Začnime s tým, že stanovené ciele sú ako vystrihnuté zo snára nejakého politického idealistu: „Svetoví lídri sa zaviazali skoncovať s chudobou, chrániť planétu a zabezpečiť, aby všetci ľudia požívali mier a prosperitu.”

Ako sa môžete zaviazať k niečomu, čo je apriori nereálne? A ako vám má dôverovať svet, keď sa k tomu zaviažete? Vychádzajúc zo základnej premisy kapitalizmu v jeho západnej podobe nie je možné s chudobou definitívne skoncovať. Stále sa pohybujeme v oblasti otvárajúcich sa nožníc: bohatí bohatnú na úkor tých druhých. Iba vlastníci kapitálu majú výsady, o akých sa druhým nikdy ani nesnívalo.

Zato svetovým lídrom sa sníva toto:

„…ako svet urobiť lepším a ako vytvoriť globálny rámec medzinárodnej spolupráce v oblasti udržateľného rozvoja a jeho hospodárskych, sociálnych, environmentálnych a riadiacich rozmerov.” A výsledky? Donbas, Gaza, Irán… Mám pokračovať?

Je to nekonečný boj o moc a vplyv a prístup k prírodným zdrojom a energetickým nosičom. Vy môžete v oblekoch niekde na konferencii v New Yorku kázať o snahe zlepšiť celosvetovú situáciu, keď korporáty sledujú vlastné, komerčné ciele. Jablko hnije zvnútra – na vine je preferovaný ekonomický model. Ten reálne nikto v krajinách kolektívneho Západu meniť nebude.

Zároveň môžete naraziť na vlastnú vnútornú inkonzistenciu v rámci tabuľky so 17 cieľmi OSN (s podporou EÚ). Vedľa seba totiž stojí „zelená transformácia” (v súlade s medzinárodne záväznou Parížskou dohodou o zmiernení globálneho otepľovania) s odstránením chudoby a zvýšením konkurencieschopnosti. Lenže továrnici vám vysvetlia do minúty, že bez lacných energií výroba nebude schopná konkurencie, a teda sa nezvýšia mzdy, nepribudnú pracovné miesta (bod „slušná robota”), a ľudia sa z hranice chudoby nepozdvihnú. To je ľahká matematika. Do akej pozície sa dostane v najbližších rokoch EÚ, keď nás zaplavujú lacné čínske tovary, vrátane vozidiel?

Budeme limitovať medzinárodný obchod, možno. Ale to nie je riešenie, to je len čistá obrana zo zúfalstva. Je potom pochopiteľné, že iba asi 20% stanovených cieľov smeruje k realizácii. S tým, že najchudobnejšie krajiny naďalej zaostávajú.

Mier, aspoň na papieri

Tlak na zelenú transformáciu spôsobuje navýšenie nákladov a čerpanie ďalších výdavkov. Uhlíková neutralita bola však vytýčená a ľudia typu Hojsík odmietajú o jej prehodnotení debatovať. Pre nich sa stalo slovo „zelený” novým božstvom – nech im je odpustené (akurát sa na to skladáme všetci).

Zaujal ma aj bod „Mier, spravodlivosť a silné inštitúcie”. Nehnevajte sa, ale OSN negarantuje vôbec žiaden mier. Opäť sa stačí pozrieť na súčasné bojiská vo svete. USA s Izraelom si prakticky robia, čo chcú, a je to (s tichou kritikou) široko akceptované v západnom svete. Napriek neľudskostiam spáchaným v Gaze. Tak aký mier a spravodlivosť? Nie, OSN nie je silná inštitúcia, a dovolím si tvrdiť, že za nitky poťahuje v skutočnosti ten, kto určuje kde bude vojna a kde mier – kto iný, než Washington (resp. lobby, ktoré majú vplyv na jeho riadenie)?

Do roku 2030 už skutočne neostáva veľa času, no nezdá sa, že by sme sa k naplneniu ušľachtilých cieľov významnejšie priblížili. A nie, nech sa nevyhovárajú na covid (lebo to robia)! Veď zvládanie kríz má byť predsa súčasťou kompetencií „silných inštitúcií”…

Sužujú nás však aj „mäkké” vojny, či už obchodné (zavádzanie ciel) alebo technologické súťaženie. Už to nie je ako za Studenej vojny, Západ VS ZSSR. Teraz sa vzopli samostatné veľmoci a každý, kto na to má, hrá sám za seba (len teraz sme písali o pozícii technologického vazala EÚ voči USA). Staré partnerstvá nie sú viac spoľahlivé, každý hrabe na vlastnom piesočku. V takej situácii si môžete dokumenty strčiť… Za klobúk.

Globálny scenár na 2027

Posledné roky ukazujú, že budúcnosť patrí formovaniu „nových” spojenectiev ad hoc. Spomeňme len Koalíciu ochotných, ktorá však nemá právny základ, jej hodnota je teda viac symbolická. Podobné prepojenia sa môžu formovať na základe potrieb jednotlivých štátov. Slovensko takto otvorilo možnosť spolupráce na budovaní nového bloku jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach s americkým Westinghousom. Hovoriť môžeme o „selektívnych alianciách” vznikajúcich mimo zavedené rámce NATO-EU a pod.

V tomto smere by sa dala vyjadriť domnienka, že blízka budúcnosť patrí politike na tzv. štyri svetové strany. Jazykom politickej filozofie ide o také vládnutie, aké je postavené na pragmatizme, na záujmoch vlasti, ktorú predsa len aspoň o jeden stupienok uprednostňuje pred kolektívnym záujmom zoskupenia, ktorého je členom. Veď preto nás niektorí globalisti či federalisti z EÚ nemôžu ani vystáť…

Suma sumárum: Pre všetky spomenuté, minimálne problematické momenty mi podobné „agendy” dvíhajú vlasy do pozoru – nie je možné ich brať ako úplne úprimné ani stopercentne seriózne. Bohužiaľ. Tiež si nemyslím, že aplikácia Agendy v zásadnej miery ovplyvní súčasný svetový poriadok, a to z dvoch dôvodov: jej návrhy nie sú právne záväzné, a po druhé, postkoloniálny západný kapitalizmus už je sám o sebe dystopia, s akou si globálne elity bohato vystačia.

Asi nik nebude namietať, že to nie je konšpirácia, len prosté konštatovanie stavu vecí.