“Niečo sa deje. Po osemnástich rokoch. Konečne. Ale čo? Po teroristických útokoch z 11. septembra Washington obvinil Al Káidu, ktorej časť vtedy pôsobila v Afganistane. Dnes je síce už známe, že zodpovednosť za vtedajšie útoky niesli do značnej miery Saudi, ale prezident George W. Bush s nimi úzko obchodne spolupracoval, a tak bola “saudská stopa” na celých 15 rokov utajená a páchatelia sa namiesto nej začali hľadať v Kábule,” píše v úvode svojho komentára česká novinárka.

Dodáva, že vtedy v Afganistane vládol Taliban, ktorý Spojeným štátom ponúkol, že lídra Al Káidy Usámu bin Ládina vydá do niektorej islamskej krajiny, aby mohol byť súdený podľa islamského práva. USA by ale odmietli aj oveľa menej bizarnú ponuku, pretože boli rozhodnuté celú afganskú vládu zvrhnúť.

“Taliban vtedy s podporou pakistanskej tajnej služby ešte bojoval so Severnou alianciou, ktorej na podporu dorazili americké špeciálne oddiely, s nimi hromady peňazí k podplácaniu miestnych síl a nad nimi vzápätí aj bombardéry B52. Prebombardovali si cestu do Kábulu, oddiely Talib sa rozpustili, mnohí z nich odišli do Pakistanu, a “rozplynula” sa aj Al Kaida.”

Spencerová pripomína, že nasledovala “medzinárodná” konferencia v nemeckom Bonne, na ktorej si afganskí kmeňoví vodcovia nepresadili obnovenie niekdajšieho kráľovstva, a namiesto neho boli donútení prijať “západnú formu demokracie”. “Do novej vlády vyfutrovanej americkými a všeobecne západnými miliardami boli dosadení vodcovia Severnej aliancie, z ktorých mnohí neboli ničím iným než masovými vrahmi, pridalo sa aj niekoľko afganských exulantov. Všetkým išlo hlavne o americkej peniaze, skutočne vládnuť – nieto sa starať o národ – chcel málokto.”

Pokračujúce americké vojenské útoky prekladané masakrovaním svadieb, mučením a unášaním ľudí podozrivých z kontaktov s Al Káidou a podobné postupy následne dokázali len to, že si “pochodeň demokracie” Afgancov znepriatelila. Taliban, štyri roky po svojom zvrhnutí, znovu ožil a v mnohých oblastiach krajiny mal okamžite významnú podporu nahnevaných miestnych obyvateľov, upozorňuje Spencerová.

“Americká armáda bola v tej dobe ponorená do bojov v Iraku a Afganistane, v ktorom predsa už “zvíťazila”. Washington reagoval roztržito, striedavo posilňoval a zase sťahoval svoje oddiely aj sily NATO, ale čím dlhšie viedol boje, tým viac Afgancov sa proti nemu stavalo. A situáciu nijako nevylepšili ani miliardy, ktoré USA do Afganistanu posielali k rozkradnutiu, či už miestnymi alebo americkými a západnými “kontraktormi”. Vo výsledku tak dnes Taliban ovláda asi polovicu územia a o druhú polovicu sa s rôznou intenzitou bojuje.”

Pred svojím zvolením do Bieleho domu Donald Trump proti okupácii Afganistanu horlil, hoci neskôr začal tvrdiť, že okupácia je potrebná vzhľadom na hrozby, ktoré sa vraj spájajú s jadrovým Pakistanom. Spencerová prizvukuje, že zásobovacie trasy pre americké aj aliančné oddiely vedú práve cez Pakistan, pretože žiadne iné prijateľné alternatívy neexistujú. Vo finále sa tak Trump dostal do pozície, kedy Pentagon sa spojencami z NATO vrátane Českej republiky a Slovenska ďalej okupujú Afganistan, a to do značnej miery vraj kvôli Pakistanu, pričom sú ale na Pakistane logisticky závislí. Takýto nezmysel nemohol trvať prehnane dlho…

“Vlani v máji Trump fakticky oznámil, že okupácia Afganistanu bude nekonečná, a na začiatku tohto roka ukončil americkú vojenskú pomoc Pakistanu. Vtedajšia vláda v Islamabade okamžite hovorila o možnom zablokovaní amerických zásobovacích trás, kým novozvolený premiér Imran Chán – po vzore vlády predchádzajúcej – takisto uprednostňuje alianciu s Čínou pred Spojenými štátmi. Chán pritom už roky volá po ukončení vojny v Afganistane a prijal už aj pozvanie afganského prezidenta Ghaniho k návšteve do Kábulu. Niet divu, že USA nad nedávnymi pakistanskými voľbami vyjadrujú “obavy”.”

Dodáva, že tým skôr, že ani v USA si mnohí nemyslia, že by “nevítaznú” vojnu v Afganistane išlo hodiť na Pakistan. Napríklad šéf zvláštnej inšpekcie pre rekonštrukciu Afganistanu (SIGAR) John Sopko nedávno vyhlásil: “Stále zmieňujeme Pakistan ako hlavný problém. Problém ale spočíva aj v afganskej vláde, ktorú miestni obyvatelia často vnímajú veľmi negatívne, zatiaľ čo my potrebujeme nastoliť vládu, ktorá by mala ľudovú podporu, vládu, ktorá by nebola predátorskou, vládu, ktorá by nebola len bandou Warlord, pre ktorú neplatia žiadne zákony. “(…)” v zásade platí, že vláda, ktorú sme inštalovali, obzvlášť potom niektoré miestne policajné zložky, sú v skutočnosti len niekdajšie ozbrojené milície navlečené do nejakých uniforiem, a sú rovnako zlí, ako teroristi pred nimi.”

Inými slovami, podľa Spencerovej USA sa síce do Afganistanu vojensky prebombardovali a politicky preplatili, ale úžitok žiadny, len úplný a zvonku neriaditeľný chaos. A potom, čo Trump márne vyskúšal “matku všetkých bômb”, Pakistan namiesto k poslušnosti donútil len k hľadaniu nových spojencov v Eurázii a svojou bezradnosťou dotlačil regionálne mocnosti – Rusko, Čínu, Irán a Pakistan – k spolupráci, konečne nastal zvrat: USA sa po mnohých proklamáciách rozhodli začať naozaj vyjednávať s Talibanom. Taliban pritom už vo februári konštatoval, že rozhovory akceptuje, aj keď len v prípade, že povedú k obnoveniu afganskej suverenity.

“Minulý týždeň zástupcovia USA a Talibanu spoločne zasadli v katarskej Dohe, a doterajšie správy žiadnemu veľkému úspechu nenasvedčujú, hoci americká strana podľa Reuters sa zdá byť nadšená. USA vraj ponúkli, že afganská vládna armáda vyčistí menej zaľudnené oblasti krajiny, prenechá ich plne Talibanu a ponechá mu aj oblasti, ktoré majú Talibanci pod kontrolou už dnes, tvrdí New York Times. Tento plán, mimochodom, už dopredu odmietol prezident Afganistanu Ghana. Avšak, Američania by si podľa svojich predstáv vraj ponechali aspoň najväčšie mestá, ako sú Kábul, Kunduz a Kandahár, a tak po Talibane chceli len to, aby si mohli v Afganistane ponechať svoje základne. Vraj sa diskutovalo aj o možnom vstupe Talibanu do afganskej vlády. Taliban ale zostal na svojom: mieru je možné dosiahnuť len po tom, čo z Afganistanu odídu všetky cudzie jednotky,” pripomína česká novinárka.

“Je to v zásade dokonalý mišmaš požiadaviek, ale možno si na jeho základe predstaviť akýsi výsledný obrázok: Kábulská vláda odmieta americký plán odovzdať tálibcom polovicu krajiny, a tak pre istotu obmedzí kooperáciu s USA; nápad vstupom Talib do vlády pre zmenu narazí na fakt, že moc v Afganistane doposiaľ držia čelní predstavitelia Severnej aliancie, teda najväčší nepriatelia Talibanu, ale zaručene sa vyostrí napätie v krajine, pretože Talibanci očividne nechcú byť v koaličnej vláde, ktorá by sa stala terčom kritiky kvôli neschopnosti, chcú vládnuť a rozhodovať sami; USA si chcú ponechať aspoň základne, ale Taliban s Pakistanom, ktorý ovláda zásobovacie trasy, sú proti; americké jednotky (beztak už dlhšiu dobu prevažne uzavreté) na základniach vo veľkých mestách skôr či neskôr prídu o zásobovanie a stanú sa terčmi častejších útokov… A budú musieť odísť. V takom prípade nie je otázkou “či”, ale “kedy”.”

Spencerová upozorňuje, že je prekvapujúce, že americká strana hodnotí rozhovory s Talibanom “pozitívne”. Samozrejme, za predpokladu, že samotný “nevyhnutný” a “objektívne vysvetliteľný” odsun nie je v skutočnosti cieľom. Koniec koncov, hlavným zmyslom pokračujúcej americkej okupácie Afganistanu – okrem nedosiahnuteľných surovinových pokladov a chimérická vízia plynovodu TAPI – bola destabilizácia Strednej Ázie a s ňou súčasne i Ruska, Číny, Iránu i Indie za “jednu cenu”. “Tento cieľ by však nemusel byť americkým odsunom vôbec ohrozený – aj z Kábulu čoraz častejšie zaznieva, že USA do Afganistanu prevážajú Daeš z jeho prehratých vojen v Iraku a Sýrii. A Daeš bojujúci proti zle vyzbrojeným, vycvičeným a demoralizovaným vládnym oddielom aj Talibanu udrží nielen v Afganistane, ale aj v celom regióne napätie a nestabilitu zrovna tak dobre ako americká armáda, avšak z hľadiska Trumpovej “Ameriky predovšetkým” skoro zadarmo. Ostatne, Daeš vyčíňa už nielen v Afganistane, ale prihlásil sa aj k masakru západných turistov v susednom Tadžikistane, aj keď oficiálne Dušanbe vinu pripisuje svojim zakázaným politickým islamistickým súperom a ukazuje pritom na Irán, zatiaľ čo USA rýchlo ponúkajú pomoc s vyšetrovaním…”

“Možno je to ale všetko inak, samozrejme. Vojna v Afganistane v každom prípade ani po štyroch dekádach nekončí,” dodáva na záver česká novinárka Spencerová