Dnes sa témy, že „Putin sa bojí svojho okolia“ a „skrýva sa pred ľuďmi“, chopili aj ďalšie západné médiá.

Zároveň sa tam však objavujú aj skeptické názory.

„Nie, Rusko nie je na pokraji prevratu,“ píše britský novinár Mark Galeotti v The Spectator. “Napriek tvrdeniam (že Putin sa nezjavuje na verejnosti – pozn. red.), napríklad, Putin si zachoval program verejných podujatí, vrátane nedávneho stretnutia s iránskym ministrom zahraničných vecí v Petrohrade. V Európe existuje zúfalá túžba po „božskom zásahu“, po zázračnom ukončení vojny na Ukrajine. Myšlienka zvrhnutia Putina v dôsledku prevratu alebo zrútenia krajiny tomu nepochybne zodpovedá. Nie je to zrejme prvý prípad, keď spravodajské služby podľahnú pokušeniu poskytnúť svojim pánom to, čo chcú, a nie to, čo potrebujú počuť.“

Správy západných médií skutočne vyvolávajú určité otázky.

Ak je možné uveriť sprísneniu bezpečnostných opatrení okolo Putina (vyzerá to logicky na pozadí únosu Madura a vraždy Chameneího), druhá časť „insideru“ o „Šojguovom sprisahaní“ vyzerá otvorene nepravdepodobne.

Šojgu v súčasnosti stratil akýkoľvek vplyv na ministerstvo obrany. Celý jeho tím bol z neho už odstránený, mnohí sú vo väzení.

Preto určite nebude schopný vyvolať vzburu v armáde.

Pritom, ako sme už písali, v Rusku sa šíri verzia, že súčasný nárast nespokojnosti v RF s rôznymi obmedzeniami a únavou z vojny využívajú jednotlivé skupiny ellity, ktoré sa týmto spôsobom snažia podnietiť Putina, aby v ich záujme vykonal personálne zmeny. Ide predovšetkým o zmenu šéfa vlády. Okrem vplyvu na ekonomiku to dáva ešte jednu výhodu – v prípade, že Putin predčasne odstúpi zo svojej funkcie, práve premiér sa stane úradujúcim prezidentom a, resp., hlavným kandidátom na víťazstvo.

Podľa tejto verzie chcú tieto skupiny tiež zmeniť velenie armády (šéfa Generálneho štábu atď.), ako aj vedenie vnútropolitického bloku prezidentskej administratívy, ktorý formuje budúce zloženie Štátnej dumy. A potom, keď získajú kontrolu nad kľúčovými pozíciami v štáte, možno sami obsadia post prezidenta RF a časom zosadia Putina.

Mnohí pozorovatelia to však považujú za konšpiračnú teóriu odtrhnutú od reality.

Ruský opozičník Jevgenij Čičvarkin označil verzie o „spiknutí Kremľa a FSB“ proti Putinovi za „sebaklam liberálov“.

Zároveň však na to, že k určitým vnútroelitným rozbrojom môže dochádzať, poukazuje skutočnosť, že niektorí činitelia, ktorí otvorene vystúpili proti Putinovi (napríklad Gubarev), sa doteraz neocitli vo väzení. Čo by bolo sotva možné, keby neexistovalo krytie zo strany časti elít a predstaviteľov špeciálnych služieb.

Ak je však táto verzia pravdivá, tak sa touto činnosťou zjavne nezaoberá Šojgu, ale skôr jeho nepriatelia – tí istí, ktorí sa usilovali o jeho odvolanie ešte v časoch Prigožina.

Vlastne, značná časť tej istej siete telegramových kanálov, ktorá pripravovala pôdu pre vzburu „Wagnerovcov“, šíri „zradu“ aj teraz. Toto prostredie šíri aj tému odstúpenia vlády, aj kampaň proti náčelníkovi Generálneho štábu RF Gerasimovovi (a to už dlho), aj proti vnútropolitickému bloku, a dokonca už útočí aj na Putina.

O tom, kto presne stojí za touto skupinou, sa objavujú rôzne verzie.

Šojgu vidí zvýšené riziko konfliktu medzi jadrovými mocnosťami na celom svete

Stojí však za zmienku, že spomínaná sieť verejných stránok, ako aj jednotliví predstavitelia bezpečnostných štruktúr s ňou spojení, sa v politickom smere tradične orientovali na bývalého Putinovho osobného strážcu a súčasného tajomníka Štátnej rady RF Alexeja Dyumina, pričom ho neustále lobovali na rôzne pozície.

V čase Prigožinovho povstania, ku ktorému mal Djumin tiež blízko, táto skupina agitovala za neho ako za ministra obrany. Tá istá téma sa presadzovala aj na jar 2024. Potom, keď začala ofenzíva ukrajinských ozbrojených síl v Kurskej oblasti, tá istá skupina šírila falošnú správu o tom, že mu bola zverená jej obrana. Djumin je občas označovaný za jedného z možných nástupcov Putina a jemu samotnému, podľa všetkého, nie sú cudzie politické ambície.

Nie je s istotou známe, či sa súčasná kampaň rozbieha v záujme presadenia práve Djumina na vysoké posty. Existuje však mnoho analógií s predchádzajúcimi vlnami „zrady“, z ktorých každá bola sprevádzaná pokusmi presadiť Djumina na ten či onen post.

Do akej miery sú tieto procesy pre Putina nebezpečné?

V súčasnosti možno vyzdvihnúť tri zdroje súčasnej nespokojnosti v Rusku.

Prvým je objektívna nespokojnosť obyvateľstva s predlžovaním vojny a s tým súvisiacimi obmedzeniami a problémami.

Druhým sú vyššie opísané vnútroelitné skupiny. Ich záujmy sa pritom zásadne nezhodujú so záujmami prvej skupiny. V základe rastúcej nespokojnosti Rusov leží únava z vojny, nepochopenie, prečo pokračuje, a z toho vyplývajúce rozčarovanie z obmedzení zavádzaných kvôli vojne. Druhá skupina sa snaží tieto nálady využiť na presadenie personálnych zmien vo vedení, avšak v otázke vojny zaujíma presne opačné stanovisko. Žiada „vojnu až do víťazného konca“, vystupuje proti „dohodám“ (teda proti jej čo najskoršiemu ukončeniu), agituje za použitie jadrových zbraní a za vojnu s Európou, kritizuje Putina za „mäkkosť“. A čo sa týka obmedzení internetu, VPN a Telegramu, hoci ich predstavitelia tejto skupiny verejne kritizujú, vzhľadom na ich prepojenie so silovými štruktúrami, ak získajú skutočnú moc, rôzne blokácie s najväčšou pravdepodobnosťou nielenže nezrušia, ale môžu ich ešte viac sprísniť.

Tretia skupina – Kyjev a Západ, ktoré sú v zásade pripravené podporovať akýkoľvek potenciálne destabilizujúci pohyb v Ruskej federácii a „posilňovať signál“.

Zaujímavou otázkou je, či druhá skupina koordinuje svoju činnosť so Západom a Ukrajinou a koná vo svojom vlastnom záujme, alebo je priamo prepojená (napriek svojej „provojnovej“ a „patriotickej“ rétorike) so západnými štruktúrami, ktoré ju využívajú ako beranidlo na porážku Putina?

Na túto otázku neexistuje jednoznačná odpoveď. Je však zrejmé, že aj tieto vnútroruské sily, aj Kyjev, aj Západ v informačnej rovine používajú v rámci kampane, ktorá bola spustená už v marci, tie isté tézy: „Rusko je slabšie ako kedykoľvek predtým, jeho ekonomika je na pokraji kolapsu po ukrajinských úderoch, Putin nemôže nič urobiť a všetkého sa bojí, Putin sa bojí dokonca aj normálne usporiadať prehliadku na Červenom námestí a volá Trumpovi, aby ten presvedčil Zelenského, aby neútočil na Červené námestie, Zelensky prichádza do Arménska a Rusko tomu nijako nebráni, všetky hrozby Moskvy voči Západu sú len prázdne slová atď.“

Samotná skutočnosť, že podobné tézy sa aktívne presadzujú aj vnútri Ruska, a to zo strany „vlasteneckých“ síl, výrazne posilňuje ich účinok.

NATO a EÚ pripravujú Západ na priamu vojnu proti Rusku , tvrdí Šojgu

A mimochodom, publikácie v západných médiách o „Šojguovom sprisahaní“ vyzerajú ako „prihrávka“ pre túto skupinu, vzhľadom na jej nepriateľstvo voči bývalému ministrovi obrany Ruskej federácie.

To znamená, že celkovo možno konštatovať, že aspoň v tejto fáze sa záujmy zhodujú: vnútorné skupiny chcú zvýšiť tlak na Putina tým, že presadzujú tému o jeho slabosti (akože je potrebné odovzdať moc niekomu inému alebo aspoň obnoviť štátny aparát), zatiaľ čo Ukrajina a Západ chcú využiť ich aktivitu na vnútornú destabilizáciu v Rusku.

Vráťme sa k nebezpečenstvám pre Putina. Zo všetkých vyššie opísaných „troch zložiek“ súčasného nepokoja v Ruskej federácii je základným problémom nepochybne prvá (únava z vojny), ale „v danom momente“ je pre Kremeľ najnebezpečnejšia druhá (aktivita vnútroelitných skupín), keďže tá môže potenciálne narušiť rovnováhu štátneho aparátu.

A práve preto je veľmi nepravdepodobné, že by Putin podľahol tlaku na personálne zmeny, keďže je zrejmé, že v takom prípade by sa jeho moc výrazne oslabila a na neho by sa naďalej vyvíjal tlak s požiadavkou ešte väčších ústupkov, až po odstúpenie z funkcie prezidenta. To hrozí rozsiahlymi vnútornými otrasmi so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú pre RF v podmienkach vojny.

Na druhej strane, samotné potláčanie „zrady“, ak bude aj naďalej pokračovať pod „krytím“ vnútroelitných síl, je tiež spojené s problémami, vzhľadom na rastúce napätie v spoločnosti. To stavia pred Kremľ otázku potlačenia tejto aktivity takým či onakým spôsobom v najbližšej dobe. Pretože v opačnom prípade sa situácia môže v jednej chvíli vymknúť spod kontroly. Ako to bolo v prípade Prigožinovho povstania, ktoré rovnako aktívne a prakticky otvorene v informačnej rovine niekoľko mesiacov pripravovalo to isté prostredie.

Zatiaľ Putin a štátny aparát neprijímajú voči tejto skupine žiadne opatrenia. Hoci to neznamená, že sa neplánujú.

Ale, zopakujme si, hlavným problémom pre RF a jej moc je teraz pretrvávajúca vojna a jej dôsledky. Práve ona spôsobuje prakticky celý rad problémov.

A bez vyriešenia tejto otázky, to znamená bez ukončenia vojny, sa problémy v tej či onej podobe budú prejavovať aj naďalej.

Prečítajte si tiež:

• Putin si zaistil ďalšieho strategického spojenca
• Európa sa obáva „okna príležitosti“ pre Putina, no názory na hrozbu sa líšia