Napriek tomu v aktivitách na sociálnych sieťach pokračuje, pretože podľa neho konzervatívna vrstva spoločnosti jednoducho nemá v médiách, ani vo verejnom priestore zastúpenie, ktoré by zodpovedalo jej skutočnému počtu.

V rozhovore pre Hlavné správy hovorí o tom, prečo chce mnoho mladých ľudí zo Slovenska odísť, ale aj o tom, prečo sa napokon domov vrátia. Hodnotí význam a vplyv médií, negatíva sociálnych sietí, ako aj propagandu, ktorá výrazne vplýva na názory a uvažovanie nielen mladej generácie.

Viac o týchto témach, ale aj o tom, či má politické ambície, budete počuť vo videorozhovore s Ing. Samuelom Galovičom, MBA.

Pracujete ako ekonóm a audítor, ale ste označovaný aj ako influencer. Súhlasíte s tým?

Na internete mám nejaký dosah. A ľudia, ktorí majú vplyv online, sa dajú považovať za influencerov, lebo budujeme verejnú mienku. Takže čiastočne súhlasím.

Čo vás priviedlo k tomu, aby ste sa začali verejne vyjadrovať k rôznym témam?

Zintenzívnil som to asi pred rokom, najmä preto, že vo väčších mestách funguje propaganda. A kto bol na opačnej strane názorového spektra, ako mainstream, bol negatívne vnímaný. Cítil som, že konzervatívna vrstva vo verejnom priestore nemá zastúpenie. A to bol dôvod, prečo som sa rozhodol intenzívnejšie zapojiť.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Spôsobilo mi to napríklad aj isté problémy v práci, bol som na koberčeku. Nie vždy je to jednoduché, ale ako sa hovorí, bojovníci bojujú.

Najmä v Bratislave je liberálne podhubie silné a akonáhle má človek iný názor, býva často ostrakizovaný. V médiách hlavného prúdu sa to často prezentuje tak, že medzi mladými ľuďmi je drvivá väčšina práve tých liberálne zmýšľajúcich. Ale aj mnohí mladí tvrdia, že to nie je celkom tak, a ten pomer je približne 60:40. Ako to vidíte vy?

Tiež si myslím, že je to tak 60 na 40. Najmä vo veľkých mestách funguje silná propaganda a ľudia sa boja. Ak má v práci alebo kdekoľvek človek iný názor, väčšina ho začne konfrontovať. A to unaví. Radšej sa teda navonok tvári, že súhlasí, len aby nevyvolal konflikt.

Ale myslím si, že mnoho ľudí je vnútorne aspoň čiastočne konzervatívnych. Ja som konzervatívny človek, ale niektoré hodnoty liberálov nie sú celkom zlé. A to, čo za zlé považujem, som sa rozhodol verejne kritizovať. Niektoré veci mi jednoducho prídu za čiarou.

Kriticky ste sa vyjadrovali aj na adresu médií. Je to podľa vás v dnešnej spoločnosti veľký problém?

Je to veľký problém. Žijeme v kapitalistickej spoločnosti a veľa ľudí si myslí, že si sadnú pred televízor a mainstreamové médiá im povedia celú pravdu. Ale v dobe, kde všetko stojí peniaze, je predstava, že vám niekto zadarmo povie celú pravdu, nepredstaviteľná.

Médiá majú svojich vlastníkov, s ďalšími biznisovými záujmami, takže je naivné myslieť si, že tí, ktorí sa tvária nezávislí, takí aj skutočne sú. Kedy ste začali vnímať, že ste skôr na tej na konzervatívnej strane? Ste predsa len stále mladý človek.

Začal som to vnímať najmä vtedy, keď liberálna sféra začala tak veľmi tlačiť tú vojnu na Ukrajine. To bol taký prvý moment. Na začiatku som to aj ja bral tak, že násilní Rusi začali Ukrajinu okupovať. Potom som sa tým ale začal zaoberať viac.

Aj Ukrajina, aj Slovensko sú bývalé postsovietske štáty. Naša história je spätá s Rusmi. Keď sa idete prejsť na Slavín, vidíte tam mená padlých vojakov, ktorí doma nechali svoje rodiny a deti, a z Ruska išli oslobodzovať aj naše hlavné mesto. Napriek tomu, liberáli vedia vytvoriť hrdinu z niekoho, ako študent Muro s kriedou. No nevedia si uctiť hrdinov, ktorí prišli oslobodiť Slovensko. To je non sense.

Dokonca sa už objavili aj tvrdenia, ktoré spochybňujú, že nás oslobodili práve Rusi a Červená armáda, ale túto tému radšej ani neotvárajme…

To je tiež sila propagandy. Amerika má silný Hollywood a napríklad o vylodení v Normandii vznikli desiatky filmov. Ale pravda je, že sa k Sovietskemu zväzu pripojili až vtedy, keď bola vojna skoro vyhratá. Predtým predávali zbrane aj Nemecku, aj Sovietom. A keď Rusi ubránili Stalingrad, Američania vedeli, že ak sa vylodia, budú na strane víťazov. Bol to kapitalistický kalkul, nie hrdinstvo.

Veľkou témou je aj odchod mladých zo Slovenska. Podľa nedávneho prieskumu, až tri štvrtiny mladých chcú odtiaľto odísť. Je to číslo podľa vás reálne?

Myslím si, že to môže byť reálne. Ľudia, keď sú ešte mladí a nemajú ako keby nič, čo by tu, doma, mohli de facto chrániť, tak sú skôr tak nastavení, že chcú vycestovať, niečo zažiť, niečo spoznať. A vidia, že v bohatých západných krajinách, ktoré sú nám nablízku – ako Rakúsko alebo aj Nemecko – majú ľudia vyššiu výplatu a je tam vyšší životný štandard.

Ale štatisticky, ak si to porovnáme globálne, na tom nie sme až tak zle. Na Slovensku sú relatívne dobré podmienky, len nie až tak dobré, ako napríklad u susedov v Rakúsku.

A zároveň platí staré porekadlo, že kvet by mal kvitnúť tam, kde bol zasadený. Väčšina mladých sa potom aj tak vráti – kvôli rodine, tradícii, kultúre. Podmienky na Slovensku nie sú také zlé, ako si mnohí myslia.

Zohrávajú v tom podľa vás svoju úlohu aj už spomínané médiá a opozícia, ktorá stále opakuje, ako je tu všetko zlé, ako sa tu nedá žiť, ekonomika umiera a posledný nech zhasne?

Opozícia na tom má veľký vplyv. Keď neustále rozprávajú, ako je tu všetko zlé, je to presný opak motivácie zostať.

Ale je tu aj prirodzená túžba cestovať. Ja sám som chodil na work and travel do Ameriky a videl som, aký je život inde. Mladí ľudia to potrebujú zažiť.

Sme súčasť EÚ. Hlavným dôvodom, prečo sa slovenskej ekonomike až tak nedarí je, že sme prioritne zameraní na automotive biznis. To som navnímal aj za roky praxe v audite. Veľká časť slovenských firiem sú spoločnosti buď z automotive segmentu, alebo nejaké pridružené spoločnosti, ktoré dodávajú súčiastky, plasty, výfuky, klimatizácie… A obávam sa, že to, čo všetko vymýšľa Európska únia cez green dealy, môže spôsobiť ešte dosť neprijemnú situáciu pre celý slovenský automotive.

Je tu aj veľký hráč z Číny. Veľa automobiliek to tam to vie spraviť lacno, je tam lacný pracovný kapitál a taktiež ich vlastné komponenty sú relatívne lacné.

Takže, Slovensko má svoje problémy, ale myslím si, že na bežné zamestnanie, takisto aj na budovanie biznisu, pre mladých ľudí, tu podmienky sú.

Čo by sa podľa vás muselo zmeniť, aby mladí nemali takú silnú tužbu opustiť Slovensko a začať život niekde inde?

Mladí by si mali spraviť detailnú kalkuláciu. Čítal som štatistiku, že v New Yorku sa pri zárobku do 200-tisíc dolárov ročne považujete za chudobného. U nás je tá suma pre nich nepredstaviteľná. Ale mladí Slováci nevedia, aké sú tam životné náklady – jedlo, bývanie, permanentka do fitka za tisíc dolárov mesačne, a to bolo pred desiatimi rokmi. Prídu tam, zistia, že je všetko drahé, a vrátia sa.

Ale dá sa tam na to zarobiť, takže tí, ktorí si to odmakajú, si to väčšinou dovoliť asi môžu. No nie je všetko zlato, čo sa blyští.

Zarobiť sa dá všade. Poznám veľa slovenských podnikateľov, ktorí zarábajú dobre. Kamarát robí klimatizácie po Bratislave a má tržby 400-tisíc ročne. Ale mladí takéto vzory nevidia, lebo ich rodičia boli zvyknutí pracovať pre niekoho. A keď nevidia, že sa to dá aj tu, chcú ísť inam. Pritom podnikanie je super práve v tom, že vytvoríš niečo vlastné.

Sociálne siete. Mnohí sociológovia a psychológovia sa zhodujú, že je to jedno z najväčších nešťastí ľudstva. Na jednej strane úžasná vec, na druhej strane katastrofa pre spoločnosť, a najmä mladých. Súhlasíte?

Pre biznis je to skvelé – virálny obsah, bezplatná propagácia. Ale pre medziľudské vzťahy je to katastrofa. Kedysi v malom meste žili spolu dvaja ľudia, a keď sa pohádali, on poznal možno nejakých päť iných žien, ale nechcel kamarátom liezť do kapusty, tak si to doma s tou ženou radšej vyjasnili. Ja som skôr ten typ, ktorý to rieši. Ale ľudia sú rôzni a sociálne siete partnerské vzťahy určite narúšajú.

Teraz je taká doba, že mladé baby si dajú fotku na Instagram a napíše im dajme tomu 100 chlapov. A majú na výber – buď môžem riešiť problém, ktorý máme s aktuálnym partnerom, alebo tu mám zoznam stovky ďalších, ktorým môžem dať šancu. Aj toto napríklad vzťahy dosť ničí. Mladé baby sú úplne pomýlené, pretože na Instagrame vidia, že chlap príde na G-čku, vzadu sú vidieť ruže a niektoré 18-ročné dievčatá majú pocit, že takto to má byť. Ale taký úspešný nie je každý, ani v kapitalizme. Nie každý je Elon Musk.

Kedysi to bolo tak, že dvaja mladí sa spoznali na internáte, na škole, niečo spolu budovali, ten vzťah sa nejako vyvíjal, pracovali na tom spoločne. Ešte lepšie, ako užívať si nakoniec ten úspech je, že si môžete užiť aj tú cestu k nemu. A toto dnes chýba.

Pred časom sa otvorila debata o obmedzení dostupnosti sociálnych sietí pre mladých ľudí, aj u nás. Vieme, že v Austrálii už je to zavedené a pracujú s tým aj rôzne iné štáty. Myslíte si, že je to krok správnym smerom a bude to mať želaný efekt?

Myslím si, že je to určite správne. Pretože ľudský mozog – aj ja sám to vnímam – nadobudne veľa dopamínu už len tým, že scrolluje. Celé je to tak vymyslené, tie reels tak fungujú, a rovnaké je to aj v prípade hracích automatov.

Koľko času denne strávite na sociálnych sieťach vy?

Snažím sa to limitovať, nesledujem to presne. Beriem to skôr ako svoju platformu, chodím tam pridávať obsah. Niečo zostrihať, niečo pridať, popísať si s kamarátmi… Dajme tomu, že sú to nejaké tri, štyri hodiny denne. Nie je to nič strašné, ale ani dobré.

Poďme ešte na jednu tému. Máte politické ambície? Premyšľate nad tým?

Áno, mám. Chcel by som kandidovať v komunálnych voľbách v Petržalke, do mestského zastupiteľstva. Mám vybratú aj politickú stranu, ale zatiaľ nechcem prezrádzať podrobnosti. Je to konzervatívna strana, Progresívne Slovensko by ma asi nezavolalo. Teším sa, je to nová etapa. Následne by som chcel kandidovať aj vo voľbách do Národnej rady.