I daroval jej milostivý Boh synka. Pri pôrode trápila sa veľkými bolesťami. Pokrvní zavolali ku zamdletej zbožného kňaza a prosili ho, aby sa modlil nad ňou. Kňaz predpovedal trpiacej rodičke:

„Matka, neboj sa; lebo Boh poprial tebe požehnaného syna, ktorý bude svätým vyvoleným mužom a veľkým sluhom v cirkvi Kristovej!“

Synčok narodil sa roku 588 a pri krste dostal meno Eligius. Príkladní rodičia strážili nad synkom svojím, aby odchovali ho Bohu a k poteche svojej. Keď Eligius podrástol a schopný bol, naučiť sa niečomu, vychovávali ho v opravdivej bázni Božej a neskôr dali ho i do škôl. Vtipný mladík vyznačoval sa pilnosťou v učení; ale pri tom nezabúdal ani na dušu svoju. Najväčšou radosťou bola mu modlitba; každodenne prítomný býval svätej omši a dni nedeľné i sviatočné vynakladal celkom ku službe Božej a duševnému svojmu spaseniu; často prijímal sväté sviatosti v tieto posvätné dni. V slobodnom čase čítaval náboženské spisy a konal skutky lásky. A tak už ako mladík vynikal nielen učenosťou, ale i kresťanskou múdrosťou a dokonalosťou. Veľkú náklonnosť prejavoval k umeniu. A na žiadosť jeho dali rodičia vtipného mladíka do učenia k umnému zlatníkovi v meste Limoges, menom Abbovi, ktorý bol spolu i raziteľom peňazí. Eligius vyučil sa rýchlo u zručného zlatníka, ktorý všeobecne bol známy nielen ako umelec, ale i ako spravodlivý a bohabojný človek.

Každý človek zveleboval umelecké práce mladíkove, áno i múdrosť, ochotnosť, skromnosť a nábožnosť jeho. Okolo roku 610 odišiel zbožný mladý umelec zlatnícky z rodného kraja za rieku Loire a prišiel do mesta Paríža ku Kobovi, zlatníkovi a pokladníkovi kráľa Klotára II. Umelec prijal vtipného a zručného Eligia do pracovne svojej. Toho času chcel si dať zhotoviť Klotár trón dľa istého nákresu. Kobo pochválil zručnosť Eligiovu pred kráľom a tento odovzdal mu tú vážnu prácu. Eligius prijal od pokladníka zlato a drahokamy a dal sa do práce. Trón vypadol skvele a kráľ bol veľmi spokojný; ale ešte viac sa zadivil, keď Eligius priniesol mu neskôr ešte inú prácu, ktorú zhotovil, a riekol, „zo zbytkov tých drahokamov a zlata.“ Zadivený kráľ vymenoval Eligia za zlatníka svojho.

A zručný umelec razil od toho času i zlaté peniaze, aké podnes ešte možno obdivovať vo Francúzsku. Ako zlatník kráľovský býval Eligius v paláci Klotárovom a kráľ zaobchádzal  dôverne s ním, poznal múdrosť jeho, oddanosť i cnosti kresťanské, i radieval sa s ním vo veciach štátnych. Medzitým pracoval Eligius usilovne a to zo zvláštnou horlivosťou na ozdobení chrámov Božích a na oslávení svätých ostatkov.

Okrášlil hroby sv. Martina Túrskeho a sv. Dionysa, biskupa v Paríži. Zhotovil skvostné schránky na ostatky svätého Kvintina, svätých Krispina a Krispiniana v Soissons, svätého Luciana, sv. Piata, sv. Severína, svätej Genovefy a mnohých iných. Popri prácach svojich zlatníckych nezabúdal ani na dušu svoju. Čítaval sv. Písmo, spisy sv. Otcov cirkevných, životopisy svätých a iné knihy náboženské.

Aby tajil zbožnosť svoju, nosieval z počiatku skvostné rúcho dvorské, ale pod mäkkým odevom mal drsné kajúcne rúcho a ostrý srstený pás; neskôr nosieval lacný odev a to, čo skromným živobytím svojím zhospodáril, darúval chudobným. Roku 628 zomrel kráľ Klotár II. a syn jeho Dagobert I. nastúpil trón kráľovský. Svätý Eligius požíval i u tohoto panovníka veľkú úctu a priazeň. Dagobert I. daroval mu statok pri meste Limoges a pekný dom v Paríži. Zbožný Eligius, ktorého menovali závistliví zlostní dvorani posmešne „mníchom dvorným“, upravil ako majetok pri Limoži, tak i dom v Paríži na kláštory a daroval ich zbožným mníchom. Dôveru kráľovu používal svätý Eligius k tomu, že vzbudzoval v ňom dojímavými slovami úctu a horlivú prítuľnosť ku svätej cirkvi, že naklonil ho ku príkladnému kresťanskému životu, k milosrdenstvu a dobročinnosti oproti biednym a utiskovaným poddaným.

A tak stalo sa, že nielen mladý kráľ, ale i mnohí veľmoži a občania vážili si ho vysoko a vinuli sa k nemu s dôverou. Márne námahali sa niektorí závistliví dvorani pripraviť ho úskočne o priazeň kráľovu; Dagobert I. nedbal na ich očerňovanie, a práve preto ctil si svätého Eligia, že pravdu hovorieval a vytýkal mu úprimne všetky chyby a poklesky. I prichádzali k múdremu zlatníkovi kráľovskému z ďaleka ľudia, i biskupi a poslanci panovníkov, aby u neho hľadali porady, pomoci, útechy. Svätý Eligius bol vždy pokorný a ani nezdal sa znať, jak veľmi je všeobecne ctený, považoval seba za najmenšieho človeka pri dvore kráľovskom, činil verejné pokánie a oplakával dňom i nocou previnenia svoje. Keď vystaval chrám na mieste, ktoré daroval mu kráľ, a zbadal, že stavba na jednu stopu ďalej posunutá bola, než sa to stať malo, išiel spravodlivý služobník Boží ku kráľovi, hodil sa k nohám jeho, oznámil mu priestupok a ponúkal vynáhradu, áno i život svoj. Kráľ bol veľmi dojatý, keď videl spravodlivého sluhu kľačať pred sebou a počul jeho slová, i zvolal:

„Ó aká ctihodná je vernosť zbožného kresťana! Úradníci moji oklamávajú mňa o celé statky, a tento nechce ani na piaď zeme bez dovolenia môjho.“

Zo dňa na deň pokračoval svätý Eligius na ceste ku dokonalosti kresťanskej, on túžil vždy užšie spojiť sa s milostivým Bohom. Horlivo pripravoval sa na všeobecnú spoveď, aby očistený od všetkej škvrny hriechov celkom venovať sa mohol službe Božej. S plačom odbavil všeobecnú spoveď a stal sa novým človekom. Nikdy viac neobliekal sa v hodvábné rúcho, zlatom vyšívanú vestu; neopasoval sa nádherným pásom, ozdobeným zlatom a drahými kameňmi. Odieval sa kajúcnym rúchom, ktoré prepašoval povrazom.

A keď kráľ daroval mu skvostné rúcho, predal ho a peniaze rozdal chudobným, ako i skoro všetky dôchodky svoje. Dobrosrdečnosť jeho bola známa všeobecne. Keď niektorý cudzinec dopytoval sa na obydlie jeho, riekli mu ľudia: „Choďte do ulice, v ktorej uzrete mnohých žobrákov; tam býva Eligius.“

Veľkú láskavosť preukazoval i zajatým a otrokom, ktorých poučoval v náboženstve. Istý zajatý Sas , ktorý bol posiaľ pohanom, vzal si k srdcu napomínanie svätého Eligia v takej miere, že stal sa dokonalým kresťanom a po blahoslavenej smrti vyhlásený bol za svätého pod menom Thilo.

Podobne obrátil roľníka Bódericha, Švéda Tituana, Buchyna, ktorý stal sa neskôr opátom vo Ferraris a blahoslaveným, Andreja, Martina a Jána, ktorí stali sa zbožnými kňazmi. Pre tieto cnosti vyznačoval kráľ Dagobert I. svätého Eligia nad všetkých dvoranov a radieval sa s ním vo vážnych záležitosťach štátnych, áno vymenoval ho za prvého tajomníka svojho a žiadal podľa predpisov, aby ako taký složil prísahu vernosti. Svätý Eligius odpovedal so slzami v očiach:

„Kráľ! Boh zakazuje nepotrebnú prísahu. On nakladá iba vernosť oproti predstaveným: a toto nech dostačuje, aby veličenstvo vaše uistené bolo o stálej vernosti mojej.“

Kráľ Dagobert I. pochválil túto útlu svedomitosť a ona bola mu zárukou úplnej oddanosti a vernosti. Dobrotivý Boh podporoval verného sluhu Svojho mnohými milosťami.

Svätý Eligius mával vo svojej izbe ostatky svätých, pre ktoré zhotovoval drahocenné schránky. I vstával často v noci, kľačiaval pred nimi a prosieval svätých o príhovor. Keď raz pohrúžený bol v modlitbe, slyšal slová útechy:

„Uspokoj sa, Eligius, modlitba tvoja je vyslyšaná!“

A pokorný sluha Boží bol podivne posilnený a potešený. Zjavenie svoje oznámil priateľovi Audônovi a prosil ho srdečne, aby nehovoril nikomu o ňom za jeho života, čo tento i zachovával svedomite. Vo výročný deň sv. mučeníka Dionysia, bývalého biskupa Parížskeho, išiel svätý Eligius do chrámu, aby svätil s veriacimi pamiatku jeho. Keď odchádzal po slávnosti z chrámu, uzrel pri hrobe sv. Dionysia ležať dokaličeného muža. I pristúpil k nemu a pýtal sa útrpne, jak dlho je nemocný a čo je príčinou dokaličenia jeho, či dúfá byť uzdravený, či verí v Pána Ježiša Krista a či je presvedčený, že Pán Kristus môže mu spomôcť, a že po smrti vstane z mrtvých, aby prijal odplatu alebo pokutu za skutky svoje dľa zásluhy?      Biednik odpovedal skrúšene, že verí to všetko. Svätý Eligius riekol vnuknutím Ducha svätého:

„Keď veríš to všetko, prečo že ležíš tu márne? Vzývaj svätého, aby prosil Pána Boha za teba o uzdravenie!“  Nemocný bedár odpovedal, že práve preto leží tu a vzýva svätého mučeníka o príhovor. Svätý Eligius riekol útrpne:

„Keď veríš, zasľúb Bohu, že budúcne iba Jemu chceš slúžiť. Nepochybuj, a Boh ťa hneď uzdraví!“

A svätý Eligius pokľakol k bedárovi a začal sa modliť skrúšene. Po chvíli vzdvihol oči k nebu a vzdychal z celého srdca:

„Ó Ježišu, Ty sám povedal si, za čokoľvek prosiť budete v modlitbe, verte, že obsiahnete; kto verí vo Mňa, bude činiť skutky, ktoré ja činím; áno, on učiní ešte väčšie! Zmiluj sa, ó Ježišu, nad nešťastníkom!“

Po týchto slovách pochytil sluha Boží s pevnou vierou pravicu bedára a riekol:

„Keď veríš silne, ako hovoríš, vstaň v mene Pána Ježiša a postav sa na nohy!“

I pochytil ho a nemocný vstal uzdravený a chodil, i zveleboval milostivého Boha. Sv. Eligius naložil:

„Neriekni nič inšieho, nežli že Pán Ježiš Kristus uzdravil ťa na príhovor svätého Dionysia; lebo ináč upadneš do predošlého nešťastia!“

 A mnohé iné divy a zázraky činil milostivý Boh na príhovor svätého Eligia: chromí boli uzdravení; slepí prehliadli; jeden mrtvý bol privedený nazpät k životu. Dlho pôsobil svätý Eligius na dvore kráľovskom ako zlatník, radca a divotvorný služobník Boží. A prozreteľnosť Božia chcela povýšiť ho i na svietnik cirkve. Roku 639 zomrel v meste Noyon zbožný biskup Akarius. Veriaci ľud a duchovenstvo žiadali si, aby učený a zbožný dôverník kráľov, svätý Eligius, stal sa ich biskupom. Kráľ Dagobert I. nerád by bol prepustil múdreho radcu svojho od dvora; ale keď videl, že ide o spasenie duševné veriacich v Nojone, sám nahováral vrelými slovami sluhu Božieho, aby prijal tú dôstojnosť. Pokorný svätý Eligius triasol sa strachom pred tou vysokou dôstojnosťou. Ťažko bolo premôcť jeho pokoru; konečne poddal sa všeobecnému naliehaniu. I utiahol sa do samoty, aby sa pripravil náležíte k ťažkému kroku. Usilovne učil sa bohoslovecké vedy, rozjímal o povinnosťach pastierskych, postil sa prísno, modlieval sa s plačom a tak pripravoval sa ku prijatiu sviatosti kňažstva a posvätenia na hodnosť biskupskú.

Roku 640 bol svätý Eligius posvätený za biskupa a odišiel do Nojonu. Sv. Eligius žil i jako biskup veľmi prísne; v ničom nepremenil spôsob života svojho; áno, zdvojnásobnil ešte prísnosť kajúcnosti svojej; bol pokorný; staral sa otcovsky o chudobných, z ktorých dvanásť jedávalo denne pri jeho stole a ktorých sám obsluhoval a ctil v nich Toho, u ktorého vraj sami denne máme žobrať. Biskupstvo svoje precestoval pešky, aby usporil pre chudobných, a všade, kamkoľvek prišiel, bol láskavým otcom pre chudobných a nemocných. A tak už v prvom roku bol vzorom pastierov duší. Každému kňazovi a veriacemu otvorené boli vždy dvere jeho príbytku. Odstránil obozretne všetky neriady v biskupstve a pridržoval podriadené kňažstvo k prísnemu zachovávaniu kázne cirkevnej.

Navštívil i pohanov, ktorí nachádzali sa ešte kde-tu v biskupstve jeho. Nieraz narazil na veľký odpor modlárov a upadal do veľkého nebezpečenstva u surovcov; ale horlivosť jeho nedala sa zastrašiť a neomdlievala pri ťažkých prekážkach. A pohania porúcali modly svoje a prijali  krst. Keď sa navrátil s apoštolskej cesty po svojom biskupstve, začal horlivo hlásať v Nojone slovo Božie. V slávnostný deň sv. Petra kázal bezohľadne proti divokým tancom a iným výstupným kratochvíľam, ktoré sú škodné mládeži. Milovníci rozkoší rozhnevali sa na svätého Eligia, šomrali proti nemu, áno hrozili i smrťou. Nasledujúceho roku zase horlil svätý biskup v jednej farnosti proti nemravným a škodlivým, tancom, i nedal sa zastrašiť výhražkami rozkošníkov. Úradníci miestneho veľmoža šomrali proti nemu a vysmievali sa z jeho slov. A svätý biskup karhal budúcu nedeľu tanečníkov ešte ostrejšie. A keď videl, že dobromyseľné slová jeho ostávajú bez účinku, pohrozil svojhlavým zatvrdilcom trestom Božím.

Erchenoald, správca domu veľmožovho, chcel dať usmrtiť svätého Eligia, keby ešte raz kázal proti tancom a zábavám. Svätý Eligius vzal sebou diakona a dvoch klerikov a išiel medzi vzbúrenú zberbu, ktorú podplatil bezbožný Erchenoald, vystúpil na kazateľňu, ktorá bola pred chrámom, a začal neohrozene kázať proti divokému tancu a hriešnym zábavám. Vzbúrená zberba kričala:

„Neodvrátiš nás od našich starých obyčajov, čo ako budeš hovoriť a hromžiť! My budeme tancovať a zabávať sa, ako sa nám ľúbi.“

Svätý biskup pokľakol pri tomto kriku a modlil sa k Pánu Ježišovi, aby uponížil nepriateľov svojich a priviedol k poznaniu pravdy. Sotva dokončil svätý Eligius modlitbu svoju, hľa, trest Boží zastihol tých, ktorí chceli bozbožnou rukou siahať na život horlivého služobníka Božieho: päťdesiat najzúrivejších kriklúňov posadol zlý duch a trápil ich hrozne pred očami zhromaždeného ľudu. Všetci prítomní naľakali sa a triasli sa strachom, padli na zem pred svätým Eligiom, prosili o milosť a sľubovali, že chcú pokorne plniť vôľu Božiu. Svätý Eligius riekol kajúcnikom:

„Nebojte sa; ale zvelebujte spravodlivý súd Boží! Tí, ktorí opovrhujú zákonmi Božími, zasluhujú, aby boli odovzdaní za čas tomu, ktorému slúžievajú a ktorého milujú, diablovi. A vy nebojte sa, jestli budete verne zachovávať príkazy Pána Ježiša Krista.“

A keď všetok ľud prosil svätého biskupa o pomoc pre tých päťdesiatich bedárov, riekol svätý Eligius:

„Nechajte ich, nech dobre poznajú a zakúsia, čo posiaľ činili a konali!“

A bezbožníci trápení boli ukrutne za celý rok skrze diabla. Veriaci ľud triasol sa strachom a hrôzou; zkazonosné tance a zábavy prestaly; rukou Božou zastihnutí dali sa na pokánie. Svätý Eligius modlil sa za kajúcnikov k Bohu a oni nadobudli na orodovanie jeho predošlého zdravia.

Toho času zúrily nákazlivé nemoce v Európe, ako i hlad. Dom svätého Eligia otvorený bol všetkým núdznym. Nemocných a prašivých obsluhoval svätý biskup sám. Keď zakázané boli hroby v mestách, zriadil svätý Eligius nový cintorín von z mesta Nojonu a vystavil v ňom kostol k úcte sv. Pavla; teraz je tam ľudnatá farnosť. Vystaval i mnohé kláštory pre mníchov a mníšky. Horlivosť apoštolská hnala svätého Eligia i do cudzozemska. Precestoval Flandsko, Hollandsko, Sasko a ohlasoval pohanom slovo Božie. I tiež iné kraje navštívil svätý biskup. Milostivý Boh požehnával jeho práce; mnohé tisíce pohanov prijaly krst. A dobrotivý Boh poprial sluhovi Svojmu i známosť toho, čo dialo sa v mysli ľudí.

Jedného dňa obedoval svätý Eligius u biskupa Aureliana v Utike. Po obede odoberal sa na ďalšiu cestu. I rozchýrilo sa, že jeden sluha stratil drahocennú opratu s ťavy. Sluha behal semtam v úzkosti a odchod sa predĺžil. Svätý Eligius zavolal jedného sluhu, ktorý ukradol opratu a riekol mu tichým hlasom:

„Choď k blízkemu bralu, tam nájdeš v krúžine to, čo hľadáš; odviaž to a dones bez trpkosti a zlorečenia mužovi ktorý to hľadá.“

Keď zlodej počul tieto slová, cítil sa byť zahanbeným, prosil za odpustenie a hotový bol vykonať všetko, čo sa od neho požadovať bude na zadosťučinenie. Vyše devätnásť rokov pôsobil požehnane svätý Eligius ako biskup, keď mu milostivý Boh oznámil, že nezadlho dokončí život svoj. Niekoľkými dňami pred poslednou nemocou riekol kňazom a učeníkom svojím, že nezadlho ich opustí. Vďační učeníci zažialili. Svätý Eligius riekol:

„Nesmúťte, synovia moji! Prajte mi šťastie, lebo už dávno vzdychám po skončení tohto života a žiadam si oslobodeným byť od trápenia zemského, ktorého ťarcha obťažuje mňa. Silná zimnica napadla ho a lomcovala ním. Sluha Boží chystal sa horlivou modlitbou k smrti. Na šiesty deň odberal sa dojímavou rečou od kňažstva svojho, prijal skrúšene sviatosti a potom usnul v Pánu so slovami:

„Teraz, ó Pane, prepusť služobníka Svojho v pokoji; nevchádzaj v súd so služobníkom Svojím!“

To stalo sa dňa 1. decembra roku 659, keď dosiahol 71. rok požehnaného života svojho. Keď kráľovná Bathilda dopočula o ťažkej nemoci svätého biskupa Eligia, opustila so synami a dvoranami svojimi Paríž a ponáhľala sa do Nojonu; ale nenašla už svätého Eligia pri živote. Srdečne oplakala múdreho radcu kráľovského a dala pochovať telo jeho s veľkou slávou v kláštore Chelles. Odpredala skvosty svoje a rozdala peniaze chudobným; zo zlatých náramkov dala zhotoviť krásny kríž, a postavila ho na hrob svätého Eligia. Áno, ona dala zhotoviť zo striebra a zo zlata i baldachín , ktorý vznášal sa nad hrobom svätého biskupa.

Zbožní dvorani kráľovskí a veľmoži nasledovali jej príklad a obdarovali tiež mnohými drahocennosťami hrob svätého, ktorý skvel sa potom od zlata a drahokamov; v pôste býval pokrytý hrob svätého Eligia skvostnou plachtou, vyšívanou hodvábom. Z tejto plachty rinula časom tekutina, ktorá používaná bývala k uzdraveniu nemocných. Milostivý Boh oslávil svätého Eligia jak za života tak po smrti mnohými divmi a zázrakami. Svätý Eligius vyobrazuje sa v rúchu biskupskom, pri ňom videť na stole alebo na oltáre zlaté kalichy, schránky a iné ozdoby chrámové.

Svätý Eligius plnil svedomite povinnosti svoje ako biskup bez ohľadu na príkorie a prekážky. On nemlčal v oči kráľovi, ani vtedy, keď videl, že veriaci jeho zabúdajú na kresťanský život a nasledujú pohanov nemravnými tancami a zábavami. On plnil, čo hovorí sám Boh skrze proroka Izaiáša :

„Volaj, neprestávaj, ako trúba povýš hlas svoj a oznám ľudu môjmu nešľachetnosti ich, a domu Jakubovmu hriechy ich!“

On nechcel byť z tých pastierov, o ktorých hovorí Kristus Pán :

„Nájomník a ktorý nie je pastier, ktorému nie sú ovce vlastné, keď vidí vlka, že ide, opúšťa ovce a uteká: a vlk lapá a rozháňa ovce.“

On znal, že hltavý vlk, zlý duch, vtiera sa do stáda jeho, a hneď tu, hneď tam tiahne pod moc svoju skrze hriechy a neprávosti jeho ovcu, a drhne ju, i volal a kričal, aby zahnal vlka — zlého ducha, ktorý objavoval sa v nekresťanských nemravných zábavách. On nasledoval Učiteľa božského, Pána Ježiša Krista, ktorý, ako opravdivý Pastier, bez všetkého ohľadu hovorieval pravdu Farizejom a zákonníkom židovským, a napomínal i karhal ich verejne z ich hriechov. On bál sa ako duchovný pastier hrozby Božej :

„Keď Ja pravím bezbožnému: Smrťou umreš, a ty nezvestuješ mu to, ani neriekneš, aby sa odvrátil od bezbožnej cesty svojej a bol živý: on bezbožný umrie v neprávosti svojej, ale jeho krv požiadam z ruky tvojej.“

On znal, že skrze mlčanie predstavený uvaľuje na seba súd Boží večného zahynutia. Grécky spisovateľ Herodot opisuje udalosť o synovi kráľa z Lýdie Kresusa, ktorý išiel s otcom do boja a bol zajatý a vedený do cudziny. Na ceste pochytil nepriateľský vojak meč a chcel sťať kráľa Kresusa. Syn kráľov, Kresus Mladší, ustrnul nad tým, i vykríkol hlasité s dopustenia Božieho, ačkoľvek bol od narodenia nemý, aby zachránil otca svojho:

„Chráň sa bezbožníku, aby si nezabil kráľa!.“  On chcel riecť:

„Čo robíš bezbožný človeče? či nevidíš, že ten, ktorého chceš zabiť, je môj otec a kráľ Lýdie? Ach, prestaň od toho bezbožného skutku: nesluší sa tebe, aby si pokropil ruky svoje krvou kráľovskou!“ Vojak naľakal sa tých slov a nevztiahol ozbrojenú ruku na kráľa.

Kresťan, pováž, že skrze každý ťažký hriech najdobrotivejší Otec náš, Pán Ježiš, Kráľ neba i zeme, býva znovu ukrižovaný a usmrťovaný, ako to píše sv. Pavel :

„Keď bližný tvoj dopustiť sa chce nejakého ťažkého hriechu a ty môžeš zdržať ho od toho: nesmieš mlčať!“

 Hľa, Pán Boh riekol už v Starom Zákone : „Ked uzreš osla brata svojho, alebo vola, že padol na ceste, neopominieš ho, ale pomôžeš mu povstať s ním.“

A tým viac povinný si, kresťan, keď bližný tvoj nachádza sa v nebezpečenstve upadnutia do smrteľného hriechu, odvrátiť ho, a nemlčať k tomu! A Kristus Pán hovorí :

„Ktorý z vás, keď osol alebo vôl jeho upadne do studne, nevytiahol by ho?“  Následkom týchto slov volá žalostne sv. Bernard :

„Padá osol, a pomáha sa mu; ale keď duša prichádza ku zkaze, o tú nemá starosť nikto!“

Hľa, jak veľký hriech je mlčať pri ťažkých previneniach bližného! Filištínskí porazili v bitke Izraelitov a kráľ ich Saul zahynul biednou smrťou. Boh zoslal ten trest na Saula pre mnohé hriechy jeho a najmä, že pred bojom spustil sa pravého Boha a radil sa o výsledku vojny s čarodejnicou. A prečo zahynul v tom boji i syn jeho Jonathas? Veď on bol bohabojný a spravodlivý!

Sv. Isidor udáva príčinu toho, keď hovorí , že preto treba bolo zomrieť Jonathasovi, poneváč on, keď jeho otec dopytoval sa čarodejnice o radu, nenapomenul ho, ale mlčal k tomu. A tak mlčanlivosť Jonathasova bola tiež príčinou smrti otca Saula, pre ktorú i on bol od Boha trestaný smrťou.

Svätý Eligius bol horlivý kárateľ, ako sv. Hieronym, tak že hriešnici častokrát vyhrážali sa mu smrťou. A čo riekol na to sv. učiteľ cirkevný Hieronym? On hovorieval :

„Umrieť môžem, ale nemôžem mlčať.“

Sv. Vitalis kázaval vrúcne verejným smilnicám a prísne ich napomínal, aby sa chránili ohavnosti; áno podával im toľko peňazí, koľko získali skrze necudné obcovanie svoje, aby sa zdržali aspoň cez noc od ťažkého hriechu. Podobne robil sv. Ján od Boha. A aká-že odmena očakáva tých, ktorí nemlčia pri hriechoch bližných svojich? Sv.Jakub hovorí :

„Kto odvráti hriešnika od bludu jeho cesty, ten vyslobodí dušu jeho od smrti a prikryje množstvo hriechov.“

Keď lotor Dysmas, ktorý visel na kríži s pravej strany kríža Spasiteľovho, počul, že druhý lotor rúhal sa Pánu Ježišovi, nemohol sa zdržať, aby nepokarhal bohorúhača a neupravil na pravú cestu, i riekol:

„Ani ty nebojíš sa Boha, ktorý podstupuješ tú istú pokutu? A my zaiste spravodlivo; lebo my berieme, čo skutky naše zaslúžili, ale Tento neučinil nič zIého.“

A toto vrúcné napomenutie zaľúbilo sa Pánu Kristovi tak veľmi, že riekol Dysmasovi:

„Dnes budeš so Mnou v raji!“ A tak láskavý Spasiteľ zasľúbil nebo kajúcemu lotrovi, ktorý chcel napraviť nekajúcneho druha. Preto kresťanskí rodičia a predstavení nemáte mlčať za príkladom svätého Eligia pri priestupkoch detí a podriadených svojich. Prorok Isaiáš nazýva tých, ktorí mlčia pri hriechoch bližných svojich, nemými psami.

Boh nenávidí veľmi tých, ktorí majú dobre strážiť nad bližnými svojimi, aby nepáchalo sa nič zlého a nešľachetného medzi nimi, ktorí ani slova karhajúceho nevyrieknu a zdajú sa byť nemými. Tí budú bolestne nariekať na druhom svete s Isaiášom :

„Beda mne, že som mlčal!“