Bratislava 25. júna 2017 (TASR/HSP/Foto: Stephen M. Walt Twitter)

Radí sa k defenzívnej časti realistickej školy v rámci medzinárodných vzťahov. Je autorom tzv. teórie rovnováhy hrozieb, v rámci ktorej je správanie štátov determinované potenciálnou hrozbou, ktorú pociťujú od iných štátov. Domnieva sa, že ak by chcela byť EÚ globálnym hráčom, musí byť jednotnejšia. „Myslím si, že USA vždy boli voči EÚ nadradené a dvojtvárne. Na jednej strane sme podporovali myšlienku európskej jednoty ako zdroja mieru v európskej perspektíve. Avšak na druhej strane USA boli vždy trochu znepokojené myšlienkou prílišnej európskej jednoty, ktorá by mohla z EÚ urobiť protivníka či konkurenta, alebo skupinu štátov, ktoré by USA mohli povedať „nie“ oveľa efektívnejšie.“

V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky to povedal profesor medzinárodných vzťahov na Harvardovej univerzite Stephen M. Walt.

Ako sa zmenil podľa vás svetový poriadok s príchodom novej americkej administratívy? Kto je v súčasnosti najdôležitejším globálnym hráčom?

Nemyslím si, že nová administratíva amerického prezidenta Donalda Trumpa má až taký vplyv na svetový poriadok, napriek tomu, že sa veľmi dramaticky preskupujú sily, rovnováha moci mení skutočnosti z dlhodobého hľadiska. Vedie to k úplne odlišnému svetu, v akom sme žili v posledných rokoch. Keď sa nad tým zamyslíme, tak od druhej svetovej vojny po rozpad Sovietskeho zväzu sme mali bipolárny systém charakteristický studenou vojnou. Potom nasledujúcich 20 až 25 rokov prišlo obdobie s dominanciou Spojených štátov amerických, tzv. unipolárny systém. Teraz si myslím, že sa skôr mení na viac multipolárny, pričom USA sú stále veľmi silné, v dôsledku čoho majú aj naďalej veľký vplyv vo svete. Na mocenskom vzostupe je i Čína, ktorá bude súperom Spojených štátov, aj keď neverím, že je taká silná ako USA. Potom je ešte veľa ďalších krajín, prípadne mysliteľných aktérov, akým je aj Európska únia. Ďalej medzi nich môžeme zaradiť aj Rusko, Nemecko, Brazíliu, Indiu, Japonsko a niekoľko ďalších veľmocí. Pôjde o veľmi nerovnomerné rozdelenie moci, niektoré štáty sú silnejšie ako iné. Bude to oveľa komplikovanejší poriadok, menej predvídateľný oproti tomu, ktorý sme poznali v posledných rokoch.

Čo hovoríte na zoskupenia ako napríklad krajiny BRICS? Akú rolu zohrávajú v súčasnosti tieto štáty vo svetovom poriadku?

Myslím si, že to závisí od toho, o ktorej krajine hovoríme. Čína sa bude naďalej usilovať o narastanie svojho vplyvu, India verím, že ak bude aj naďalej narastať na ekonomickej sile, čo si myslím, že sa pravdepodobne aj stane, bude aj vplyvnejšia. Rusko si myslím, že v priebehu nejakého času stratí na vplyve. Je v mnohých aspektoch mocnosťou s klesajúcim vplyvom, populácia je staršia, produkcia závisí od exportu ropy a plynu, pričom dôležitosť ropy a plynu bude klesať v priebehu nasledujúcich dvadsiatich, tridsiatich možno štyridsiatich rokov taktiež. Takže Rusko je veľmocou, ale jeho vplyv bude v budúcnosti klesať.

V súčasnosti však neexistuje v medzinárodných vzťahoch hegemón, teda silná mocenská prevaha, respektíve dominancia nejakého štátu vo všetkých kľúčových oblastiach. Väčšinou prevažujú aktéri silní v určitých oblastiach.

Problém je, že na to, aby ste boli skutočne vplyvný, musíte byť silný vo viac ako jednej oblasti. Nemôžete mať silnú armádu bez silnej ekonomiky, ktorou by ste mali začať. Ale rovnako je nepostačujúce mať silnú ekonomiku. Môžete zarobiť veľa peňazí predajom plynu, ale to vám ešte nedáva záruku, že získate vplyv i v iných oblastiach. Krajiny, ktoré budú mať skutočný svetový vplyv, musia disponovať celou sériou mocenských elementov – silnou ekonomikou, silnou vojenskou zložkou, musia mať nadviazané rozsiahle diplomatické vzťahy s inými krajinami, kvalitný vzdelávací systém. Ten je základom 21. storočia, pretože technológie sa vyvíjajú tak veľmi rýchlo, že jediný spôsob, ako ich adaptovať, je, ak máte dobre vzdelanú a vyškolenú populáciu. Čiže moc súvisí s viac ako jedným elementom.

Čo hovoríte v súčasnosti na vzťah USA a EÚ. EÚ vždy deklarovala, že chce mať pozíciu globálneho hráča. Podarilo sa jej to? Je podľa vás globálnym hráčom?

Bola a mohla by byť, ak by sa navzájom ťahali. Myslím si, že USA vždy boli voči EÚ nadradené a dvojtvárne. Na jednej strane sme podporovali myšlienku európskej jednoty ako zdroja mieru v európskej perspektíve. Avšak na druhej strane USA boli vždy trochu znepokojené myšlienkou prílišnej európskej jednoty, ktorá by mohla z EÚ urobiť protivníka, konkurenta alebo skupinu štátov, ktoré by USA mohli povedať „nie“ oveľa efektívnejšie. Takže, vždy sme boli trochu znepokojení. V súčasnosti je americkým záujmom, aby EÚ prekonala mnohé výzvy, ktorým momentálne čelí, pretože pre Spojené štáty je oveľa dôležitejšie sa uistiť, že Európa je prosperujúca a vládne v nej mier. Z môjho pohľadu, ktorý sa trochu odlišuje od toho, čo vyhlásil prezident Trump, mali by sme sa snažiť pomôcť Európe vysporiadať sa so všetkými výzvami, ktorým čelí.

Veľká Británia bola vždy akoby predĺženou rukou Spojených štátov v EÚ. Spojené kráľovstvo sa však rozhodlo vystúpiť z EÚ. Aký bude mať brexit dopad na vzťah EÚ a USA?

Myslím si, že veľa bude záležať od toho, ako sa brexit bude vyvíjať. Či bude postupovať relatívne hladko a bez problémov, či sa britská a európska strana rozhodnú rozísť relatívne priateľsky, alebo či bude poznačený zatrpknutím. To bude veľký rozdiel.

Nemyslím si však, že veľmi ovplyvní vzťah medzi USA a Európou. Zároveň by som však mal povedať, že si myslím, že rozhodnutie o brexite bolo chybou na strane Veľkej Británie. V dôsledku odchodu z EÚ bude mať menší vplyv a bude menej prosperujúcou krajinou. Spojené štáty nepotrebujú tento vzťah s Britániou, pretože oni už majú dobre vybudovaný vzťah s Francúzskom, Nemeckom či inou krajinou EÚ.

Takže vy si naozaj myslíte, že v tomto prípade urobilo chybný krok Spojené kráľovstvo?

Áno.

Hovorili ste, že EÚ bola a mohla by byť globálnym hráčom. Čo by mala preto urobiť?

Ak chcete byť rovnocenným globálnym hráčom, alebo sa chcete tejto pozícii priblížiť, musíte byť jednotnejší. Prvý krok, ktorý by EÚ mala urobiť, je prekonanie výziev, ktorým čelí – musí zastabilizovať euro, keďže EÚ strávila už takmer desať rokov zisťovaním, ako by mohla spoločná mena prežiť. Európske krajiny sa taktiež vyrovnávajú s dôsledkami rozširovania, keďže počet členských štátov neustále narastal a v súčasnosti má členov, ktorí sa veľmi odlišujú vo veľkosti, v kultúre, v politickej orientácii. To spôsobuje, že dospieť k rozhodnutiu vo vnútri EÚ je veľmi náročné. Taktiež je náročné urýchliť tento proces. Myslím si, že je veľmi dôležité, aby EÚ našla spôsob, ako vyriešiť tieto problémy.

Takže vyčítate EÚ, že nie je dostatočne flexibilná?

Nie je ani flexibilná, ale tiež je problém s akcieschopnosťou. Ak sa má dospieť k rozhodnutiu EÚ ako celku, je veľmi ťažké získať súhlas všetkých týchto rozdielnych krajín, ako sme to mohli vidieť v mnohých prípadoch. A nakoniec Európa sa musí dlho a hlboko zamyslieť nad tým, ako sa vyrovná s problémom na hraniciach. Mohli sme vidieť, že utečenecká kríza prišla zo Sýrie, čo spôsobilo množstvo politických problémov v rozdielnosti názorov členských štátov na ňu. Nemyslím si však, že problémy po ukončení vojny v Sýrii len tak odídu, keďže sú stovky miliónov ľudí na Blízkom východe a v Afrike, ktorí sa snažia prísť do Európy, pretože sa pre nich zdá atraktívna a stále relatívne prosperujúca. Takže Európa ako celok musí prísť so spôsobom, ako sa popasuje s týmito skutočnosťami a to je veľká výzva.

V Európe máme problém okrem iného v tom, že štáty sú ako keby rozdelené na dva tábory – na euroskeptikov a eurooptimistov. Niektorí z nich hovoria, že potrebujeme viac Európy a niektorí, že menej. Čo si myslíte vy, potrebujeme viac Európy, ktorá by priniesla aj otváranie zakladajúcich zmlúv?

Prijať euroústavu sa už raz pokúšali a nefungovalo to.

… v roku 2005 členské štáty neratifikovali Zmluvu o Ústave pre Európu. Konkrétne neprešla v holandskom a francúzskom referende.

Presne tak. Musím povedať dve veci. Opýtali ste sa ma na EÚ ako globálneho hráča. Ak chce vystupovať ako globálny hráč, musí byť jednotnejšia, v tom prípade je treba viac Európy. Ale po druhé, jedna z vecí, ktorá nefunguje, je, že výhody, ktoré plynú z členstva EÚ, si európska populácia plne neuvedomuje. Označujú to ako demokratický deficit, či Brusel označujú za nepopulárny. Ľuďom nasľubovali viac, než samotná únia vedela splniť. Avšak myslím si, že po desiatich, dvadsiatich či tridsiatich rokoch sa musia pripomenúť ľuďom európske benefity, ktoré im z členstva plynú. Optimistickou skutočnosťou si myslím, že je to, že keď sa pozriete naprieč Európou, určite nie všade, ale vo väčšine európskych krajín, je podpora EÚ vyššia u mladých ľudí ako u starších, ktorí ešte stále prechovávajú nostalgický postoj k ich nacionalizmu a minulosti. Európski mladí ľudia, dvadsiatnici a tridsiatnici, vyrastali so Schengenom, s možnosťou študovať v zahraničí, cestovať, sú oveľa viac stotožnení s myšlienkou Únie a podporujú ju.

Ešte nám zostáva otázka rozširovania. Domnievate sa, že EÚ by sa mala vydať touto cestou?

Myslím si, že v súčasnosti je EÚ dostatočne veľká. Stále je schopná pracovať a čeliť súčasným problémom napriek tomu, že sa jednotlivé krajiny od seba odlišujú v politickej histórii. Chcem povedať, že už bolo výzvou integrovať tie štáty, ktoré sú členmi Únie. Ak sa urobí ústretový krok k priblíženiu sa s Tureckom, s krajinou s veľmi odlišnou históriou a pozadím, spôsobí to Únii viac problémov, ako sa vyrieši. Špeciálne teraz, keď turecká politika nabrala taký smer, aký nabrala. Vždy tu bola v rámci EÚ diskusia o tom, či prijať Turecko. Turecko je vzdialené od liberálnej demokracie a nemyslím si, že spĺňa kritériá pre členstvo v EÚ. Toto nie je ani správne obdobie, kedy by som odporúčal EÚ, aby sa rozširovala.

Takže prežije podľa vás Európska únia?

Neviem. Teda myslím si v súčasnosti, že áno, ale bude musieť zredukovať svoje ambície na určitú úroveň. Ľudia si musia pamätať, že primárnym cieľom od začiatku fungovania Európskeho spoločenstva neskôr EÚ bolo dosiahnuť dve veci – posilniť ekonomickú prosperitu v Európe a eliminovať v rámci nej pravdepodobnosť vojny. Takže mier a prosperita. Ochrancovia EÚ majú záujem na tom, aby sa vytvorila európska identita, ktorá by mala prekonať národnú identitu. Teda, aby ľudia zmýšľali tak, že sú v prvom rade Európania a až potom Francúzi, Nemci, Dáni atď. Myslím si však, že toto sa v blízkej budúcnosti nestane. Ekonomická prosperita a posilnenie mieru sú dostatočne žiaducimi a ambicióznymi cieľmi pre súčasnosť.