Svoje značné imanie rozdal chudobným, aby tým ľahšie k dokonalosti dôjsť mohol. Lebo mu skutočne na tom záležalo a on aj horlivo pracoval na spasení duše svojej, preto rýchle dosiahol veľký stupeň svätosti, pre ktorú na dôstojnosť biskupskú a patriarchálnu v Alexandrii pozdvihnutý bol. Sotva nastúpil úrad biskupský, zvolal k sebe všetkých otcov chudobných cirkvi svojej a v prítomnosti zhromaždeného ľudu, takto k ním prehovoril:

„Bratia moji! Nie je  slušné, aby sme o niečo iného väčšiu starosť mali, než o Spasiteľa Ježiša Krista. Choďte preto po celom meste a spíšte mi všetkých pánov mojich, ani jedného nevynímajúc.“

I keď sa ho otcovia, ktorým  starosť o chudobných zverená bola, s údivom  pýtali, akí by to boli páni ? odpovedal im:

„Ktorých vy nazývate žobrákmi a chudobnými, tých ja nazývam pánmi, a držím ich vskutku za takých, preto že nám oni do neba pomôcť môžu.“

Na žiadosť svätého spočítaní boli všetci chudobní v meste — počtom 7500, ktorým všetkým prisľúbil, že sa bude starať o nich ako otec. Po svojom vysvätení za biskupa rozdal kláštorom a špitálom 8000 kusov dukátov, ktoré našiel v pokladnici cirkvi svojej, a všetky svoje dôchodky určil chudobným. Jeho sluhovia ho od toho odhovárali, on ich však odkazoval na prozreteľnosť Božiu a povedal im nasledujúce videnie:

„ Keď‘ mi bolo ešte len 17 rokov, videl som raz vo snách pannu nad mieru ľúbeznú, ktorá zatemňovala slnko bleskom svojím a krásou prevyšovala všetko, čo som kedy videl. Táto panna stála u lôžka môjho a dotkla sa mňa útlo prstami, tak, že som sa prebudil. V strachu, že som videl pannu u lôžka svojho, poznačil som sa znamením sv. kríža a prehovoril som: „Kto si ty, a ako si sa mohla opovážiť vojsť do izby mojej ?“ Ona však mala na hlave korunu z ratolestí olivových a prívetivo sa mi dívala do očú, konečne ľúbezne sa usmejúc oslovila mňa takto: „ja som prvorodená kráľova, chceš li si mňa vyvoliť za priateľku, dovediem ťa pred obličaj Najvyššieho,  lebo u Neho nikto nemá takej moci ako ja. Ja som to učinila, že On na svet zostúpil a človečenstvo vykúpil.“ Po týchto slovách zmizla. Ked som opäť k sebe prišiel, poznal som, že to bolo videnie milosrdenstva“,  preto mala panna tá hlavu svoju ovenčenú ratolesťami olivovými. Na to som sa obliekol a odobral sa do kostola, lebo sa už červenala zora ranná. Na ceste stretol mňa jeden z bratov, ktorý bol na polo zmrznutý a triasol sa zimou. Hneď‘ som zvliekol plášť svoj a dávajúc ho skrehnutému , pomyslel som si: „ Z tohto chcem poznať, či je to videnie, ktoré som mal v noci pravé alebo klamné. A v skutku, ako som došiel do kostola, tu sa mi predstavil ktosi v rúchu snehobielom, dal mi mešec so 100 striebornými a povedal : „Vezmi brat! a rozdávaj podľa ľúbosti.“  — Ja, vezmúc mešec, vrátil som sa k bratovi na polo zmrznutému , aby som mu tie peniaze doručil, lebo som videl, že ich potrebuje, nebolo ho však viac nikde vidieť. Z tohto som poznal, že videnie moje nebolo klamné, lež v skutku videnie milosrdenstva.“

Čo dobrý Ján vo snách videl, to nosil v srdci svojom. Milosrdenstvo jeho k chudobným neznalo žiadnych medzí. On sám stal sa chudobným, aby rozdávať mohol chudobným. Keď‘ i sám trpel núdzu, celú svoju dôveru kládol v dobrotu božskú, a preto žiadneho stretnutého  neodpravil, keby bol aj koľkokrát prišiel. Milosrdná láska jeho nevzťahovala sa však výlučne na podporovanie núdznych, lež i na všetko, čo bolo k pokoju a k spaseniu. Vždy sa zaujímal cti blížneho. Ohováranie a opovážlivé posudky mal v najväčšej ošklivosti. Klebetník nesmel nikdy do jeho domu. Ak počul  o nepriateľstve, hneď všetko vynaložil, aby spor vyrovnal.

Istý veľký pán nechcel odpustiť svojmu nepriateľovi. Aby ho k zmiereniu pohol, dal ho k sebe zavolať a povedal mu, aby šiel s ním k omši svätej. Ked‘ svätý Ján prišiel k modlitbe Pána (Otče náš), ktorú sa vtedy pri omši  s kňazom všetci veriaci na hlas modlievali, pri slovách: „ 0dpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame“ — odmlčal sa, obrátil sa od oltára k onému veľkému pánovi a napomenul ho, aby o slovách týchto rozmýšľal. Nezmierlivý prekvapený týmto výjavom, vrhol sa svätému k nohám a sľúbil, že sa s nepriateľom zmieri, čo i učinil. Takto vykonával svätý Ján lásku k blízkemu, takto bol pravým učeníkom Ježišovým.

Najkrajšie svedectvo o jeho láske k chudobným podáva nám jeho závet, ktorý na smrteľnej posteli skrze pisára písať dal :

„Ja Ján, sluha, lež pre veľkú dôstojnosť kňazskú, ktorú mi  Boh dal, slobodný, ďakujem Tebe, o Pane a Bože môj, že si mňa biedneho v tom vyslyšal, aby pri mojom skonaní nebolo viacej po mne nájdené , než tri pätáky. Ked‘ som do paláca biskupského prišiel, našiel som tam do 80 centov zlata, čo mi však priatelia Kristovi darovali, bolo viacej, než kto spočítať môže. Toto všetko pokladal som za majetok Najvyššieho a vrátil som to jeho chudobným. Lebo  však ostávajú po mne ešte tri pätáky, posledná moja vôľa je, aby aj tie chudobným boli darované.“

Takéto milosrdenstvo odmenil Boh vernému sluhovi spôsobom najkrajším . Ked‘ roku 619 cestoval do Carihradu, zvestoval mu Pán príchod smrti jeho, na čo svätý poberal sa na ostrov Cyprus, kde v mestečku Armathe, rodisku svojom, dokonal beh života svojho. Pred jeho smrťou zjavil sa mu jasný mládenec so zlatou palicou pútnickou v ruke, prehovoriac k nemu :

„Ponáhľaj , lebo Kráľ kráľov ťa očakáva.“

Keď svätý umieral, videl v Alexandrii istý svätý muž, menom Sabina, vo vytŕžení , ako patriarcha Ján s rozžatou sviecou v ruke, v sprievode celého duchovenstva zo svojho palácu vychádza, a ako ho víta milostná Panna, ktorá skvelejšie žiarila než slnce a ktorej hlava ovenčená bola ratolesťami  olivovými . Takto sa splnilo na svätom Jánovi, čo mu v jeho mladosti božské milosrdenstvo sľúbilo:

„Ak chceš  mňa za priateľku mať, uvediem ťa pred obličaj najvyššieho Kráľa.“

Telo svätého pochovali na ostrove Cyprus v Armathe, odkiaľ  po dlhom čase prenesené bolo do Carihradu. Sultán turecký daroval neskôr sväté pozostatky Matejovi, král’ovi  uhorskému, ktorý ich k verejnej úcte v kapinke kráľovského paláca v Budíne vyložil. Odtiaľ preložené boli do kláštora paulinského v Mariethali roku 1530, odkiaľ v tom istom roku na rozkaz Ferdinanda I. preniesli ich do Prešporku. Tu zložené boli v pokladnici zborného chrámu svätého Martina a len raz v roku, v deň 12. novembra, vystavené bývali k verejnej úcte,  tu kniežatá a biskupi navštevovali svätého, ktorého milosrdenstvo dosť  obdivovať nemohli ; až napokon kardinál Peter Pázmány, arcibiskup ostrihomský, roku 1632 preložil telo svätého Jána Almužníka do svätyne chrámu, kde k tomuto cieľu na strane epištolnej vystavil oltár, pred ktorým vždy lampa horieť musela. Veľkolepá to bola slávnosť ! Boli tu prítomní tí najvyšší hodnostári, duchovní a svetskí, a ľudu toľká sila, že vo veľkom chráme nebolo mu miesta. Kanonici sami bdeli celú noc pri pozostatkoch svätého, načo na druhý deň, totiž 23. januára, nasledovala kázeň nemecká a slovenská a potom slávnostná omša svätá, ktorú konal sám kardinál arcibiskup Pázmány. Sto rokov boli pozostatky na tomto mieste v svätyni zložené. V roku 1732 Imrich Esterházy, arcibiskup ostrihomský, dal na severnej strane kostola vystaviť krásnu kaplnku, na ktorej oltár , pozostatky svätého Jána dňa 26. októbra prenesené boli a kde spočívajú až po dnešný deň.

Keď raz , kresťanská duša! ležať budeš na smrteľnej posteli,  keď plná strachu a úzkosti pozerať budeš do temnej budúcnosti, večnosti,  keď povážiš, že sa aj ty budeš musieť snáď‘ už onedlho presťahovať a predstaviť pred súdnu stolicu Božiu, zaiste si budeš priať, aby si mala na tejto ceste niekoľko priateľov, ktorí by ťa vyprevádzali a ku pomoci ti prispeli. Nikto však nepôjde s tebou, duša kresťanská! Ani príbuzný, ani priateľ, ani otec, ani matka; musíš ísť sám, celkom sám, o jak ti to bude trpké a horké! Avšak poteš sa, ja ti poviem o jednom dobrom priateľovi, ktorý ťa vyprevadí na tejto ťažkej ceste, ktorý ťa poteší, posilní, ktorý ťa dovedie až pred samú súdnu stolicu Božiu, ktorý ťa tam zastane a neodstúpi, až ti vymôže milosť a zmilovanie. Vieš, kto je ten dobrý priateľ?  To je almužna. O tejto je písané :

„Blahoslavený je, kto si spomenie na chudobného, v deň nešťastia vyslobodí ho Pán.“ (Žalm 40, 20.)

„Dávaj almužnu z imania svojho a neodvracaj tvár svoju od neho chudobného, lebo tak sa stane, že ani od teba neodvráti Pán tvár svoju.“ (Tob. 4, 7)

„Almužna vyslobodzuje od smrti, ona je, ktorá očisťuje od hriechu a pôsobí, že dôjdeš milosrdenstva a života večného.“ (Tob. 12, 8, 9.)

Nemysli si však, že môžeš almužnu dávať a pri tom hrešiť, a že ti Boh za tvoju almužnu všetko odpustí. Svätý Augustín vraví, že tomu musíme ináč rozumieť a síce:

„ Kto dáva almužnu, tomu Pán Boh ľahšie udeľuje tej milosti, aby seba poznal, pokánie činil a tak odpustenia hriechov dosiahol. Almužna nám ďalej zmierňuje trest u Boha a rozmnožuje imanie a majetok, lebo kto rád dáva, tomu Pán Boh ešte viacej požehnáva. Napokon, čo sme dali chudobným, Spasiteľ  to tak považuje, ako by sme to boli dali jemu samému. Ostatne máš vedieť, že almužnou nie sú len peniaze, lež každý telesný a duchovný skutok milosrdenstva. Preto hneď dnes podaj almužnu nejakému chudobnému,  vyhľadávaj chudobných, lebo mnohí sa hanbia žobrať a radšej trpia tú najväčšiu núdzu. Čo dáš na almužnu, to ti vždy prinesie veľké úroky u Pána Boha.“

Karol Jerguš