Ja už do kostola nechodím, …

Bratislava 19. januára 2020 (HSP/Christianitas/Foto:Pixabay)

…lebo pomodliť sa môžem aj doma

Môžeš. Ale nikde nebudeš v prítomnosti Boha tak ako v katolíckom chráme. Pretože v ňom prebýva skutočný Kristus, nie jeho pripomienka ani symbol. A je skutočne prítomný vo forme chleba a vína. Zem, po ktorej kráčame, nie je Bohom ako hlásajú panteisti, aj keď bola Bohom stvorená. Boh nie je strom, skala, izba… Skutočné Telo Božie nájdeš len v tom kostole. Na jednotlivé kostoly zosiela Boh prostredníctvom Cirkvi zvláštne milosti, ktoré nadobudneme iba v tom danom kostole. Také milosti nemôžeme získať pri modlitbe vo svojej izbe.

…lebo dôležitejšie je budovať spoločenstvo s blízkymi, radovať sa

A navariť nedeľný obed… spraviť nedeľný nákup… ísť s deťmi do prírody… Život nie je iba radosť. Kristova cesta na Kalváriu nebola radostná, klince a tŕňová koruna mu nerobili radosť. V našom živote tiež prídu mnohé krízové situácie, ktoré nebudeme vedieť vlastnými silami riešiť. Vtedy nedeľný obed, výlety nebudú prioritou, budeme musieť znášať ťažkosti života. Čo môže byť lepšou posilou v takýchto situáciách, ako prijatie Krista na svätej omši?

Vyrovnanosť, ovládanie emócií, neprepadanie depresiám, schopnosť pomáhať. To bude tvoja rodina, priatelia potrebovať v ťažkých chvíľach. Avšak tieto cnosti a schopnosti sa nenadobudnú zo dňa na deň. Najlepšou prípravou pre ťažké životné situácie je opakované rozjímanie Kristovho umučenia počas svätej omše. Trpieť so cťou a v tichosti dokázali najlepšie svätci, ktorí s radosťou rozjímali o Kalvárii. Títo ľudia boli tiež najviac schopní v pokoji a efektívne pomáhať núdznym.

…lebo suseda je odporná, aj keď chodí každý deň

Každý je občas odporný a sebecký, o to viac potrebuje Božiu pomoc. Boh nás nebude pri Poslednom súde porovnávať so susedou Slovákovou, bude nás súdiť podľa nášho svedomia. Okrem iného, nevieme aká by susedka Slováková bola, keby do toho kostola nechodila. Pravdepodobne ešte neznesiteľnejšia…

…lebo kňazi sú paródiou na Krista a nie jeho nasledovateľmi

My veriaci sme tiež často paródiou na Krista svojimi skutkami, nedostatkom pokory a vzdelávania sa v tom, čo Kristus naozaj učil. Nevieme vymenovať ani desatoro, ale kňaza, ktorý nás to má učiť nechceme, lebo nie je dokonalý. Tiež by sa nám nepáčilo, keby nás druhí ľudia obchádzali a odmietali s nami kontakt, pretože sme kedysi urobili niečo nesprávne. Inej cesty niet – pokiaľ po Zemi nezačnú chodiť anjeli (nezačnú), tak kňazské povolanie budú vykonávať ľudia – lepší či horší. A, samozrejme, často skôr nechceme prestať hrešiť, a ten dobrý kňaz, ktorý nám chce zachrániť dušu nám „ubližuje“, pretože nám nedá rozhrešenie, pokiaľ neoľutujeme…

…lebo v kostoloch hľadám ticho a vyrušuje ma hlučnosť

Pravda. Z našich kostolov skutočne vymizlo v posledných desaťročiach ticho, tak potrebné pre rozjímanie. Mnoho ľudí sa zastaví v kostole iba keď je prázdny, mimo omše. Ale Kristus žiadal, aby sme boli účastní na sprítomnení jeho obety na Kalvárii a prijímali ho vo svätom prijímaní. Platne vyslúžená omša prináša Krista aj v hluku, ktorý je často nežiaduci. V ešte nie celkom dávnej minulosti bolo zvykom, že pri prijímaní Eucharistie sa nespievalo. Pri premieňaní však ticho zostáva naďalej. Je na našich kňazoch, aby sa snažili minimalizovať nežiaduci ruch počas svätých omší. Ak sa budú snažiť prilákať ľudí hlukom, svetskou hudbou a zábavkami, úspech nebude mať dlhé trvanie. Ľudia začnú opúšťať Cirkev, lebo v nej nenájdu posvätno, podobne ako sa to stalo na západe.

…lebo sa v kostole nudím a vadí mi ticho

Ak sa nudíš a chceš mať neustále hlasné impulzy, je to z dôvodu, že nevieš alebo nerozumieš čo svätá omša znamená. Pri omši sa Kristus za nás obetuje Bohu, aby nám odpustil naše previnenia. Je to tá istá obeta, akú za nás Kristus priniesol pri jeho ukrižovaní, avšak koná sa nekrvavým spôsobom. Na svätej omši sa jednoducho povedané uskutočňuje to, že sa prostredníctvom Pána Ježiša uzmierujeme s Bohom.

Preto treba počas omše v tichosti rozjímať nad jeho utrpením a zamýšľať sa, či sme ho svojím správaním neurazili, pretože naše previnenia On berie na seba. Pre lepšie pochopenie, predstav si že spáchaš zločin, za ktorý si zasluhuješ prísny trest, ktorého sa veľmi bojíš. Objaví sa však niekto, kto je ochotný trest za tvoj zločin podstúpiť a odtrpieť namiesto teba. Tak aj Kristus sa obetuje za tvoje zločiny, hriechy a previnenia.

…lebo omša je iba symbolický akt a verím v Boha aj bez nej

Ak si katolík a myslíš si horeuvedené, nie si vlastne katolík. Pri omši prichádza k reálnemu premeneniu chleba a vína na Kristovo Telo a Krv. Kristus po kňazovom premenení je skutočne reálne prítomný v tejto sviatosti. Vidí ťa a vie, o čom rozmýšľaš a čaká na spojenie s Tebou. Katolícka svätá omša nie je ani symbolika, ani spomienka na poslednú večeru. Pravdaže, nestačí v tieto veci iba veriť, treba s nimi pracovať a stávať sa vďaka nim lepším, pokornejším a horlivejším. Duchovný život (a z neho vychádza náš každodenný život) je ako hojdačka, môžeš klesať alebo stúpať, ale nezostaneš na rovnakom mieste. Keď je na druhej strane Boh, ideš hore, keď nie je, padáš dole.

…lebo Boh nám dal hlavne slobodu a nie ríty, pravidlá a povinnosti

Boh nám dal skutočne slobodu, ale pre to, aby sme sa slobodne rozhodli pre najväčšie dobro. A najväčším dobrom je sám Boh, ktorý sa nám dáva počas svätej omše a ktorý sa za nás bude obetovať až do konca sveta. Povinnosť účasti na omši hlása Cirkev preto, lebo vie, že bez jej pomoci, učenia a Eucharistie sa človek ťažko zaobíde. Vo svetskom aj metafyzickom zmysle. A nežiada až tak veľa – 1 hodinu týždenne. Striktné dodržiavanie jednotlivých nariadení a ustanovení počas svätej omše má svoje opodstatnenie – ide tu totiž o najväčší úkon bohopocty, akej je človek schopný. Keď vítame vzácnu návštevu, tiež sa snažíme, aby naša domácnosť vyzerala čo najlepšie. Rovnako ju nevítame v montérkach alebo tielku, čo nám pripomína, že aj na omšu treba prísť oblečený v tom najkrajšom, čo náš šatník ponúka.

…lebo Cirkev je plná špiny, pokrytcov a pedofilov

A vždy bola… My katolíci sa až pričasto neodlišujeme od svetákov. Avšak v dobe, keď sám Pán Ježiš, vševediace dobro a krása, chodil po našej Zemi a zakladal svoju Cirkev, jeden z najbližších – Judáš – ho zradil. Ten, ktorého ustanovil ako hlavu svojej Cirkvi – Peter – ho trikrát zaprel. Tí, ktorí s ním boli dennodenne a poznali ho osobne ako najväčšie dobro, ho pred ukrižovaním opustili. Zrušil Pán Ježiš Cirkev? Povedal, že ju zavrhuje, lebo je plná zradcov a zbabelcov? Neurobil to. Ustanovil ju navždy, pretože stojí na Ňom samom a nie na ľuďoch. Mystické Telo Kristovo pretrvá naveky, Cirkev nikdy nezanikne. A že sa v nej ešte len premelú grázli…

…lebo dobro môžem predsa nájsť aj v iných inštitúciách ako Cirkev

Veriaci a kňazi nie sú dokonalí, ale Kristus je a nikde inde ho nedostanete… Že poznáte v inej cirkvi, náboženstve omnoho cnostnejšieho a príjemnejšieho gurua? Ale nemá Krista! Východné náboženstvá, jóga či konfuciánstvo majú v sebe iste inšpirujúce myšlienky a správne východiská. Ale nie všetky, plnosť pravdy sa nachádza iba v katolíckej Cirkvi. Bez ohľadu na to, v akom stave sa Cirkev a veriaci nachádzajú, Tradícia Cirkvi a Sväté Písmo sú stále a nemenné… Akokoľvek sú im iné denominácie podobné a blízke, čistú pravdu v nich nenájdete.

Najdôležitejšia vec je spasiť si dušu a byť naveky šťastný v Nebi. Najistejšou cestou je časté prijímanie Krista v Eucharistii a budovanie pokory – poznanie svojich slabých stránok a chýb, aby sme sa im vedeli vyhýbať a zároveň svojich cností, aby sme svoje talenty rozmnožovali a prinášali úžitok pre slávu Božiu ako aj pre svojich blížnych.

Článok pôvodne vyšiel na portáli christianitas.sk