Slovensko 1. decembra 2014 (HSP/Foto:TASR)
Tri dominujúce strany mali spoločnú jednu vec
Slovenskej politike počas takmer 22 rokov samostatnosti dominovali tri osobnosti a tri politické strany. Prvé roky existencie samostatného Slovenska boli v znamení Vladimíra Mečiara a jeho HZDS. Prelomu tisícročí na Slovensku vtlačil svoju pečať Mikuláš Dzurinda spolu s SDKÚ-DS. Posledných 10 rokov dominuje slovenskej politike Robert Fico a jeho Smer. Všetky tieto strany mali spoločnú jednu vec. Boli to strany jedného muža. Vyrástli a dve z nich padli spolu so svojim zakladateľom. Ako dopadne tretia?
Éra HZDS skončila v roku 1998. Vladimír Mečiar vtedy síce veľmi tesne vyhral voľby, ale nebol schopný zostaviť vládu a odišiel do opozície. Návrat do vlády v roku 2006 bol už iba labuťou piesňou kedysi všemocnej strany, z ktorej si Robert Fico urobil fackovacieho panáka. Ukázalo sa to už v nasledujúcich voľbách v roku 2010. ĽS-HZDS sa prvýkrát od svojho vzniku nedostala do parlamentu. O dva roky neskôr v predčasných voľbách získala strana Vladimíra Mečiara 0,93 % hlasov. Bolo to dokonca o tri desatiny percenta menej ako získala Strana slobodné slovo Nory Mojsejovej. Definitívny záver prišiel už veľmi rýchlo. Vladimírovi Mečiarovi zanikla 7. septembra 2013 funkcia predsedu strany. O tri mesiace neskôr dokonca zo strany vystúpil. O ďalší mesiac neskôr, 11. januára 2014, delegáti na mimoriadnom sneme v Žiline rozhodli o rozpustení HZDS.
Éra SDKÚ-DS skončila v roku 2006. Mikulášovi Dzurindovi sa po ôsmich rokoch vládnutia nepodarilo obhájiť svoju pozíciu a na Úrad vlády sa prvýkrát dostal Robert Fico. V ďalších voľbách v roku 2010 sa síce SDKÚ-DS do vlády vrátila, ale už vtedy bolo možné tušiť začiatok jej konca. Bola oslabená obvineniami z netransparentného financovania strany, ktoré prinútili Mikuláša Dzurindu, aby sa pred voľbami stiahol. Líderkou strany vo voľbách sa tak stala Iveta Radičová. SDKÚ-DS nezískala ani polovicu hlasov, ktoré získal Smer. Ivete Radičovej sa síce podarilo zostaviť vládu, tá však neprežila ani dva roky a vydláždila Smeru cestu k neobmedzenej moci po predčasných voľbách v roku 2012. V tých sa SDKÚ-DS dostala do parlamentu iba s odretými ušami, keď získala 6,09 % hlasov. Po kauze Gorila, ktorá naplno prepukla tesne pred voľbami, sa už strana nikdy nespamätala. Mikuláš Dzurinda sa po voľbách rozhodol nekandidovať opäť na predsedu strany a do jej čela sa v máji 2012 dostal Pavol Frešo. Namiesto nového reštartu však strana naďalej upadala a dnes sa v prieskumoch už dlhodobo potáca hlboko pod hranicou potrebnou na vstup do parlamentu. Z bývalého lídra ekonomických reforiem sa stala paródia na politickú stranu, keď sa jej predseda drží zubami nechtami svojej stoličky, na ktorej ho už vlastne nikto nechce. Masové odchody popredných aj radových členov strany sú už iba tragikomickou bodkou za touto politickou fraškou a definitívny zánik strany je už iba otázkou krátkeho času.
Éra Smeru zatiaľ trvá. Pred dvomi rokmi Robert Fico dosiahol taký volebný výsledok, ako dosiaľ na Slovensku nikto iný. Prvýkrát od pádu komunizmu máme u nás vládu jednej strany. Ideálna situácia na presadenie všetkých predvolebných sľubov. Po polčase vládnutia sa možno zdalo, že Smer bude vládnuť večne. V prieskumoch dosahuje stále percentá, ktoré môžu ostatné strany iba závidieť. Ale… Po prevalení zdanlivo bezvýznamnej kauzy piešťanského CT-čka padla ministerka zdravotníctva, padla podpredsedníčka parlamentu a padol dokonca aj zdanlivo neohroziteľný Paška. Na uliciach sú opäť tisícové davy, ktoré protestujú proti korupcii tak, ako to bolo pred tromi rokmi. Vtedy kričali: „Preč s Dzurindom!“ Dnes kričia: „Fico do basy!“. Sme svedkami začiatku konca Smeru? Alebo to bude stáť Roberta Fica iba zopár figúrok a bude neohrozene vládnuť aj naďalej?
Štefan Devínsky
5.5°C
Streda 
Štvrtok 
Sobota 
Sobota 
Sobota 
Sobota 
.jpg)
