Paríž 22. júla 2018 (HSP/Foto:Karol Jerguš)

Koncom piateho storočia boli Frankovia, ktorí zo severnej Germánie cez Belgiu do Gálie vtrhli, ešte pohania. Chlodovik  I, kráľ mohutných Frankov, vzal si r. 490 za manželku zbožnú Klotildu, dcéru kresťanského kráľa Burgundského, ktorá všemožne sa namáhala, aby manžela svojho ku prijatiu svätého krstu priviedla.

Márne boli prosby jej, až r. 496 v krvavej bitke s Alemanmi pri Tolbiaku v úzkosti svojej obrátil sa k pravému Bohu a zvolal:

„Ježišu Kriste, ktorého Klotilda Synom živého Boha menuje, Teba vzývam, popraj mi víťazstva nad nepriateľom, i uznám moc Tvoju a prijmem vieru a krst Tvoj!“

A to sa i stalo, keď divotvorne pomocou Božou podporovaný nad mocnejšími nepriateľmi svojimi skvele zvíťazil.

S kráľom svojím prijali i poddaní jemu Frankovia a premožení Alemani na svätý večer narodenia Spasiteľovho, toho istého roku v meste Remeši svätý krst. Pri dvore tohto skôr pohanského kráľa Frankov v Gálii bol vychovaný mladík, menom Leonhard, syn jednej z najvznešenejších rodín veľmožských, ktorá vo veľkej vážnosti u kráľa bola.

Vznešeným a spravodlivým chovaním svojím vydobyl si vtipný veľmožský mladík úplnú dôveru kráľovu, ktorá mu kliesnila cestu k najvyšším dôstojnostiam a najmastnejším úradom. Ačkoľvek bol Leonhard pohanom, predsa vinul sa útlou láskavosťou ku bliížnym svojim, najmä ku zajatým a uväzneným, a ako len mohol, pomáhal uľavovať každú biedu a núdzu. Možno, že by časom i on bol celkom sa venoval sláve a pýche života a zahynul večne, keby milosť Božia nebola sa o neho starala. Keď na Vianoce roku 496 kráľ Chlodovik a s ním množstvo velikášov frankských v meste Remeši prijímali sviatosť krstu z rúk svätého biskupa Remigia, nachádzal sa i Leonhard medzi nimi. Tento svätý úkon a učenie svätého Remigia dotkli sa tak mohutne srdca veľmožovho, ktoré predtým túžilo iba po sláve svetskej a po veľkosti, že úplne odriekol sa diabla a skutkov jeho, opustil dvor kráľovský a nasledovať chcel svätého učiteľa svojho Remigia.

Pri boku tohoto veľkého biskupa vzdelával sa vtipný Leonhard vo svätej viere, v zapieraní seba a zo dňa na deň pokračoval na ceste k dokonalosti kresťanskej. Svätý Remigius posvätil učeného a zbožného Leonharda najprv za diakona, a keď zbadal u neho i veľké, neobyčajné pokroky v zapovrhovaní sveta, v láske k blížnym a v prísnom zapieraní seba, udelil mu i sviatosť posvätenia kňažstva, i poveril ho, aby miesto neho slovo Božie ohlasoval. Horlivý kňaz Leonhard popredal všetok veľký majetok svoj, rozdal chudobným a stal sa za príkladom učiteľa svojho vierozvestom Kristovým medzi pohanmi. I ohlasoval slovo Božie v okolitých krajoch, kde ešte posiaľ modloslužba a povery panovali, a to s takým apoštolským pomazaním a s takou divotvornou výrečnosťou, že obrátil premnohých modlárov na vieru Kristovu a priviedol ku opravdivému pokániu. Sláva horlivého účinkovania Leonhardovho šírila sa so dňa na deň medzi Frankami. Keď sa dozvedel kráľ Chlodovik I. o tom, ako požehnane pôsobí zbožný Leonhard medzi poddanými jeho, povolal ho na dvor kráľovský a ponúkal mu vysoké dôstojnosti. A keď svätý muž odmietal hodnosti svetské, prosil ho kráľ, aby aspoň pri dvore jeho ostal, kým mu nebude môcť udeliť sídlo biskupské. Pokorný sluha Boží vyprosil si od kráľa len tú milosť, že by smel navštevovať žaláre a tých väzňov, ktorých za hodných uzná, na slobodu prepúšťať. Keď túto žiadosť jeho kráľ milostivo vyplnil, účinkoval svätý Leonhard za istý čas u dvora kráľovského. Ale pokornému sluhovi Božiemu neľúbil sa skvelý život na dvore kráľovskom, i zatúžil po samote, v ktorej by sa Bohu celkom mohol posvätiť.

I ušiel tajne s dvora kráľovského a ukryl sa v kláštore, Micy zvanom, ktorý asi dve hodiny cesty od mesta Orleanu ležal a ktorý r. 308 svätý Euspicius založil. Opátom v kláštore bol svätý Maximín, vnuk svätého Euspicia. Pokorný sluha Boží, Leonhard, prosil opáta svätého Maximína, aby ho medzi mníchov svojich prijal. Opát vyplnil žiadosť Leonhardovu, a on s radosťou zložil prísne sľuby a odovzdal sa s dôverou duchovnej správe jeho.

Chytro vžil sa v prísny život kláštorský a spolubratia obdivovali ho ako vzor zbožnosti, pokory a prísneho zapierania seba samého. Svätý Leonhard a svätý Letus boli ozdobou kláštora a svetlom, ktoré ostatným mníchom cestu k dokonalosti kresťanskej osvetľovalo. Roku 500 zomrel opát kláštora svätý Maximín, ktorý bol vzorom svätému Leonhardovi. I zatúžil muž Boží Leonhard po samote a opustil kláštor. Na ceste svojej k Biturigumu uzrel modly pohanské, i začal ohlasovať slovo Božie pohanom, činil mnohé divy ku potvrdeniu pravdy, ktorú ohlasoval, uzdravil mnohých nemocných divotvorným spôsobom a pomáhal nešťastníkom, i podarilo sa mu, že za krátky čas mnohých pohanov do svätej cirkvi uviedol. Z tohto kraja išiel do mesta Limoges, vstúpil do blízkej hory a vyhľadal si v nej pusté miesto, na ktorom sa ako pustovník usadil.

V pustom lese vystavil si kaplnku. Ovocie lesné a byliny boly mu pokrmom, čerstvá voda bola mu nápojom, modlitba a sväté rozjímanie bolo mu blahoslavenstvom. Tak žil svätý Leonhard ako pustovník v skromnej chyžke pri kaplnke v nedostupnom lese ďaleko od ľudí, a iba milostivý Boh bol svedkom verejnej modlitby a prísneho zapierania jeho. A keď takýmto pokánim podrobil celkom duchu svojmu zmyselnosť telesnú, zatúžil zase po verejnom živote.

I začal okolitému ľudu slovo spásy ohlasovať. Ľud hrnul sa zástupmi k zbožnému pustovníkovi, obracal sa k Bohu a svätý Leonhard rozširoval v tom kraji veľké požehnanie Božie. Mnohí mladíci hlásili sa u zbožného pustovníka, aby ich za učeníkov prijal. Svätý Leonhard vyplnil žiadosť ich, vystaval im chyžky a viedol na ceste dokonalosti kresťanskej.

Toho času onemocnela nebezpečne manželka kráľa Theodoberta, ktorý nad Akvitaniou panoval. Ako obyčajne i kráľovná zúčastnila sa na poľovačke v rozsiahlych súsedných lesoch. Náhle napadli ju bolesti pôrodu. Služobníci odniesli nemocnú kráľovnú na blízky hrad a zavolaní lekári márne vynakladali všetko umenie svoje, aby kráľovnej úľavy poskytli. Kráľovná nachádzala sa v nebezpečenstve smrti. Veľký smútok panoval pri dvore kráľovskom a naľakaný kráľ Theodobert neznal, kam sa má o pomoc obrátiť. V najhoršej chvíli oznámili roľníci skľúčenému kráľovi, že v lese žije zbožný pustovník, ktorý už mnohým nemocným divotvorne zpomohol a ich uzdravil. Kráľ vyslal hneď posla do pustovne k svätému Leonhardovi s prosbou, aby k nemu na hrad prišiel. Svätý Leonhard vyplnil žiadosť kráľovu. A keď prišiel na hrad kráľovský, pokľakol si pri bolestnom lôžku kráľovnej, modlil sa skrúšene, aby milostivý Boh poprial služobkyni Svojej ľahký a šťastlivý pôrod. Sotva svätý Leonhard sa pomodlil a svetlicu kráľovnej opustil, porodila šťastne živé dieťa a nezadlho i celkom sa uzdravila. Veľká bola radosť na dvore kráľovskom nad týmto divotvorným uzdravením milovanej kráľovny a kráľ ponúkal sluhovi Božiemu štedré dary. Ale svätý Leonhard prosil kráľa, aby mu daroval ten kus lesa, v ktorom by s učeníkmi svojimi žiť mohol a riekol ku kráľovi:

„Milosť Božia nedá sa kúpiť za peniaze, ale viera je cena, za ktorú sa ona veriacim udeľuje. Daj, kráľ môj, čo si mne dať chcel, chudobným, vdovám a sirotám.“

Kráľ urobil po vôli svätého a daroval mu veľký kus tej hory, v ktorej stála drevená kaplnka a pustovňa, áno pomohol svätému Leonhardovi vystavať tam i kláštor a pri ňom chrám. Tak povstal kláštor, neskôr veľmi preslávený, pod menom Svätého Leonharda v Noblaku. V tomto kláštore žil svätý Leonhard s učeníkmi svojimi veľmi prísne.

Neprestajné modlitby, pôsty a iné zapieranie seba, sväté rozjímania a horlivá starosť o spásu duší okolia boli zamestnaním mníchov v Noblaku, ktorých svätý Leonhard viedol s otcovskou starostlivosťou a láskavosťou po tŕnistej ceste dokonalosti kresťanskej. I v tomto kláštore oslávil sa svätý Leonhard skvelou láskou svojou ku trpiacim bližným. Ako skôr u kráľa Chlodvika I., tak i teraz u kráľa Theodoberta vyprosil si milosť, aby smel kajúcnych alebo nevinných väzňov zo žalárov na slobodu prepúšťať. Toho času bývali časté vojny. Premožení a zajatí nepriatelia bývali sputnaní a nakladalo sa s nimi ako s otrokmi. I mnoho nevinných obyvateľov bývalo väznených. Svätý Leonhard opúšťal kláštor svoj a lesnú samotu a navštevoval väzňov, tešil ich a prepúšťal dľa možnosti na slobodu, ba i do žalárov, v ktorých zločinci boli uväznení, vstupoval, a hovoril im do svedomia, aby kajúcne oľutovali hriechy svoje. Nie jeden zločinec oľutoval ťažké hriechy svoje, napravil sa, bol na slobodu prostredkovaním jeho prepustený, vstúpil k nemu do kláštora, pracoval usilovne v hore, pomáhal ju klčovať a na žítné lúky a zeme prerábať.

Povesť o láskavosti svätého Leonharda rozniesla sa i v okolitých krajinách, že i vzdialení väzni o príhovor jeho sa uchádzali. A mnohí z nich divotvorným spôsobom oslobodení bývali z väzenia a zo žalárov, i prichádzali k nemu do kláštora, skladali okovy svoje k nohám svätého a žiadali o prijatie do kláštora, aby v ňom v kajúcnosti život svoj mohli dokonať. Kráľ udelil neskôr istým biskupom toto právo, aby väzňov oslobodzovali.

Sv. Leonhard pri všetkých milostiach, ktoré mu všemohúci Boh udeľoval, stával sa so dňa na deň vždy pokornejším a ešte väčšmi zapieral seba. Tak žil svätý pustovník v službe Božej a bližnym svojich mnohé roky. Častejšie pretrhol modlitby a sväté rozjímania svoje v úkryte kláštora, náhlil do okolitých obcí a miest, vyučoval, napomínal nekajúcnych hriešnikov a obracal ich k milostivému Bohu.

V takomto bohumilom pôsobení dožil sa svätý Leonhard vysokého veku, pôsobením jeho vzkvetla svätá cirkev v krajine, ktorú obýval, ľud osvojil si úplne mravy kresťanské, mnísi a duchovenstvo preslávili sa pôsobením jeho zriedkavou múdrosťou a skvelými cnosťami. Horlivý a pokorný sluha Boží dokončil vo vysokom veku cestu putovania svojho pozemského dňa 6. novembra roku 559. Pozostatky jeho pochované boli slávnostným spôsobom v chráme, ktorý sám v Noblaku vystaval.

Nad hrobom svätého Leonharda stáli sa mnohé divy. A preto nielen v Gálii , ale i v súsedných krajinách bola zavčasu blahoslavená pamiatka jeho oslavovaná a mnohé chrámy k úcte jeho povstali. Vo Francúzsku vzývaný býva svätý Leonhard ako patrón väzňov a žien ku pôrodu pracujúcich, v Nemecku ctený býva ako patrón proti nákaze zverov domácich, najmä koňov a rožného dobytku. Na mnohých miestach Nemecka odbývajú sa výročné sprievody svätého Leonharda, ktorých tradícia dostatočne poukazuje na veľkú úctu a dôveru k tomuto svätému. Medzi premnohé divy a zázraky, ktoré na mocný príhovor svätého Leonharda sa stáli, náleží jeden, ktorý stal sa v štrnástom storočí.

Dôkazom jeho sú pre pravdivosť jeho ústné podanie obyvateľov francúzskej obce, menom  Bacqueville, prastará kaplnka a slávnostný sprievod, ktorý výročne, na večnú pamiatku podivuhodnej udalosti sa odbýva. Šľachtic Martel upadol vo vojne s Turkami s dvoma druhmi francúzskymi do zajatia nepriateľského. Dlho znášali väzňi ťažké putá a trápenia v žalári tureckom, i nemali žiadnej nádeje, že niekdy pokrvných a rodný kraj svoj uzrú. Martel prelieval jedného dňa horké slzy nad stratou slobody a milovanej vlasti. Večer doniesol mu žalárnik obyčajný kúsok chleba a trochu vody, i riekol mu, že za rána bude usmrtený. Ačkoľvek položenie Martelovo bolo zúfanlivé, nuž predsa hrôzou naplnila ho táto zpráva. Hodil sa na kolená, prosil Boha v úzkosti svojej o pomoc a o vyslobodenie z nešťastia svojho a zvlášte odporúčal sa s veľkou dôverou orodovaniu svätého Leonharda.

Unavený a premožený bôľom usnul na zemi. Keď sa prebudil, zadivil sa, veď ležal na kraji lesu svojho v Bakvile! Na rukách a na nohách mal ešte putá otrocké. Povstal, ďakoval milostivému Bohu za zázračné oslobodenie svoje z istej potupnej smrti a za prenesenie do kraja rodného. Potom pospiechal na hrad svoj, vystaval kaplnku ku cti svätého Leonharda, v ktorej do najnovšieho času putá jeho otrocké sa prechovávaly. Túto udalosť rozprávajú mnohí vierohodní spisovatelia.

Verejné listiny z roku 1442 dokazujú, že kráľ Karol VII. vysoko ctil svätého Leonharda. Keď tiahol do poľa s vojskom svojím proti Angličanom, odporúčal ochrane svätého Leonharda kráľovstvo svoje francúzske. Po skvelom víťazstve nad nepriateľmi poslal do kláštora v Noblaku skvostnú skriňu pre ostatky svätého Leonharda, ktorá predstavovala pevnosť Bastillu, v Paríži sa nachádzajúcu. Podobne daroval tomu chrámu skriňu, na ktorej svätý kľačiačky bol vyobrazený, dielo bolo zo striebra zhotovené, pozlátené a umele okrášlené. Do jednej skrine bola vložená hlava svätého Leonharda, do druhej ostatné sväté ostatky jeho. Svätý Leonhard vyobrazuje sa v rúchu pustovníckom, ako drží v ruke zlomené putá, okolo neho i zvieratá domáce.

Medzi tých mnohých svätých, ktorí opustili z bázne pred nákazou tento zvodný a márný svet a utiahli sa do samoty, aby výlučne Bohu slúžili, náleží i svätý Leonhard. On znal to nebezpečenstvo, o ktorom tak ostrovtipne hovorí blahoslavený kardinál Hugo:

„Siedmimi povrazmi pripútaný je človek ku svetu: samoláskou, láskou ku svetu, láskou k rodičom, ctibažnosťou, zlými navyklosťami, bláznivými sľubmi a opovážlivosťou.“

A s druhej strany znal on, čo poskytuje stretávanie s milostivým Bohom, znal, čo hovoril svätý Augustín:

„Boh je svetlo, ktoré žiaden priestor neohraničuje,  je hlas, ktorý nepodmieňuje žiaden čas, je ľúbezná vôňa, ktorú nerozptyluje žiaden vetor, je pokrm, ktorý netrávi žiadne požívanie, je milovník, ktorého neodtíska žiadne nasýtenie.“

Jediná útecha na tomto márnom svete bol mu Boh. Preto zavrhol ponúkané mu dôstojnosti pri dvore kráľovskom, ba i dôstojnosť biskupskú a žil ako pustovník Bohu a službe trpiacich bližných svojich. Najmä plnil tie slová, ktoré niekedy pri poslednom súde Vykupiteľ božský vyriekne :

„Väzňom som bol a vy ste navštívili Mňa.“

Vedel, že veľká bude v nebi odmena tých vyvolených Božích, ktorí v živote svojom väzňom a prenasledovaným pomáhali. Preto vyprosil si u dvoch kráľov, ktorí mu hodnosti a bohatstvá ponúkali, dovolenie, že by smel väzňov tešiť, ku pokániu privádzať a ich na slobodu prepúšťať. Kresťan, i ty môžeš svätého Leonharda nasledovať! Môžeš i v hluku sveta slúžiť verne Bohu a od nákazy sveta zvodného nepoškvrnene sa zachovať. Môžeš väzňom a nevinne prenasledovaným útechou, pomocou hmotnou a modlitbou pomáhať. Hľa, máme bohumilé spolky, ktoré zbierajú peňažité milodary pre poľahčenie biedy tých zbožných kresťanov a najmä misionárov, ktorí v ďalekých východných krajinách v putách, v prenasledovaní, v najväčšej núdzi stenajú. Prispej im ku pomoci a poľahčeniu dľa možnosti milodarom svojím. Hľa, v Ázii, v Afrike odkupujú naši horliví misionári úbohé dietky od zverských pohanov, a vychovávajú v útulňach svojich za horlivých kresťanov. Usiluj sa nepatrným milodarom svojím aspoň jedno pohanské dieťa od časnej a večnej smrti vyslobodiť. Hľa, v Ríme väznený je svätý Otec, rimský pápež, na Vatikáne svojom surovou mocou násilníckeho votrelca a uchvátiteľa a odkázaný je na podporu veriacich svojich, aby svätú cirkev zdarné riadiť mohol. Hľa, kresťane obetuj k napomoženiu trónu svätého Petra! Modlievaj sa za prenasledovanú najvyššiu hlavu svätej cirkve. A nasledovať budeš svätého Leonharda a budeš mať nádej, že i tebe budú znieť tie radostné slová spravodlivého Sudcu:

„Amen vravím vám, čokoľvek ste učinili najmenšiemu bratovi svojmu v mene Mojom, Mne ste učinili.“

Karol Jerguš