Turecko vs. Izrael: Ktorá krajina bude väčším spojencom moslimských krajín?

Ankara 15. december 2017 (HSP/RT/Foto:TASR/AP/Presidential Press Service)

Otázka, ktorú nastolila nedávna konferencia v Istanbule, nie je, či moslimský svet bude podporovať Palestínu, ale či sa Erdoganovmu kaskadérstvu podarí prelomiť nové vzťahy medzi Izraelom a arabskými krajinami s cieľom dosiahnuť mierovú dohodu, ktorá sa bude páčiť Netanjahuovi, píše britský žurnalista Martin R. Jay

„Počas telefonického rozhovoru, ktorý som mal s Steveom Bannonom v júli 2016, len niekoľko týždňov predtým, než bol vymenovaný za hlavného stratéga Trumpa v Bielom dome, sa ma pýtal, ktorá krajina je na Blízkom východe najnebezpečnejšia. Očakával, že poviem Irán,“ hovorí Jay. „Povedal som Turecko. Nastala pauza. Potom sa zdvorilo opýtal prečo. Pretože Erdogan je čierny Peter, ktorý každých 5 minút mení svoj názor, odpovedal som. Napriek tomu, rovnaký argument som mohol použiť aj na Izrael.“

Benjamin Netanjahu je na pokraji zapísania  sa do histórie kvôli Trumpovmu devastujúcemu kapitálovému debaklu v Jeruzaleme, no tiež čelí obvineniam z korupcie, ktoré môžu viesť k jeho zatknutiu. Erdogan čelí tvrdej prezidentskej volebnej kampani v roku 2019, ktorá ho posilní, alebo zlomí. Obaja sa teda nachádzajú v kľúčových bodoch svojej kariéry.

Turecký prezident Recep Erdogan rýchlo zorganizoval konferenciu Organizácie islamskej spolupráce (OIC), ktorá vyzvala, aby bol východný Jeruzalem uznaný za hlavné mesto Palestíny. V posledných týždňoch medzi oboma lídrami zúrila slovná vojna, ktorá viedla k obvineniu Erdogana Netanjahuom kvôli počtu novinárov vo väzení po útoku tureckého prezidenta na zaobchádzanie Izraela s Palestínčanmi.

Na nedávnej konferencii OIC, ktorá sa konala v Istanbule a ktorá zhromaždila rad arabských vodcov, aby odsúdili Izrael a Ameriku kvôli Jeruzalemu, chýbala čestnosť. V skutočnosti boli turecké vzťahy s Izraelom vždy neisté. Ale v súčasnosti nám hrozí vojenské nepriateľstvo medzi Tureckom a Izraelom, myslí si Jay.

Konferencia OIC nedosiahla príliš veľa: jej cieľom bolo vyvolať medzi arabskými krajinami proti-izraelské hnutie na podporu Palestínčanov. V skutočnosti Turecko pravdepodobne strčilo ruku do osieho hniezda regionálnych ťažkostí, ktorým nemalo v úmysle odporovať – ​všetko v mene poškodenia Izraela.

Ako vždy, Turecko prirodzene vnáša do regiónu väčšiu silu, keďže Erdogan sám seba považuje za prezidenta regionálnej superveľmoci, ktorá delí svoju lojalitu a vplyv medzi Rusko na jednej strane a Západ a NATO na druhej strane. Aj Izrael do určitej miery vidí Turecko ako vyrastajúci zjednodušený polarizovaný model geopolitickej politiky orientovaný aj na východ, aj na západ.

Turecko sa usiluje o svoju vlastnú sféru vplyvu a tu leží podstata problému, keďže Erdogan pokračuje v proti-izraelskej politike – ktorá mu bude vyplácať politické dividendy – no na druhej strane bude mať aj rad neúmyselných následkov.

Erdoganov krok môže spôsobiť nielen oddelenie sa od obojstranného vplyvu s Washingtonom, ale aj prerušenie všetkých vzťahov s Izraelom, ktoré by dokonca mohli spôsobiť rozmrazenie vzťahov medzi Ankarou a Damaskom a možno aj s Hizballáhom v Libanone, ktorý sedí na izraelských hraniciach.

Libanonský prezident Michel Aoun sa zúčastnil konferencie OIC a neskôr sa stretol s Erdoganom. Zrazu Libanon vyzerá ako krajina, ktorú musí Erdogan výrazne posilniť.

Ale skutočnou cenou pre Erdogana je ohroziť hospodárske a geopolitické pokroky Izraela voči arabským krajinám, ktoré nenávidia Turecko a ktoré dúfajú v stratu Erdoganovej mocenskej základne, a to voči Saudskej Arábii a Spojeným arabským emirátom. Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty a Bahrajn sa usilujú o úplne nový obchodný vzťah s Izraelom, čo by prinieslo prospech infraštruktúre štátov v Perzskom zálive.

Podľa agentúry Reuters Netanjahu uviedol, že mnohé arabské krajiny sú “čoraz viac zladené s Izraelom o riešení iránskej regionálnej hrozby”. “Mnohé arabské krajiny si uvedomujú, že Izrael nie je ich nepriateľom, ale ich nepostrádateľným spojencom,” povedal. “Krajiny v regióne, ktoré ešte s nami nemajú formálne vzťahy. Tieto môžu rásť, ale to neznamená, že bude existovať formálny mier bez pokroku s Palestínčanmi.”

Takže konferencia OIC a jej ciele pravdepodobne nebudú naplnené, no samé o sebe predstavujú ideologický konflikt s Netanjahuovou myšlienkou “mierového plánu”, ktorý je spojený s arabskými krajinami Perzského zálivu, ktoré sa v prvom rade približujú k Izraelu. Na rozdiel od Trumpových myšlienok, že mierový proces by mal byť výhradnou vecou Izraela a nie regionálnou záležitosťou týkajúcou sa iných arabských krajín, má Netanjahu v úmysle využiť Saudskú Arábiu a iné krajiny ako nástroj na dosiahnutie dohody s Palestínou. Palestínčania budú nútení spolupracovať s týmito mocnými arabskými krajinami, verí Netanjahu.