Vasyľ Kuzmyk je duchovným správcom Pravoslávnej cirkevnej obce v Sabinove. Pochádza z Ukrajiny. Na Slovensku žije od roku 1999. Spolu s manželkou vychováva tri deti.

V rozhovore, ktorý je súčasťou multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky, odpovedá Vasyľ Kuzmyk aj na otázky súvisiace so sviatkami narodenia Iisusa Christa v pravoslávnej cirkvi, rodinným životom i pohľadom na súčasnú spoločnosť.

Pravoslávna cirkev na rozdiel od Rímskokatolíckej cirkvi slávila Kristovo narodenie začiatkom januára. Prečo tento sviatok slávite neskôr?

Sviatok narodenia Spasiteľa u nás pripadá na 7. januára. Pravoslávna cirkev túto tradíciu udržuje nemeniteľne a kontinuálne od štvrtého storočia. Ak ide o dátum slávenia Narodenia Spasiteľa Iisusa Christa v cirkvi, spadá to do obdobia celej histórie a genézy Narodenia Spasiteľa. V prvých troch storočiach boli kresťania kruto prenasledovaní a v rôznych oblastiach sa sviatok narodenia slávil trošku odlišne. Do štvrtého storočia sa sviatok Narodenia Iisusa Christa a sviatok Bohozjavenia čiže Krstu Iisusa Christa na rieke Jordán slávil spolu 19. januára podľa juliánskeho kalendára. Vo štvrtom storočí, keď kresťanstvo už bolo slobodné a mnohí pohania prijímali kresťanstvo, cirkevní predstavitelia si boli vedomí toho, že viacerí pohania, ktorí prijali kresťanstvo, aj naďalej zmýšľajú pohansky. Koncom 3. storočia poslední rímski cisári ustanovili 7. januára podľa juliánskeho kalendára – kult Boha Slnka – za celoštátny alebo celoimperiálny kult. Mnohí pohania, keď slávili kult boha slnka v Rímskej ríši, sa opíjali, spadali do mnohých hriechov, čo bolo pre pohanov prirodzenou súčasťou ich života. Niektorí kresťania, aj keď už boli kresťania, nechceli sa zriecť svojich bývalých pohanských zvykov. Cirkev následne vytvorila istú alternatívu pre kresťanov. Cirkevní predstavitelia si povedali, že ustanovia na tento deň slávenie sviatku Narodenia Spasiteľa, pretože Spasiteľ je Boh slnko, slnko pravdy, Spasiteľ sveta, ktorý k nám prichádza z východu. Takto chceli vlastne to nezdravé zmýšľanie u kresťanov odstrániť práve cez zdôraznenie sviatku Narodenia Spasiteľa. Čo sa týka vzťahov východnej a západnej cirkvi a ich pohľad na sviatkovanie narodenia Iisusa Christa. Cirkev bola do roku 1054 jedna. Následne po rozkole vznikla západná Rímskokatolícka cirkev, ktorá však aj naďalej pokračovala v slávení sviatku tak, ako ho dodnes slávi Pravoslávna cirkev. Až v 16. storočí, konkrétne v roku 1582, pápež Gregor XIII. uviedol takzvaný gregoriánsky kalendár do praxe, ktorý súvisel s letopočtom. Odvtedy všetky sviatky západná cirkev slávi o 13 dní skôr.

Nestrácajú pravoslávni veriaci záujem o slávenie Vianoc podľa juliánskeho kalendára?

Vždy to závisí od krajiny a prostredia, v ktorom žijú. Aj niektoré pravoslávne krajiny, kde je pravoslávne kresťanstvo dominujúce, tiež boli čiastočne pod vplyvom Západu a prijali gregoriánsky kalendár. Napríklad Ruská pravoslávna cirkev, ktorá má vyše 150 miliónov pravoslávnych kresťanov, Srbská pravoslávna cirkev, Jeruzalemská, Gruzínska, Svätá Hora Athos a podobne, pokračujú v pôvodnej tradícii juliánskeho kalendára a takto slávia sviatky. Samozrejme, niektoré miestne autokefálne Cirkvi ako Rumunská, čiastočne Bulharská, čiastočne Poľská pravoslávna cirkev sa pridržujú pri slávení sviatku Narodenia Spasiteľa už gregoriánskeho kalendára. Avšak v súvislosti so slávením najväčšieho sviatku sviatkov Paschy – Veľkej noci stále všetky tieto cirkvi usilujú o to, aby spoločne slávili podľa juliánskeho kalendára. Ak ide o Pravoslávnu cirkev v českých krajinách a na Slovensku, máme prevažne farnosti, ktoré slávia sviatok Narodenia Spasiteľa podľa juliánskeho kalendára. Sú však aj farností, ktoré slávia podľa gregoriánskeho kalendára. Súvisí to viac-menej s obdobím v minulom storočí, keď vlastne aj vplyvom bývalého režimu bolo vhodnejšie kontrolovať cirkev, keď všetci kresťania nezávisle od vierovyznania spoločne slávili sviatok narodenia Iisusa Christa. V ostatnom období môžeme vidieť istý návrat k pôvodnému sláveniu sviatkov Narodenia Spasiteľa. Čo sa týka samotného termínu slávenia sviatkov Narodenia, tu ide v prvom rade o to, že treba vyjadriť samotnú podstatu narodenia a tá s tým úzko súvisí. Prvotní kresťania nehovorili o sviatkoch Narodenia Spasiteľa, sviatok Narodenia bol len istou alternatívou, ako odstrániť pohanské zmýšľanie kresťanov. Takto bol oddelený sviatok Narodenia od sviatku Bohozjavenia od sviatku Krstu Iisusa Christa na rieke Jordán. Čo sa týka samotného termínu, keď hovoríme, či to má byť 7. január alebo 25. december, nie je to až také podstatné, pretože, ak by sme pozerali na najnovšie vedecké a historické poznatky, je veľmi ťažké určiť konkrétny deň, dátum narodenia Spasiteľa. Keď pozrieme na Sväté Písmo, Sväté Písmo nám nehovorí o tom, že Iisus Christos sa narodil 7. januára alebo 25. decembra. Ak sa na tieto udalosti pozrieme z pohľadu vedy a teológie súbežne, je prirodzené, že pastieri mohli vlastne pásť stádo v Betleheme a v okolí zrejme na jar alebo aj v letnom období, to znamená, že samotný čas narodenia Spasiteľa mohol byť v jarnom období alebo v lete. Najpodstatnejšie je to, čo slávime, slávime Boha.

Keď prejdeme k duchovnej rovine, aký význam má pre veriacich sviatok Kristovho narodenia?

Pravoslávni veriaci slávia príchod Božieho Syna v tele. Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom. Boh sa stal človekom podľa prirodzenosti, aby sa človek stal Bohom podľa milostí. V praxi to znamená, že prví ľudia Adam a Eva zhrešili, a tým, že mali prvú skúsenosť s hriechom, poškodili svoju ľudskú prirodzenosť, ktorá bola dokonalá. Človek bol povolaný k nesmrteľnosti, a tým že okúsil hriech, tú ľudskú prirodzenosť poškodil. Poškodil to najčistejšie, najdokonalejšie, čo Boh stvoril. Bolo potrebné, aby človek mal možnosť spásy a docielil to, že bude mať ľudskú prirodzenosť. Lenže ako vidíme, od Adama do Iisusa Christa prešlo dosť dlhé obdobie a nikto z ľudí nedokázal takto čistým spôsobom žiť, aby očistil ľudskú prirodzenosť. Preto Boh prejavil svoju lásku a posiela svojho jednorodeného Syna, aby sa stal človekom, narodil sa z Panny Márie, Bohorodičky, a tak prijal celú ľudskú prirodzenosť, aby ju uzdravil.

Sviatku Kristovho narodenia predchádzal pôst, ktorý je v pravoslávnej cirkvi pomerne striktný. Ľudia sa majú zdržiavať okrem zábav i jedál, ktoré sú živočíšneho pôvodu. Aký to má význam?

Ak ide o pôst pred sviatkom Narodenia Spasiteľa, súvisí to so samotným sviatkom a vyplýva z neho. Boží Syn, Spasiteľ prichádza na zem, neprichádza v celej svojej sláve, o tom bude druhý príchod Spasiteľa, ale prichádza v absolútnej pokore. V pokore a poníženosti. Celý pôst je duchovnou prípravou človeka k tomu najdôležitejšiemu, keď spoločne rodina oslávi sviatok narodenia. V pravoslávnej tradícii je štedrovečerný stôl prestretý tak, že sú tam pôstne jedlá. Nie je tam žiadne mäso alebo mliečne výrobky. Prečo to tak je? Iisus Christos svojím narodením ukazuje, že prišiel v pokore, v chudobe a v jednoduchosti. A toto je najdôležitejšie. On nám to ukazuje a my sa mu chceme v tomto podobať. Je pre nás príkladom v našom každodennom živote. Prichádza nie v pýche, ale naopak v pokore a úbohosti.

Všetky bohoslužby slúžite v cirkevnoslovanskom jazyku. Nie je v súčasnosti problém pre veriacich, aby mu rozumeli?

Liturgický jazyk je veľmi náročná otázka. Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku prevažne vo všetkých farnostiach používa ako liturgický jazyk cirkevnoslovančinu. Cirkevnoslovanský jazyk je na 65 percent podobný staroslovenskému jazyku, ktorý priniesli svätí Cyril a Metod. Pravoslávna cirkev aj cez ten bohoslužobný jazyk chce poukázať na dedičstvo, ktoré nám zanechali svätí Cyril a Metod. Čo sa týka zrozumiteľnosti jazyka, v pravoslávnej Cirkvi, máme pre veriacich praktické texty, kde je liturgia napísaná dvojjazyčne. Veriaci tak majú možnosť sa nejakým spôsobom oboznámiť s krásou cirkevnoslovanského jazyka. Slovenský jazyk v porovnaní s cirkevnoslovanským jazykom je pomerne chudobný. Vieroučná pravda o Bohu, cirkvi a duchovnom živote sa, aspoň z môjho pohľadu, nedá vyjadriť cez slovenský jazyk. Mohli by sme nájsť veľa pojmov zo samotnej liturgie, ktoré, ak by sme preložili do slovenského jazyka, nevyjadrovalo by to celú podstatu cirkevného učenia. Preto nepovažujem za správne, aby sme odstúpili od používania cirkevnoslovančiny ako liturgického jazyka cirkevnoslovanského. V súčasnosti sa ľudia okrem anglického, nemeckého, ruského, španielskeho jazyka dokážu naučiť aj čínsky alebo kórejský jazyk. Cirkevnoslovanský jazyk ma veľmi veľa slov podobných so slovenským jazykom, ako aj so všetkými slovanskými jazykmi. Deťom je tento jazyk veľmi blízky. Ak dieťa odmalička pravidelne chodí do chrámu, tak vo veku 16 – 18 rokov polovica z nich pozná každé jedno cirkevnoslovanské slovo zo svätej liturgie. Čiže, chce to trocha námahy v rodinnom prostredí, ako aj zo strany duchovných.

Teraz trocha zmeníme tému. Pred poldruha rokom spravodajský server DutchNews.nl s odvolaním sa na denník Trouw a prieskum holandskej pobočky inštitútu Ipsos uviedol, že počet ateistov v Holandsku prvýkrát predstihol počet ľudí, ktorí veria v Boha. Ako to vnímate u nás, ak by ste mali dnešný postoj ľudí k cirkvi a viere porovnať s minulosťou?

Zo skúseností z farností, na ktorých som pôsobil, by som povedal asi toľko, že v súčasnosti ľudia, ktorí prichádzajú do chrámu, majú odlišný postoj voči cirkvi. Máme skupinu ľudí, ktorí chodia do chrámu na základe toho, že ich rodičia dali pokrstiť, a preto dodržiavajú návštevy chrámu. Druhá skupina – sú to obzvlášť ľudia, ktorí cestujú a pracujú v zahraničí. Tam si odvyknú navštevovať chrám, avšak, keď prídu naspäť domov, tak navštevujú chrám. Pozitívom je to, že väčšina ľudí, nakoľko žijú v zložitej dobe, sa snažia s vnútorným presvedčením chodiť do chrámu. Robia to z niekoľkých dôvodov. Posledné obdobie 15 až 20 rokov, čo tu žijem, som zistil, že mnohí ľudia hľadajú isté sociálne a ekonomické istoty, je to pre nich priorita. Človek je však zložený z duše a tela a nehľadí len na to materiálne, chcú mať preto duchovnú istotu. Hlavne mladí ľudia vo veku 18 až 35 rokov sa hľadajú, hľadajú Boha a prichádzajú do chrámu. Tu je tá najhlavnejšia úloha duchovných, aby vedeli správne zareagovať. Je to veľmi náročná úloha pre kňaza, ktorý plní svoje poslanie, ktoré mu ustanovil samotný Boh. V prvom rade musí byť milujúcim otcom. To, že má rád svoje duchovné dieťa preukazuje v prvom rade tým, že si ho vypočuje a má s ním priateľský vzťah. Musí upustiť od každej jednej formálnosti.

Majú ľudia v dnešnej dobe nejaké očakávania od kňaza alebo celkovo od cirkvi?

V dnešnej dobe ľudia nechcú veľa. Tým, že zažívajú každodenný zhon, majú svoje povinnosti, chcú prísť do chrámu a tam si duchovne oddýchnuť. Od kňaza očakávajú, aby upustil od formálnosti a nadradenosti. Chcú s ním mať otvorený a prirodzený vzťah.

Ako ste spomínali, pochádzate z Ukrajiny, rozhodli ste sa však žiť na Slovensku. Čo vás sem priviedlo? Ako sa vám tu žije?

Na Slovensko ma v roku 1999 priviedlo štúdium teológie. Po päťročnom štúdiu na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove som bol odhodlaný študovať v Srbsku v rámci postgraduálneho štúdia. Avšak, ako sa hovorí, Božie cesty sú nevyspytateľné. Stretol som svoju terajšiu manželku a tak sme sa rozhodli, že ostaneme žiť na Slovensku, keďže manželka v tom čase ešte študovala. Na Slovensku sa mi žije pomerne dobre. Človek musí byť spokojný so všetkým, čo mu život prináša. Ako sa hovorí, kto si neváži málo, nezaslúži si veľa.

Pravoslávni duchovní sa v porovnaní s kňazmi Rímskokatolíckej cirkvi môžu ženiť. Ako vyzerá život kňaza v rodine?

Je to život ako v bežnej rodine, pretože doma som otcom troch detí a manželom. Mám svoje povinnosti ako otec rodiny. Nemyslím si, že je v tom nejaký rozdiel, čo sa týka života kňaza a bežného veriaceho. Na každého človeka, kresťana sa vzťahuje Boží zákon, desať Božích prikázaní, to znamená cnostný duchovný život. To, že mám rodinu, považujem z pohľadu práce s rodinami za veľmi pozitívne a je to prínosom pri príprave budúcich manželov k prijatiu sviatosti manželstva.

Spomenuli ste výchovu detí. Je ťažké vychovávať deti v kresťanskom duchu, v kontexte tlaku okolia, modernizmu?

V dnešnej dobe je vo všeobecnosti náročné vychovávať deti. Avšak musím povedať, že v súvislosti s mnohými kňazskými povinnosťami, ktoré mám, hlavné gro výchovy spadá na ramená manželky. V tomto smere je práve ona tou hlavnou nositeľkou výchovy a duchovnej prípravy detí. Sú dni, keď mám ako duchovný množstvo povinností, kde reagujem na všetky potreby veriacich. Samozrejme, vždy, keď si nájdem čas, tak sa venujem výchove detí.

Určite sa na vás ľudia ako kňaza obracajú s rôznymi problémami. Ako postupujete v prípade, že sa na vás niekto obráti s niečím, čo je, takpovediac, nad vaše sily a možnosti?

Ľudia v dnešnej dobe žijú v stresujúcom prostredí, alebo majú silnú psychickú záťaž. Necítia sa komfortne, preto sa obracajú na kňaza a očakávajú, že im pomôže. Osobne si myslím, že kňaz, čo sa týka duchovného života, má v prvom rade úlohu viesť človeka. Ak má však niekto psychický problém, tak v takomto prípade je lepšie odporučiť návštevu psychológa, ktorý danému človeku poradí. Ak sa človek z psychického hľadiska cíti komfortne, tak sa s ním ľahšie pracuje aj v oblasti duchovného života. Na kňaza sa ľudia obracajú s rôznymi rodinnými problémami a je takpovediac mediátorom. Jedným z prvých mediátorov bol Iisus Christos. Keď chceli ukameňovať ženu cudzoložnicu, tak prišiel a povedal, že kto je bez hriechu, nech hodí kameňom, tak riešil medziľudské spory. Rovnako i svätý Ján Milostivý, biskup Alexandrijský vždy dvakrát do týždňa sedával na schodoch pri svojej katedrále, kde za ním prichádzali ľudia, ktorým sa snažil pomôcť nájsť riešenie.