Ako kňaz účinkoval učením a príkladom svojím s veľkým úspechom ku spaseniu zverenej jemu obce, tak že ho veriaci mali v najväčšej úctivosti. Avšak práve táto úcta k nenávisti povzbudila pohanov, ktorí len príležitosti a príčiny hľadali, aby zmárniť nevinného Juliána. A táto príležitosť len skoro sa im naskytla. Cisár Dioklecián vydal totižto ukrutný rozkaz s tým úmyslom, aby kresťanov lebo zvábením od viery,  alebo hroznými mukami vyhladil s povrchu zeme. V zmysle tohto rozkazu počal i miestodržiteľ v Cilícii zúriť proti kresťanom, a keďže vedel, že hlavou kresťanov v podriadenej mu krajine je kňaz Julián, obrátil celú svoju pozornosť proti nemu, dal ho zajať a k súdu predviesť.

Ukrutný miestodržiteľ mohol sa síce už pri prvom výsluchu presvedčiť, že nezlomnú stálosť horlivého kňaza nepremôže obyčajnými prostriedkami. Predsa však dúfal, že Juliánovu stálosť podlomí dlho trvajúcim a neustálym trýznením. Preto ho neodsúdil ihneď na smrť, lež za celý rok dal ho vláčiť v okovách s miesta na miesto, hneď tu hneď zas tam novému súdu ho predstaviac. Darmo však vyhrážali sa sudcovia najukrutnejšími mukami, Julián vždy len to mal na jazyku, že verí v Pána Ježiša Krista, a bohov pohanských nenávidí. Vzdor tomu pochabý miestodržiteľ kochal sa pri každom výsluchu nádejou, že svätý napokon neustávajúce to trýznenie, toto bolestné vláčenie z miesta a miesto, toto hanobenie a potupovanie zunuje a pod bremenom toľkých múk skôr neskôr klesne. Ale ako zlato čím sa dlhšie v žeravom ohni topí, tým je čistejšie a skvelejšie, tak i duch nezlomného mučeníka, túžiac po nebesiach, očisťoval sa z krehkosti pozemskej, stálosť a trpezlivosť jeho vzrastala, horlivosť jeho sa zmáhala, tak že pozdvihujúc sa vždy vyššie k Bohu, za najväčšiu česť a slávu pokladal, trpieť a umrieť za Spasiteľa Ježiša Krista.

Darmo zaslepený miestodržiteľ nazdával sa, že keď svätého mučeníka takto trápiť ustavične a v potupu uvádzať bude, tým kresťanov odstraší vyznávať vieru, pohanov naopak len k väčšej nenávisti proti nim povzbudí. Z nariadenia Božieho stal sa pravý opak. Veď ako voňavý kvietok naplňuje povetrie ľúbeznou vôňou dokola, a ak nosíme ho s miesta na miesto, ide za nim ľúbezná vôňa,  podobne stalo sa i so svätým Juliánom, ktorý vláčený súc po celej Cilícii, všade ohlasoval so svätým Pavlom:

„Chvála buď Bohu, ktorý mi vždy dáva víťazstvo v Kristu a vôňu známosti svojej rozširuje skrze mňa na každom mieste.“

Miestodržiteľ uvil týmto len slávnejšiu korunu svätému mučeníkovi, lebo takto svet nielen podľa počutia o jeho svätom boji zvedel, ale ho videl na vlastné oči. Tak boli kresťania príkladom jeho posilnení vo viere, a z pohanov premnohí, prinútení obdivovať jeho stálosť a vytrvalosť, otvorili oči a poznali i prijali pravdu spasenia.

Takýmto činom stratil i miestodržiteľ sám trpezlivosť prv, než by sa mu bolo podarilo otriasť a zlomiť stálosť svätého mučeníka. Zvolal teda v meste Egei nový súd, ktorý mal uložené ešte raz rokovať nad Juliánom. Ale keď svätý mučeník i pred týmto súdom vieru svoju stále vyznával, oborili sa naň suroví kati, ako krutá zver, železnými hákmi trhali mu mäso z tela, lámali kosti, bili a pálili ho žeravým železom. On medzitým pri všetkých mukách vždy len to odpovedal, že verí v Ježiša Krista.

Keď teda pohanský ukrutník videl, že miesto víťazstva nad svätým získa si len hanbu pred ľudom, počal sa rozmýšľať, akou smrťou by ho zo sveta odprevadiť mohol, ktorá by bola naozaj strašne ukrutná. I našiel tomu spôsob. U Rimanov bola ustanovená taká pokuta smrti na otcovrahov, že sa vrchnosti ostýchali upotrebovať ju pre jej prílišnú ukrutnosť. Miestodržiteľ teda naložil, aby Julián usmrtený bol týmto spôsobom. Kati doniesli bez odkladu veľké vrece, nasypali doň piesku, vpustili ta jedovatých hadov, škorpiónov, jašterice a iné ohavné zeme plazy, napokon hodili ta i doráňaného na celom tele Juliána a vrece zašijúc hodili do mora.

Vlny morské vyhodili časom sväté telo na breh. Kresťania ho pochovali v tichosti na ctihodnom mieste. Neskôr preniesli ho do mesta Antiochie a zložili v kostole, jemu ku cti vystavenom.

V reči, ktorú svätý Ján Zlatoústy držal na pamiatku svätého Juliána, odporúča nám úctu, ktorú k svätým mučeníkom chovať máme, nasledujúcimi slovami:

Tak teda pohltilo ho more, nie však, aby v ňom zahynul, lež aby si vydobyl korunu a umučené svoje telo doniesol nám naspäť korunované. Toto je ale najdrahší poklad, akým len vládneme, lebo je nám prameňom nespočetných milosti. Boh delí sa s nami o svojich mučeníkov, lebo kým ich dušu k sebe prijíma, telo ich ponecháva nám, aby sme tu v ich svätých pozostatkoch mali pomníky ich nepodvratnej cnosti, a povzbudenie k nej. Veď ak uvidí  človek čo len krvavú zbraň zmužilého víťaza, príde ľahko do ohňa i sám, a hotový je vrhnúť sa do boja, lebo už len pohľad na víťaznú zbraň roznieti jeho zmužilosť a oduševní ho k podobne chrabrým skutkom.

My však vo svätých pozostatkoch vidíme  nie tak nástroje, ktorými svätý trpel, lež vlastné telo mučeníkovo, ktoré hodné bolo dokrvácať za Krista. Ako by sme teda, čo hneď ináč bojazliví, nemali sa takto oduševniť za našu svätú vieru a za cnosť ? Či podobný pohľad nemusí ako strela preraziť naše útroby a povzbudiť nás k podobným zápasom? Veď Boh zaiste len preto necháva nám telá oslávených svätých, aby nás povzbudil k spásonosnému rozjímaniu a k dôkladnému napnutiu našich krehkých síl. Mučeníci tak nie sú utisnutí na naše zvelebovanie, lebo Boh sám zvestuje ich velebnosť nebeským oslávením i zázrakmi. Ich sláva skutočne nepochádza od ľudí, lež od Boha.

Čo som teda povedal o sv. Juliánovi, mienil som povedať k jeho zvelebeniu, lež radšej k vášmu povzbudeniu. Musíme teda nielen putovať k pozostatkom svätých mučeníkov, ale hlavne a predovšetkým musíme mučeníkov nasledovať. Lebo mučeníkov opravdivo len vtedy ctíme, keď nielen chodíme za ich pozostatkami, lež keď spolu usilujeme sa nasledovať i stálosť ich a vytrvalosť, Toto je cieľ, ktorý svätá cirkev pri úcte ku svätým vystavuje, a ktorý úcte tejto opravdivú a vysokú cenu dáva.

Karol Jerguš