou Pavol VI., podľa príkladu apoštola, od ktorého prevzal meno. Ako on, tiež vydal svoj život za Kristovo Evanjelium, prekračujúc nové hranice a stávajúc sa jeho svedkom v ohlasovaní a v dialógu, prorokom extrovertnej Cirkvi, ktorá hľadí na vzdialených a stará sa o chudobných. Pavol VI., i v únave a uprostred nepochopení, vášnivo svedčil o kráse a radosti totálneho nasledovania Ježiša. I dnes nás znova povzbudzuje, spolu s Koncilom, ktorého bol múdrym kormidelníkom, žiť naše spoločné povolanie: univerzálne povolanie k svätosti. Nie k polovičatosti, ale k svätosti.

Je pekné, že spolu s ním a spolu s ostatnými dnešnými svätcami a sväticami je i Mons. Romero, ktorý zanechal istoty sveta, dokonca aj svoju osobnú bezpečnosť, aby podľa Evanjelia daroval svoj život, blízky chudobným a svojmu ľudu, so srdcom priťahovaným k Ježišovi a k bratom. To isté môžeme povedať i o Francescovi Spinellim, o Vincenzovi Romanovi, o Márii Catharine Kasperovej, o Nazarii Ignazii od sv. Terézie Ježišovej a aj o našom abrucko-neapolskom chlapcovi Nunziovi Sulpriziovi.

Svätý mladík, odvážny, pokorný, ktorý sa vedel stretávať s Ježišom v utrpení, v tichu, a v obetovaní seba samého.  Všetci títo svätí v rozličných kontextoch pretlmočili svojím životom dnešné Božie slovo, bez vlažnosti, bez kalkulácií, so zápalom riskovať a niečoho sa zriecť. Bratia a sestry, nech nám Pán pomáha napodobňovať ich príklady.

Preložila: Slovenská redakcia VR)

Slávnosť kanonizácie uzavrela spoločná modlitba Anjel Pána, pred ktorou pápež František poďakoval okrem cirkevných predstaviteľom i hlavám štátov, medzi ktorými bola španielska kráľovná Sofia a prezidenti Talianska, Čile, Salvádoru a Panamy. Osobitnú vďaku vyjadril delegácii Anglikánskej cirkvi pod vedením emeritného canterburského arcibiskupa Rowana Williamsa. Pápež pozdravil aj veľkú skupinu talianskeho katolíckeho združenia pracujúcich ACLI (Associazioni Cristiane Lavoratori Italiani), ku ktorému mal sv. Pavol VI. mimoriadny vzťah.

Prinášame životopisné črty 7 nových svätých vyhlásených pápežom Františkom

Svätý Otec František v nedeľu 14. októbra 2018 kanonizoval siedmich nových svätých. Prinášame ich biografické črty podľa prezentácie, ktorú v úvode kanonizačného obradu na Námestí sv. Petra predniesol prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kard. Giovanni Angelo Becciu.

Sv. Pavol VI., vlastným menom Giovanni Battista Montini, sa narodil 26. septembra 1897 v Concesiu pri Brescii na severe Talianska. Ako 22-ročný bol vysvätený za diecézneho kňaza. V roku 1937 bol menovaný za substitúta vatikánskeho Štátneho sekretariátu. Počas II. svetovej vojny podporoval charitatívnu pomoc a pohostinnosť prenasledovaným nacizmom a fašizmom, osobitne Židom. Neskôr bol štátnym prosekretárom pre bežné záležitosti a v roku 1954 bol menovaný za milánskeho arcibiskupa.

Sv. Ján XXIII. mu udelil kardinálsky biret v roku 1958. Na Petrov stolec nastúpil 21. júna 1963, prijmúc meno Pavol VI. Medzi jeho nespočetnými iniciatívami sa vynímajú vedenie II. vatikánskeho koncilu a jeho následné uvádzanie do života, apoštolské cesty, ekumenický a medzináboženský dialóg. Po krátkej chorobe zomrel v Castel Gandolfe večer 6. augusta 1978. Blahorečil ho v roku 2014 pápež František.

Sv. Oscar Romero (Óscar Arnulfo Romero Galdámez) sa narodil 15. augusta 1917 v salvádorskom Ciudad Barrios. Po prijatí kňazskej vysviacky v roku 1942 bol dvadsať rokov farárom v diecéze San Miguel. V roku 1970 bol menovaný za pomocného biskupa San Salvadoru, neskôr za biskupa Santiaga de Maria a v roku 1977 za arcibiskupa San Salvadoru. Medzičasom vypukla v krajine ťažká politická kríza, ktorá vyústila do občianskej vojny. Keď Mons. Romero sledoval násilie páchané na slabších a vraždy kňazov a katechétov, cítil pastoračnú povinnosť zaujať postoj nebojácnosti. Bol zavraždený 24. marca 1980 pri slávení omše. V roku 2015 ho pápež František vyhlásil za blahoslaveného.

Sv. František (Francesco) Spinelli sa narodil 14. apríla 1853 v Miláne. Kňazstvo prijal v roku 1875. V Ríme bol inšpirovaný dať počiatočný podnet pre komunitu mladých žien, ktoré zasvätili svoj život Pánovi prítomnému v Eucharistii. Touto cestou, v kontakte so sv. Gertrúdou Katarínou Comensoli dal zrod Inštitútu sestier poklony Najsvätejšej Sviatosti a plnil si svoju úlohu zakladateľa a predstaveného. Zomrel pokojne 6. februára 1913. Medzi blahoslavených ho zaradil Ján Pavol II. v roku 1992.

Sv. Vincent (Vincenzo) Romano sa narodil 3. júna 1751 v Torre del Greco pri Neapole. V roku 1775 prijal kňazstvo a pôsobil v rodnej obci. Jeho služba sa od počiatku vyznačovala osobitnou pozornosťou k núdznym a usilovnosťou vo výchove detí a mládeže. Po tom, ako bola obec Torre del Greco takmer úplne zničená lávou z erupcie Vezuvu 15. júna 1794, Vincent sa stal dušou jej obnovy po materiálnej, ale predovšetkým po duchovnej a mravnej stránke. Zomrel 20. decembra 1831. Blahorečil ho pápež Pavol VI. v roku 1963.

Sv. Mária Katarína Kasperová (Maria Katharina Kasper) sa narodila 26. mája 1820 v Dernbachu v Nemecku, v oblasti Porýnia. So svojou fyzickou silou a extrovertnou povahou pracovala na poliach a pri lámaní kameňa na výstavbu ciest. Tu pramenila jej intuícia založiť inštitút sestier zameraných na službu chudobným vrstvám spoločnosti. V roku 1848 otvorila dom „Chudobných služobníc Ježiša Krista“, kde našli útočisko chudobní z okolia. Kongregácia sa rýchlo rozšírila za hranice Nemecka i Európy, do Ameriky a následne do Indie. Sestra Mária Katarína Kasperová zomrela 2. februára 1898 na infarkt. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Pavol VI. v roku 1978.

Sv. Nazaria od sv. Terézie Ježišovej (Nazaria Ignacia March Mesa) sa narodila v Madride 10. januára 1889. V Mexiku, kam sa jej rodina presťahovala, sa zoznámila s rehoľníčkami inštitútu Sestier opustených starých ľudí a v roku 1908 k nim vstúpila. Po zložení prvých sľubov v roku 1911 bola vyslaná do Bolívie. Vedomie stále náročnejšej sociálnej situácie ju priviedlo k založeniu kongregácie Krížových misijných sestier Cirkvi  (Misioneras Cruzadas de la Iglesia – MCI), zameraných na službu chudobným a na pozdvihnutie a rozvoj žien. Jej život bol vo vážnom ohrození ako v Bolívii, tak i v Španielsku počas občianskej vojny v rokoch 1936-1939. Zo Španielska sa v roku 1942 presunula do Buenos Aires, no jej zdravotný stav sa zhoršoval. Zomrela 6. júla 1943. Pápež Ján Pavol II. v roku 1992 slávil jej blahorečenie.

Sv. Nunzio Sulprizio sa narodil 13. apríla 1817 obci Pescosansonesco v oblasti Pesary v strednom Taliansku. Po strate oboch rodičov sa ho ako šesťročnej siroty ujala babka z maminej strany, ktorá ho naučila vyhľadávať Ježiša prítomného v Eucharistii a vzývať Pannu Máriu. Zakrátko aj stará matka zomrela a Nunzio bol zverený strýkovi, ktorý pracoval ako kováč. Tvrdá práca a zlé zaobchádzanie, akého sa mu dostávalo, mu privodili ochorenie na kostnú tuberkulózu. Po presune do Neapola a hospitalizácii v Nemocnici pre nevyliečiteľne chorých mohol konečne prijať Prvé sväté prijímanie, po ktorom tak veľmi túžil. Choroba sa rapídne zhoršovala a krátko po dosiahnutí 19 rokov Nunzio 5. mája 1836 dokonal. Pápež Lev XIII. v roku 1890 dekrétom potvrdil jeho hrdinské cnosti a dal ho za vzor mladým. Dňa 1. decembra 1963 ho Pavol VI. vyhlásil za blahoslaveného.