Plán obnovy nie je dar, ale dlh

Slovensko má z Plánu obnovy a odolnosti k dispozícii približne 6,4 miliardy eur. Na prvý pohľad sa to môže zdať ako štedrý dar z Bruselu. Pravda je iná – tieto peniaze si zobrala Európska únia ako spoločný dlh, ktorý budeme všetci postupne splácať cez nové európske dane alebo vyššie odvody do rozpočtu EÚ. Nie je to dar, ale pôžička na spoločný účet. Preto by sa malo nakladať s každým eurom tak, aby z neho mali úžitok budúce generácie.

Koľko sme minuli a na čo

K 16. júnu 2025 podľa premiéra Roberta Fica a podpredsedu vlády Petra Kmeca Slovensko z Plánu obnovy reálne minulo asi 2 miliardy eur.

Ďalšie miliardy ležia na účtoch alebo sú „na ceste“. Problém je v tom, že z tejto minutej sumy ide približne polovica na výdavky, ktoré možno označiť za spotrebu – opravy, dofinancovanie prevádzky či nákupy, ktoré síce vyriešia krátkodobé potreby, ale neprinesú trvalý rast ekonomiky. Inými slovami – prejedáme to, čo by malo slúžiť na obnovu a rozvoj krajiny.

Analýza najväčších 100 príjemcov ukazuje, že len časť prostriedkov smerovala do strategických investícií s potenciálom priniesť návratnosť v podobe nových pracovných miest, tvorby kapitálu a zvýšenia konkurencieschopnosti Slovenska.

Zvyšok? Spotreba, prevádzkové náklady, projekty s pochybným efektom a v niektorých prípadoch aj čisté „vyhodenie peňazí z okna“.

Pohľad na charakter projektov optiku nazerania na to, čo sme prejedli a čo investovali ukazuje nasledovné:

Čo je skutočná investícia a čo prejedanie

Za skutočné investície možno považovať projekty, ktoré vytvoria nový kapitál, nové pracovné miesta a budú generovať ďalšie príjmy. Môže ísť o modernizáciu infraštruktúry, podporu výskumu a priemyslu, či projekty zamerané na energetickú sebestačnosť. Do tejto kategórie sme pre účely analýzy zaradili aj zdravotníctvo a vzdelávanie – hoci nejde o investície s priamou finančnou návratnosťou, majú dlhodobý rozvojový efekt. No zvyšok – a je to značná časť – sú peniaze, ktoré sa spotrebujú bez trvalej pridanej hodnoty.

Inak by to prejedanie dopadlo ešte hrozivejšie:

Treba mať však na pamäti, že ide o masu peňazí, ktorá smeruje na dotácie, poradenské služby, školenia bez jasného výsledku, „mäkké“ projekty a podporné aktivity, ktoré sa po minutí prostriedkov jednoducho skončia, bez trvalého prínosu. To je presne to „prejedanie“, o ktorom hovoríme.

Na papieri znie kapitola „Podnikanie a inovácie“ ako motor hospodárskeho rastu. Ale pri pohľade na konkrétne projekty vidíme, že značná časť z nich nemá jasný exportný potenciál ani prepojenie na výrobu. Výsledkom sú „mäkké“ výstupy – prezentácie, štúdie, webové portály, ktoré sa po pár rokoch stanú neaktuálnymi.

Týmto spôsobom sa premrháva príležitosť, ktorú Plán obnovy predstavuje. Namiesto posilnenia ekonomickej suverenity Slovenska sa peniaze míňajú na projekty, ktoré si podnikateľské subjekty v zdravom prostredí majú financovať samy, nie z verejných zdrojov.

Dotovanie pochybných firiem

Osobitnou kapitolou je poskytovanie státisícových či miliónových dotácií firmám, ktoré podľa údajov z Finstatu alebo Transparexu nevykazujú dostatočné vlastné imanie, aby mohli spolufinancovať projekt. Napríklad spoločnosti ENAX či REHANA získali podporu v rámci výziev Plánu obnovy, hoci v čase podpisu zmluvy nebolo jasné, z čoho plánujú zabezpečiť vlastný vklad. Ako presvedčili hodnotiteľov, že dokážu spoluúčasť zabezpečiť? To je otázka, na ktorú by mal Úrad podpredsedu vlády pre Plán obnovy odpovedať verejne.
Ako upozornil Zoroslav Kollár vo svojom vlogu, toto otvára dvere špekulantom a klientelizmu – peniaze tak nekončia u tých, ktorí sú schopní a ochotní z nich vytvoriť hodnotu pre krajinu, ale u tých, ktorí sa „prebojujú“ k správnym podpisom.

To je hazard nielen s peniazmi daňovníkov, ale aj s dôveryhodnosťou celého mechanizmu.

Kto z Plánu obnovy zarába na obmedzovaní slobody slova

Medzi príjemcami nájdeme aj Kempelenov inštitút inteligentných technológií (KInIT), ktorý z Plánu obnovy získal už 2,244 milióna eur. Nie je to obyčajný výskumný inštitút – jeho aktivity, partnerstvá a prepojenia sú už dlhšie predmetom kritiky, vrátane odhalenia spolupráce s firmami ako ESET či Gerulata Technologies.

Ako sme písali (tu a tu) práve tieto subjekty sa objavili v kauze financovania projektov, ktoré zasahujú do informačného priestoru a monitorujú politickú a mediálnu scénu spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s princípmi slobody slova a férových volieb:

Inými slovami – z Plánu obnovy podporujeme aj tých, ktorí môžu byť ohrozením pre slobodnú verejnú debatu. Je neprípustné, aby peniaze určené na „obnovu“ financovali projekty, ktoré de facto slúžia na obmedzovanie politickej plurality.

Kde je návratnosť?

Ak by sme boli prísni, za návratné môžeme považovať iba projekty, ktoré vytvoria hmatateľný kapitál – výrobné kapacity, technologické inovácie, exportné produkty, infraštruktúru či kvalifikovanú pracovnú silu. Všetko ostatné sú výdavky, ktoré sa síce možno dajú politicky predať ako „rozvoj“, ale ekonomicky sa nikdy nevrátia.

Ak polovicu Plánu obnovy prejedáme, znamená to, že z peňazí, ktoré si Slovensko de facto požičalo, polovica zmizne bez stopy v spotrebe.

Prečo musíme zmeniť nastavenie Plánu obnovy

Ak nastavenie Plánu obnovy umožňuje, aby polovica minutých peňazí išla na spotrebu, tak je to chyba, ktorú treba napraviť. Súčasná vláda by mala jasne oddeliť prostriedky, ktoré idú na jednorazové prevádzkové výdavky, od tých, ktoré tvoria dlhodobú hodnotu. Pri každej novej zmluve musí byť povinná analýza návratnosti – nielen ekonomickej, ale aj spoločenskej. Firmy s nulovými tržbami a neznámym počtom zamestnancov by nemali dostať ani euro, pokiaľ nepreukážu, že dokážu svoj záväzok splniť.

REPowerEU – potenciál aj riziká

V ďalšej fáze Plánu obnovy sa očakáva využitie prostriedkov z iniciatívy REPowerEU na energetické projekty. Ak sa zamerajú na znižovanie závislosti od dovozu energií a zvyšovanie efektívnosti, môže to byť prínosom. Ak sa však budú tlačiť projekty ako masová výstavba veterných elektrární v krajine, ktorá nemá dostatok vetra, skončí sa to ako drahý omyl a devastácia vidieka. V takom prípade by bolo lepšie tieto peniaze vrátiť alebo presmerovať do iných foriem energetickej sebestačnosti.

Čo to znamená pre Slovensko

Ak budeme v tempe nastavenom minulosťou pokračovať, polovicu Plánu obnovy jednoducho prejdeme. To znamená, že budúce generácie budú splácať dlh, za ktorý tu nezostane nič, čo by zarábalo. Plán obnovy mal byť motorom modernizácie Slovenska, ale ak ho necháme bežať na voľnobeh, zmení sa na mechanizmus politického rozdávania a kupovania si podpory.

Čo treba urobiť

1. Prehodnotiť všetky existujúce zmluvy a zastaviť financovanie pochybných projektov.

2. Zaviesť povinnú analýzu návratnosti pred podpisom každej zmluvy.

3. Presmerovať čo najviac prostriedkov do projektov, ktoré tvoria kapitál, pracovné miesta a dlhodobé hodnoty.

4. Posilniť verejnú kontrolu – zverejňovať nielen zoznam prijímateľov, ale aj podrobnosti o tom, ako boli projekty vybrané a ako sa plnia.