• Najvyšší súd nepovedal, že každý tvrdý výrok je beztrestný. Povedal, že trestné stíhanie musí stáť na zákone, dôkazoch a preukázanom úmysle.
• Pri slobode prejavu prichádza skutočný test pri výrokoch, ktoré časť verejnosti urážajú, šokujú alebo znepokojujú.
• Najdôležitejšia pointa rozhodnutia je jednoduchá: štát, prokuratúra ani samozvaní strážcovia jediného správneho názoru nemajú z každého názorového sporu vyrábať trestnú vec.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu v kauze Štefana Harabina sa dá ľahko zneužiť na lacný titulok. Jedni povedia, že Harabin vyhral nad systémom. Druhí rozhodnutie, ktoré im nezapadlo do naratívu, radšej odsunuli na úroveň krátkej agentúrnej správy. Obe reakcie míňajú podstatu.

Skutočná hodnota rozhodnutia je inde. Najvyšší súd neprikryl Harabinov status svätožiarou. Pripomenul však, že ani tvrdý, poburujúci a jednostranný názor sa nemá automaticky meniť na trestnú vec.

Nejde o Harabina, ale o hranicu

Táto kauza nie je dôležitá preto, že jej aktérom bol Štefan Harabin. Je dôležitá preto, že Najvyšší súd v nej pomenoval hranicu medzi slobodou prejavu a trestným právom.

Harabinov facebookový status z februára 2022 bol tvrdý, sporný a pre časť spoločnosti neprijateľný. Lenže neprijateľný výrok ešte nie je trestná vec. Súd nemal hodnotiť, či bol status vkusný, štátnicky zodpovedný alebo historicky presný. Mal rozhodnúť, či naplnil znaky trestného činu.

A tu je rozdiel, ktorý sa z verejnej debaty často vytráca. Nie každý škaredý výrok je trestný čin. Nie každý poburujúci názor je extrémizmus. Nie každý nesúhlas s oficiálnym výkladom udalostí patrí pred trestného sudcu.

Práve preto je táto kauza väčšia než jeden status. Otázka neznie, či sa nám výrok páči. Otázka znie, či sa má z ostrého politického výroku robiť trestná vec len preto, že je poburujúci, jednostranný alebo v rozpore s tým, čo chce počuť časť verejnosti.

Pohoršenie nestačí. Úmysel sa musí dokázať

Harabin bol vo veci obžalovaný pre hanobenie národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 Trestného zákona a pre schvaľovanie trestného činu podľa § 338 Trestného zákona.

Najvyšší súd SR v uznesení z 13. januára 2026 zamietol odvolanie prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku Špecializovaného trestného súdu. § 423 chráni národ, jeho jazyk, rasu alebo etnickú skupinu, prípadne ľudí pre ich príslušnosť k zákonom uvedeným znakom. § 338 sa týka verejného schvaľovania trestného činu alebo verejného vychvaľovania páchateľa pre trestný čin.

To sú presné skutkové podstaty. Nie sú to univerzálne paragrafy na trestanie politicky nepohodlných výrokov. Výrok môže poburovať, môže byť jednostranný a môže ísť proti všeobecne prijímanému mediálnemu výkladu. Na trestnú vec to stále nestačí.

Pri hanobení by obžaloba musela preukázať, že výrok smeroval proti ukrajinskému národu ako takému, nie iba proti skupine označenej ako „nacisti“. Pri schvaľovaní trestného činu by musela jasne ukázať, aký trestný čin bol schvaľovaný a v čom presne ho Harabin schvaľoval.

Práve tu sa spor dostal k úmyslu. Najvyšší súd pripomenul, že úmysel páchateľa nemožno predpokladať, ale treba ho preukázať na základe zistených okolností. Táto veta presahuje jednu kauzu.

V praxi totiž často vidíme opačný postup. Najprv sa vytvorí obraz človeka. Potom sa do tohto obrazu vloží jeho výrok. Nakoniec sa povie, že všetci predsa vieme, ako to autor myslel.

Lenže trestné právo takto fungovať nesmie. Ak štát tvrdí, že niekto hanobil národ, musí to dokázať na skutku, nie na dojme. Ak tvrdí, že niekto schvaľoval trestný čin, musí ukázať, aký čin bol schvaľovaný a v čom spočíval súhlas s ním. Nestačí politický profil človeka. Nestačí jeho povesť. Nestačí ani to, že sa niekomu dlhodobo nepáčia jeho názory.

Pri slobode prejavu je práve toto rozhodujúce. Štát nesmie trestať človeka za to, kým je v očiach médií, aktivistov alebo politických protivníkov. Ak má trestať, musí trestať dokázaný čin. Inak sa zo súdu nad skutkom stane súd nad človekom.

Súd nesúdil celého človeka

Najvyšší súd zároveň pripomenul, že súdne konanie sa vedie na základe obžaloby. Ďalšie výroky obžalovaného, na ktoré poukazoval prokurátor, neboli podľa súdu predmetom konania. Súd preto nemohol z trestnej veci urobiť všeobecné hodnotenie Harabinovej verejnej rétoriky.

Toto pravidlo je zásadné. Ak sa stratí, trestné konanie sa prestane sústrediť na skutok a začne skúmať, či je obžalovaný dosť prijateľný pre verejnú mienku.

Presne na tom často stojí tlak samozvaných strážcov demokracie a jediného správneho názoru. Najprv človeka označia za extrémistu, šíriteľa nenávisti alebo nepriateľa správneho výkladu sveta. Potom čakajú, že štát túto nálepku premení na trestný spis.

Súd však nie je aktivistická skupina. Sudca nemá rozhodovať podľa toho, kto je v mediálnom priestore „dobrý“ a kto „zlý“. Musí začať pri skutku, zákone a dôkazoch. Práve preto je dôležité, že v tejto veci senát Najvyššieho súdu nepodľahol verejnej nálade.

Senát rozhodol právne, nie podľa verejnej nálady

V citlivých kauzách dnes často záleží na tom, ktorý senát vec dostane. Verejne sa hovorí o aktivizme v súdnictve, o rozhodovaní pod tlakom médií aj o rozsudkoch vydávaných v mene verejného záujmu. Lenže verejný záujem sa vie rýchlo zmeniť na očakávanie správneho politického výsledku.

O to dôležitejšie je, že senát Najvyššieho súdu v zložení Dana Wänkeová, Beáta Javorková a Marián Mačura rozhodol jednomyseľne. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Nie preto, že by Harabinov status povýšil na vzor verejnej debaty. Ale preto, že trestné právo má svoje hranice.

Tento senát urobil v citlivej veci to, čo má súd robiť vždy. Držal sa skutku, zákona a dôkazov. Rozhodoval ako Justícia so zaviazanými očami: nepozeral na to, či pred ním stojí obľúbený alebo neobľúbený človek. Neprijal skratku, že neobľúbený človek s neobľúbeným názorom musí byť potrestaný, aby spoločnosť dostala správny signál.

Práve tu je rozdiel medzi sudcom a aktivistom. Aktivista chce výsledok. Sudca musí skúmať cestu k výsledku. Ak cesta nevedie cez zákonné znaky trestného činu, sudca ju nemá nahradiť verejnou náladou ani oficiálnym výkladom udalostí.

Trestné právo potrebuje viac než oficiálny výklad

Najcitlivejšia časť rozhodnutia sa týka schvaľovania zločinu agresie. Najvyšší súd tu nerobil geopolitický komentár k vojne na Ukrajine. Riešil užšiu právnu otázku, či možno Harabinov status posúdiť ako schvaľovanie konkrétneho trestného činu podľa obžaloby.

Súd upozornil, že pri zločine agresie nestačia domnienky ani pravdepodobnosti. Nestačí ani to, že sa určitý výklad udalostí považuje za samozrejmý. V kontexte obžaloby pripomenul problém právomoci Medzinárodného trestného súdu a absenciu príslušného posúdenia Bezpečnostnou radou OSN.

Ak má niekto niesť trestnú zodpovednosť za schvaľovanie trestného činu, štát musí presne ukázať, čo bolo schvaľované, prečo je to trestný čin a ako sa naplnili zákonné znaky.

Tu sa celý prípad dostáva k svojej hlavnej pointe. Sloboda prejavu neznamená ochranu pred kritikou. Znamená brzdu proti tomu, aby štát z politicky nepríjemného výroku svojvoľne urobil trestnú vec.

Najvyšší súd preto pripomenul princíp ultima ratio. V normálnej reči to znamená, že trestné právo má byť posledná možnosť štátu. Nie prvý reflex. Nie najpohodlnejšia skratka. Súd výslovne uviedol, že trestné právo nemá byť použité ako prvé len preto, že je zadarmo, ľahšie dostupné a rýchlejšie než civilné riešenie.

Toto pravidlo nechráni iba Harabina. Má platiť aj pre ľudí, ktorých Harabin nemusí. Aj pre ľudí bez priazne veľkých médií. Aj pre občana, ktorý sa v citlivej téme vyjadrí tvrdo alebo inak, než káže názor opakovaný v mainstreame ako jediný správny.

Najvyšší súd sa zaoberal aj tým, či existovala naliehavá spoločenská potreba reagovať na príspevok trestným právom. Dospel k záveru, že takáto potreba nevznikla. To by malo zaujímať každého, kto nechce žiť v krajine, kde sa najprv píše trestné oznámenie a až potom sa rozmýšľa, či išlo vôbec o trestný čin.

Práve preto sa sloboda prejavu netestuje na slušných frázach, ktoré nikomu neprekážajú. Testuje sa na výrokoch, ktoré časť spoločnosti odmieta počúvať a má chuť ich trestať.

Sloboda prejavu, samozrejme, nie je bezbrehá. Nechráni skutočné výzvy na násilie, nenávisť alebo trestnú činnosť. Medzi nepríjemným názorom a trestným činom však musí zostať pevná hranica.

Odkaz rozhodnutia je preto jednoduchý. Ak výrok neprekročí hranicu trestného práva, odpoveďou má byť spor, protiargument a verejná diskusia, nie okamžitá snaha dostať človeka pred súd. Demokracia stojí aj na schopnosti zniesť názor, ktorý sa nám nepáči.

Keď hrozili tri roky, titulok bol. Keď prišlo rozhodnutie o slobode prejavu, debata chýbala

Keď Harabina obžalovali, mediálny rámec bol jasný a čitateľsky atraktívny. „Harabina obžalovali za status na Facebooku, hrozia mu tri roky,“ znelo v jednom z vtedajších titulkov. Trestná hrozba bola sama osebe správou.

Podobne to fungovalo aj pri jeho odstránení z Facebooku. Keď Meta Harabinovi zrušila účet, písalo sa o tom ako o definitívnom „odzvonení“, o účte, ktorý „ostal ležať v prachu“, a o tom, že „písaniu statusov je koniec“. Vtedy bolo zjavne ľahké naznačovať, že hranicu slobody prejavu už určila platforma a verejný tlak.

Keď však Najvyšší súd neskôr potvrdil oslobodzujúci rozsudok, mainstream to síce zaznamenal, ale najmä ako krátku správu. Hlbšia debata o tom, čo rozhodnutie znamená pre slobodu prejavu, úmysel, hranice obžaloby a princíp ultima ratio, sa prakticky nekonala.

Práve tento rozdiel je výrečný. Keď štát stíha nepohodlného človeka alebo ho platforma odstrihne od publika, časť verejného priestoru vie z toho urobiť silný titulok. Keď však súd pripomenie, že trestné právo nemá byť prvou zbraňou v názorovom spore, zrazu sa z veľkej veci stane krátka procesná správa.

A pritom právny štát sa nespozná podľa toho, ako zaobchádza s obľúbenými. Spozná sa podľa toho, či dodrží pravidlá aj pri človeku, ktorého časť verejnosti nemá rada.

Práve preto je táto kauza väčšia než Harabin.

Dnes Harabin, zajtra ktokoľvek

Mnohým ľuďom môže byť pohodlné, keď sa trestné právo použije proti niekomu, koho nemajú radi. Lenže pravidlo, ktoré sa raz nastaví na neobľúbeného človeka, sa zajtra môže použiť na niekoho iného.

Dnes ide o výrok o Ukrajine. Zajtra to môže byť iná citlivá téma, pri ktorej bude časť verejnosti tvrdiť, že nejde o názor, ale o nebezpečenstvo. Vždy sa nájde niekto, kto bude chcieť, aby štát zasiahol skôr, než sa začne normálna verejná debata.

Najvyšší súd v tejto veci neurobil revolúciu. Urobil niečo obyčajné a dôležité. Pripomenul, že trestné právo má hranice. Úmysel sa dokazuje, nie domýšľa. Súd posudzuje skutok, nie mediálny obraz človeka. Sloboda prejavu chráni aj nepohodlné názory. A trestné právo má byť posledná možnosť, nie prvá zbraň v názorovom spore.

Práve preto je toto rozhodnutie dôležité aj pre tých, ktorí s Harabinom nesúhlasia. Ak sloboda prejavu platí len pre prijateľné názory a obľúbených ľudí, nie je to sloboda prejavu. Je to iba povolenie hovoriť to, čo práve nikomu vplyvnému neprekáža.