Svätý Gottfríd narodil sa r. 1056 v kraji biskupstva Soissons, v krajine francúzskej, zo zbožných šľachtických rodičov. Otec jeho menoval sa Frodo, matka Alžbeta. Rodičia pripisovali narodenie synka svojho milosti Božej. Zbožní rodičia nemali behom mnohých rokov žiadnych dietok, i boli už pokročili do takého veku, že nemohli očakávať narodenie dieťaťa. Navštívil ich bohumilý opát Gottfríd z kláštora svätého Kvintína, ktorý neďaleko Peronny ležal. Zbožní manželia zdelili opátovi zármutok svoj. Gottfríd radil utrápeným rodičom, aby sa Pánu Bohu sľubom zaviazali, chrámy podporovali a skrúšene sa modlili. I sľúbil, že i sám o zľutovanie k Pánu Bohu horlivo bude sa modliť. Nábožní manželia dôverovali v milosrdenstvo Božie, modlili sa horlivo, dávali dary chrámom a slávnostne sľúbili, že dieťa, ktoré sa im narodí, venujú službe Božej.

A hľa, po roku porodila Alžbeta synáčka, ktorému dali pri svätom krste meno Gottfrid a to preto, že synka svojho pripisovali orodovaniu bohumilého opáta, ktorý pri svätom krste bol kmotrom a také meno mal. Zbožní rodičia vychovávali synka svojho veľmi starostlivo doma až do piateho roku. Toho času bolo obyčajou, že veľmoži dietky svoje v kláštoroch vychovávať a vyučovať dávali. Zbožný opát požiadal vznešených rodičov, aby krstného syna vychovávaniu jeho zverili.

Tak prišiel päťročný Gottfríd do kláštora sv. Kvintína, ktorý na jednom vrchu ležal. Zbožný život opátov a mníchov kláštorských účinkoval mohutne na útlé srdiečko chlapcovo, i vyvinuli sa v ňom skvelé dary ducha, ktoré neskôr poženahné ovocie donášali. Hneď v tomto útlom veku bol šľachtický syn veľmi prísny proti sebe samému, i cvičil sa za príkladom zbožných mníchov v nočnom strážení a v pôstoch, aby utlmil každé hriešne hnutie srdca svojho.

Častoráz darúval jedlo svoje chudobným ľuďom. A v zbožnosti svojej prevyšoval častoráz i prísnych učiteľov svojich. Nieraz kľačal, keď kláštorníci ešte pri stole sedeli, alebo nespal a rozjímal, ked druhí už dávno odpočívali. A keď sa modlil, bol tak úzko s Bohom spojený, že nevedel, čo vôkol neho sa deje, a bol takou láskou k Bohu rozžiarený, že mu slzy po lícach kvapkaly. A pri tom zachovával prísnu mlčanlivosť. Túto svätú vážnosť Gottfrídovu pripisujú mnohí tejto udalosti.

Ako malý chlapček vyšiel jedného dňa Gottfríd z kláštora a prechádzal sa okolo neho. Tu priletel jaráb , i udrel ho zobákom do očí. Chlapčok ztratil zrak a myslel, že mu vták nielen oči ale i mozog z hlavy vyďobal. I prežehnal sa dľa obyčaje a vzýval meno najsvätejšie Ježiš. Bolesť jeho bola veľká, i zaplakal. Na plač jeho vybehli mnísi, bedákali nad chlapčekom, i hovorili, že zomreť musí. Išli do chrámu a modlili sa skrúšene.

Po krátkej chvíli otvoril chlapčok oči a nebadal na tvári svojej žiadne poranenie. Všetci obyvatelia kláštora zvelebovali Boha pre veľké milosrdenstvo Jeho. Veľkú radosť spôsobil Gottfríd mníchom, keď po dokončení učenia svojho túžbu vyjadril, že chce medzi nimi ako brat žiť. I obdržal rúcho mníšske a začal sa horlivé ku stavu kňazskému pripravovať. Po složení slávnych sľubov bol v 25. roku veku svojho za kňaza posvätený.

A daní sú mu na starosť nemocní, chubobní, hostia, záležitosti a potreby kláštorné. Povinnosti svoje konal tak svedomito, že každý bol s ním spokojný. Veľkú lásku venoval nemocným,  dňom a nocou neopúšťal bolestné lôžko ich. Tešil ich v utrpení, napomínal k trpezlivosti a k dôvere v milostivého Boha, modlieval sa s nimi a predčitoval im deje utrpenia Spasiteľovho. Mnohí nemocní ďakovali mu uzdravenie tela a duše svojej.

Arcibiskup z Rheims a biskup z Laonu, ktorí znali učenosť a zbožnosť Gottfrídovu, vymenovali ho za opáta do kláštora Nogent v Pikardii. Kláštor chýlil sa k úpadku svojmu a hodnostári cirkevní boli presvedčení, že zbožný a učený Gottfríd ku predošlému rozkvetu zase ho povznesie.

Vo veľkom zármutku opúšťal pokorný a poslušný sluha Boží obľúbený kláštor, bratov svojich a opáta, ktorý stratu jeho veľmi želel, lebo mocnú podporu staroby svojej v ňom utrácal a jeho i za nástupcu svojho určil. Keď prišiel Gottfríd do kláštora Nožánskeho, našiel v ňom spustlosť. Iba niekoľko mníchov žilo v ňom a to bez dozoru a bez kázne, i dľa ľubovôle svojej. Kláštor obracal sa v sutiny, potreboval opravy vnútri a z vonku. Príjmy kláštorské následkom nedbanlivosti nachádzali sa v najväčšom neporiadku. S dôverou v ochranu Božiu a v štedrú podporu zbožných kresťanov okolitých, začal svätý Gottfríd usilovne opravovať kláštor. V krátkom čase stal sa kláštor pod riadením svätého Gottrída veľmi povestným, nielen počtom mníchov, ale i prísnou kázňou ich a zbožnosťou, tak že do neho prichádzali sa i cudzí mnísi učiť.

Dvaja opáti opustili kláštory svoje a prišli k svätému Gottfrídovi, aby pod správou jeho dokonalosti kresťanskej priučiť sa mohli. Svätý opát vyznačoval sa v kláštore svojom najmä premáhaním zvedavosti. Iba to, čo bolo najpotrebnejšie, zdal sa vždy počuť a vidieť. Modlitba jeho bola plná dôvery v Boha, i bývala vždy vyslyšaná. Jedného času vyprosil modlitbou svojou potrebný a užitočný dážď. Pri kláštore vystaval dom pre biednych a nemocných ľudí, ktorých denne navštevoval a opatroval.

Bratom svojim poskytoval dostatočný záživný pokrm, sám nepožíval iba chlieb, ovocie a zeleniny,  voda bola mu jediným nápojom. Mnohí z mníchov nasledovali prísny život jeho,  následkom toho dostávalo sa chudobným a nemocným lepších pokrmov. Svätý opát žil medzi bratmi v najväčšej pokore, ako by bol najmenším medzi nimi. Takým spôsobom získal si úplnú dôveru mníchov podriadených.

Toho času uprázdnilo sa opátstvo u sv. Remigia v Remeši. Arcibiskup chcel svätého Gottfrída k sebe dostať, i ponúkal mu to bohaté opátstvo. Pokorný sluha Boží z lásky k obľúbenej chudobe neprijal pozvanie a riekol:

„Chráň Bože, že by som stávajúce zákony všeobecného snemu cirkevného prestúpil, chudobnú nevestu svoju za bohatú vymenil.“

Raz doniesol mu kuchár lepšie pokrmy, svätý muž riekol bôľne:

„Či nevieš, že telo sa protiví duchu, keď sa mu lahodí?“

Od mníchov svojich žiadal slepú poslušnosť. Jedného dňa prikázal mníchovi dozorcovi, aby komusi sedlo požičal. Keď dozorca to neurobil, dal svätý Gottfríd ohňa naklásť a hodil sedlo do ohňa so slovami:

„Nech niet v kláštore ničoho, čo by upomínalo na neposlušnosť!“

 Roku 1103 opustil Geruin dôstojnosť biskupskú v Amiens. V biskupstve konali sa verejné modlitby a pôsty, aby milostivý Boh poprial zbožného nového arcipastiera.

Povesť o svätosti opáta Nožánskeho dostala sa i do biskupstva Amianského. Pri voľbe pripadli všetky hlasy na svätého Gottfrída. Kráľ Filip potvrdil milerád túto šťastnú voľbu, lebo počul o zriedkavých cnosťach opáta Nožánskeho. Pokorný sluha Boží nevedel nič o voľbe. Prišiel ako opát na snem cirkevný do mesta Troyesu. Medzi rokovaním prišli poslovia z Amianu, oznámili vyvolenie Gottfrída za biskupa a potvrdenie voľby od kráľa Filipa.

Tejto neočekávanej zprávy naľakal sa svätý Gottfríd a chcel so snemu ujsť. Ale kardinál Richard a ostatní prítomní biskupi prekazili útek jeho, lebo si veľmi priali, aby svätý muž stolicu biskupskú zaujal. Pokorný muž Boží všelijako sa bránil, ale biskupi doliehali na neho, až konečne so slzami v očiach privolil, že sa stane biskupom. Manasses, arcibiskup z Remeša, vysvätil svätého Gottfrída v prítomnosti mnohých biskupov.

Hneď nastúpil cestu do Amianu, aby stolicu biskupskú zaujal. Bosý a ako kajúcnik so slzami v očiach vošiel svätý do sídelného mesta svojho. Obyvatelia plesali pri príchode arcipastiera svojho. Vstúpil do chrámu sv. Firmina a držal veriacim takú horlivú pastierskú reč, že hlasne plakali a hlboko dojatí ako muža opravdivo apoštolského zvelebovali. Svätý Gottfríd ostal i na tróne biskupskom, ako pred tým , pokorným sluhom Božím.

Zverené stádo svoje oduševňoval príkladom svojím a horlivým hlásaním slova Božieho. Svätú omšu slúžieval s takou vrúcnou nábožnosťou, že mu neprestajne slzy po tvári kanuli. Prísny oproti sebe samému, bol láskavým otcom bližných svojich. Všetko, čo mal, náležalo chudobným, najmä vdovám a sirotám. Palác jeho bol opatrovňou a útulkom pre všetkých biednych a nešťastných ľudí. Každodenne jedávalo pri stole jeho najmenej trinásť chudobných ľudí, ktorých sám obsluhoval a nohy im umýval.

Čím viac kto trpel, tým bol mu milejším. Dobrosrdečnosť jeho neznala hraníc. Častoráz pozbavil sa všetkých, i tých najpotrebnejších vecí, ked išlo o to, aby biedu uľavil. Jedného dňa dostal svätý Gottfríd do daru veľkú drahocennú rybu. Kuchár pripravil ju náležíte na stôl pre milovaného biskupa. Keď svätý Gottfríd zbadal, že správca domu nezaopatril náležíte chudobných a nemocných, išiel do kuchyne, vzal rybu a rozdal ju nemocným.

Sám obedoval potom suchý chlieb. Keď to videl správca domu, zaliali ho slzy. Svätý biskup riekol:

„Synu môj, či by to bolo spravodlivé, keby ja zdravý človek drahé jedlá požíval a nemocní i biedni, ktorým udeľuje sa Telo a Krv Božia, a ktorí sú povolaní ku večnému blahoslavenstvu, hladom mreli?“

V horlivosti pastierskej navštevoval farnosti svoje a všade, kamkoľvek prišiel, rozširoval požehnanie Božie, všade uľavoval biedu nemocných a chudobných. V biskupstve jeho pri nastúpení na trón panovali mnohé neriady, nevera, povery, bujnosť a roztopašnosť a to bolo badať nielen medzi ľuďmi obecnými, ale najmä u väčšej čiastky šľachty, áno i u mnohých mníchov a svetských kňazov. Svätý Gottfríd dohováral najprv láskavými slovami, neskôr karhal prísnejšie a kde to neúčinkovalo a neosožilo, siahal ku prísnej kázni cirkevnej.

Toto prísné pokračovanie horlivého biskupa nebolo niektorým poblúdilým velikášom po chuti a preto mal medzi nimi zaťatých nepriateľov. Raz odbavoval na Vianoce služby Božie v Sv. Omere, na ktorých zúčastnil sa gróf z Flanderska a iní velikáši zemskí s manželkami a dcérami svojimi. Po svätom Evanjeliu chceli ísť velikáši na obyčajnú oferu, ale sv. Gottfríd nepripustil ich a opovrhol s ich darmi. To stalo sa preto, že prišli do chrámu Božieho veľmi nádherne, rozkošne a pohoršivo odení a svetársky si v ňom počínali. Zahanbení veľmoži zlobili sa nad touto prísnosťou, ale niektorí uznali, že svätý biskup konal správne, i vrátili sa z chrámu domov, obliekli sa do skromného rúcha a tak prišli opäť do chrámu, aby si vyprosili odpustenie a požehnanie svätého biskupa. Horlivého muža Božieho veľmi bolelo, že veriaci nezachovávajú dľa predpisov svätej cirkvi štyridsaťdenný pôst.

I horlil a napomínal, aby sa mäsitých pokrmov zdržovali. Keď to všetko neosožilo, vstúpil vo štvrtok Veľkého týždňa v celom ornáte biskupskom do preplneného chrámu a držal dojímavú reč valne shromaždenému ľudu. Poukázal, ako skrze neposlušnosť prvých rodičov a skrze požívanie zapovedeného ovocia všetko zlé na pokolenie ľudské dopadlo, ako ani oni jeho, pastiera svojho, nepočúvajú a minulý pôst svevoľne prestupovali.

I riekol:

„Či neznáte, že Pán v Evanjeliu o mne a o bratoch mojich povedal: Kto vás slyší, Mňa slyší  a kto vami pohŕda, Mnou pohŕda? Oznamoval som vám vôľu Božiu a spravodlivosť Jeho,  a vy ste sa posmievali spasiteľným slovám mojim! Touto neposlušnosťou upadli ste do neprávosti a stali ste sa opovrhateľmi sluhov Pánových, stali ste sa účastnými neposlušnosti Adamovej. Preto pocítite dnes zaslúžený trest Boží!“

Mnohí padli na hriešné kolená svoje a boli hotoví skrúšené pokánie činiť. Svätý biskup naložil potom kajúcnikom, aby dokonale svedomie svoje spytovali a iba vo veľkonočný pondelok ku svätej spovedi a ku svätému príjímaniu pristupovali. Kňazom naložil, aby žiadnemu veriacemu nedali Telo Božie prijímať pred určeným časom, ktorý mäsitý pokrm požíval. V nedeľu veľkonočnú chcel istý zeman svätého biskupa oklamať, obliekol si ženské rúcho a vmiešal sa medzi ženské, ktoré ku svätému prijímaniu boly pripustené.

Kňaz, menom Falko, ktorý Sviatosť oltárnu zbožným kajúcim ženským prisluhoval, nepoznal úskočníka a dovolil mu prikľaknúť k oltáru. A hľa, keď mu podával Telo Božie, odpadol hriešnik na zem, zvíjal sa v bolestiach a z úst valila sa mu krv. Preľaknutý kňaz poznal, že nehodnému hriešnikovi Telo Božie dal prijať, i vytýkal mu ostrými slovami  opovážlivosť jeho.

Keď to zbadal svätý biskup, prosil milostivého Boha o sľutovanie a Boh vyslyšal modlitbu jeho, a navrátil kajúcnemu poblúdencovi predošlé zdravie. Všetci prítomní veriaci boli naplnení svätým strachom nad divom týmto, ktorý Boh k osláveniu verného sluhu Svojho objavil. Neunavene pracoval svätý Gottfríd i na pozdvižení upadlej a uvoľnenej kázne cirkevnej medzi duchovenstvom a mníchmi. Neustúpil, kým spasonosné opravy nepreviedol.

Mnísi kláštora sv. Valerika vymaniť sa chceli z pod právomocnosti biskupskej, lebo svätý naliehal, aby prísne zachovávali pravidlá rádu. Odvolávali sa na úplnú slobodu svoju, nezávislosť a dokazovali to podvodným spisom. Svätý Gottfríd neuznával uprávnenosť listiny. I obrátili sa s prosbou ku pápežovi. Svätý Gottfríd, ktorému kázeň cirkevná veľmi na srdci ležala, vybral sa sám do Ríma, aby biskupské práva svoje hájil a úpravu ohľadom kázni cirkevnej od svätého Otca obsiahol. Pápež Paschal II. prijal muža Božieho s veľkou úctou, odobroval pokračovanie jeho a napomenul písomne veľmi prísne nespokojných mníchov, aby poslúchali biskupa svojho. Nezadlho potom zúčastnil sa sv. Gottfríd na cirkevnom sneme vo Vienne, i zastával smelo spravodlivé práva pápeža PaschaIa II. proti cisárovi Henrikovi II.

Pokorný sluha Boží badal, že popri mnohých starosťach svetských i duchovných, popri všemožných namáhaniach o polepšenie stáda svojho nevidí žiadúcy úspech a že i o vlastnú dokonalosť kresťanskú starať sa mu treba, i odhodlal sa, že dôstojnosť biskupskú zloží a do kláštora Karthusiánov v Grenoble vstúpi, aby v ňom ostatok života svojho ztrávil.

I zjavil úmysel svoj biskupom, ktorí na cirkevnom sneme v Beauvais zhromaždení boli, a vyhlásil seba za nehodného a neschopného ku prácam biskupským. Ale zhromaždení biskupi neprijali zaďakovanie jeho. Už sa bol utiahol do samoty kláštornej z hlučného sveta a duša jeho kochala sa v prístave pokoja po mnohých prežitých búrach, žil nemýlene v prísnom pokáni za krátky čas, ale naliehavá žiadosť arcibiskupa z Remešu a ostatných otcov cirkevných nútila pokorného sluhu Božieho, aby úkryt svoj opustil a do Amianu na stolicu biskupskú sa navrátil. I rozlúčil sa svätý Gottfríd s tichými miestnosťami kláštora Karthusiánov a poberal sa naspät do sídelného mesta, ktoré nechcelo žiť dľa slov jeho.

Ešte za viacej rokov pracoval potom neúnavne na spáse duší sebe zverených. Nie jedno ťažké slovo dostalo sa mu od zatvrdelých hriešnikov a bezbožníkov, nie jedno príkorie musel znášať. Raz zvestoval skazenému mestu Amianu, ako niekdy prorok Jonáš, blízky prísny súd Boží. Zátvrdliví hriešnici smiali sa svätému mužovi. K večeru pred sv. Bartolomejom strhla sa búrka nad mestom, hromová strela udrela, a v okamihu stálo celé mesto v plameni, i ľahlo v krátkom čase celé popolom a rumami.

A hľa, biskupský chrám, sídlo svätého Gottfrída a niekoľko chudobných domčekov ostali od požierajúceho plameňa neporušené. Keď nešťastní mešťania bedákali, napomínal ich svätý biskup k pokániu, aby aspoň už teraz sa polepšili. I dali sa ťažko navštívení mešťania na pokánie. Ale zbožný život ich dlho netrval. Svätý Gottfríd videl, že niet pre neho na tejto biednej zemi žiadneho pokoja, žiadnej útechy. I túžil svätou túžbou, že by ho milostivé nebe vyslobodilo z tohoto plačlivého údolia.

Najmilšie zamestnanie jeho bolo, keď mohol navštevovať nemocných, nákazlivou nemocou obťažených, aby ich tešil, vo svätej viere posilňoval a sviatosti im prisluhoval. Nezadlho bola vyplnená túžba jeho po vlasti nebeskej. Vybral sa do Remeša. Na ceste napadla ho zimnica. Vstúpil do kláštora sv. Krispina v meste Soissons, aby sa zotavil. Nemoc stávala sa nebezpečnejšou. Keď to svätý Gottfríd cítil, že blíži sa posledná hodinka jeho, odporúčal sa modlitbám pohostinných mníchov.

Usilovne chystal sa na cestu do večnosti, s najväčšou skrúšenosťou prijal sväté sviatosti zomierajúcich. A tíško usnul v Pánu, ktorému verne slúžil, dňa 8. novembra r. 1118. Telo jeho bolo pochované v kláštorskom chráme sv. Krispina v Soassone. Na hrobe jeho stalo sa mnoho divov.

Svätý Gottfríd plnil svedomite povinnosti svoje a nedal sa ničím odstrašiť. Sv. Peter Chrysologus hovorí:

„Čo osoží, keď človek dielo dobre započne, a keď ho dobre nedokončí ?“

Cez celý život svoj konal svätý biskup povinnosti svoje nielen slovom, ale i skutkom, dobrým príkladom svojím. A pokorný sluha Boží považoval to za maličkosť, čo pre spásu duší podujímal, preto utiahnuť chcel sa do samoty. Kresťan, ber si naučenie od tohoto pokorného sluhu Božieho, slúž dobrým príkladom bližným svojim. Veď i sv. Pavel napomína :

„Buď príkladom veriacich v slove , v láske, vo viere a v čistote.“

Ako predstavený, ako hospodár, ako rodič máš iným ľuďom príkladom svojím v živote predchádzať. Beda, ked to činiť premeškáš, lebo budeš počet vydávať nielen za seba, ale i za tých, ktorých si príkladom svojim k pádu priviedol.

Karol Jerguš