Gorazdov 4. augusta 2020 (HSP/Foto:Michal Lašut)

27. júla si každoročne pripomíname sviatok svätého Gorazda, prvého nástupcu svätého Metoda v jeho službe, svätca, ktorý pochádzal z nášho rodu, z významnej slovenskej rodiny a narodil sa v Gorazdove, dnešnom Močenku

Pontifikálnu svätú omšu 2. augusta pri príležitosti sviatku svätého Gorazda a vyvrcholenia XXVIII.  ročníka Celonárodného festivalu kresťanského divadla Gorazdov Močenok 2020 celebroval Mons. František Rábek.  Pútnikov  privítal dekan farnosti sv. Klimenta v Močenku otec Peter Michalov.

Otec biskup František, rodák z Močenku, je veľkým ctiteľom a pokračovateľom v diele sv. Gorazda. Otec biskup na začiatku sv. omše odovzdal pútnikom srdečné pozdravenia od otca biskupa Viliama Judáka a uviedol: „Do spoločenstva cirkvi patríme na základe viery a krstu, ktorý sme prijali. A tak si teraz obnovíme našu krstnú vieru tým, že požehnám vodu a necháme sa symbolicky pokropiť a takto vyjadríme náš súhlas s naším krstom a naše rozhodnutie žiť podľa krstných sľubov.“

Homília zanechala u pútnikov hlboký dojem, prinášame ju v plnom znení.

Úspech veľkých podujatí závisí od toho, či sa do práce na realizácii projektu zapojí dosť ochotných a schopných spolupracovníkov. Mám na mysli veľké stavby, podniky či kultúrne diela.

A naopak, neraz sa nám naskytá smutný obraz spustnutých polí, rozpadajúcich sa budov bývalých družstiev, ale i tovární – jednoducho ľudia tam prestali pracovať, odišli za výhodnejšími platmi či inými podmienkami – a riaditeľ či majiteľ si sám nič nepomôže…

Aj my si dnes na tomto mieste uctievame svätého Gorazda a jeho spoločníkov. Tak Gorazd, ako aj jeho priatelia sa stali veľkými a svätými preto, že sa podieľali na veľkom misijnom diele solúnskych bratov, svätých Cyrila a Metoda. Boli ich veľkodušnými, vernými a obetavými spolupracovníkmi.

V dnešnom druhom čítaní sme počuli úryvok z listu apoštola Pavla svojmu spolupracovníkovi Timotejovi. Povzbudzuje ho k vytrvalej a vernej spolupráci na diele šírenia evanjelia, dodáva mu odvahy, aby sa nebál a nedal sa odradiť ťažkosťami a nepochopením ľudí, aby bol ochotný, ak treba, aj trpieť v službe šírenia evanjelia.

Tieto slová Cirkev aplikuje aj na spolupracovníkov našich Vierozvestcov.

Mohli by sme sa opýtať, čo viedlo týchto – vtedy ešte mladých mužov – k tomu, aby sa dali do spolupráce s Konštantínom-Filozofom a Metodom na diele, ktoré bolo odpoveďou na žiadosť Rastislava a jeho ľudu o učiteľa, ktorý by našim predkom priblížil obsah kresťanskej viery v ich jazyku. Splnením tejto požiadavky poveril cisár Michal III. práve Konštantína a jeho brata Metoda. Konštantín mal jasnú víziu, uvedomoval si, že takáto úloha si bude vyžadovať preložiť do reči nášho ľudu Sväté písmo a liturgické knihy; aby to bolo možné, bude treba vytvoriť pre našu reč písmená. Budúcnosť tohto diela bude závisieť od vzdelávania domorodej mládeže. Bude treba písať knihy, učiť a zvládať množstvo ďalších činností až po prijatie kňazskej služby a jej vykonávanie. Gorazd, Kliment, Naum, Angelár a Sáva sa zapojili do spolupráce s Vierozvestcami. Ich motiváciou nebol nejaký hmotný zisk ani žiadne svetské ciele. Boli vedení úprimnou vierou v Ježiša Krista, Jeho evanjeliom, príkladom obetavej a veľkodušnej služby svätých bratov, láskou k ľuďom, ktorým chceli priniesť Krista v slovách evanjelia, v liturgii, v morálnom a usporiadanom živote jednotlivcov, rodín i spoločnosti. Tomuto žili, pre toto pracovali, a preto aj po smrti sv. Metoda trpeli, keď boli brutálne vyhnaní z našej vlasti. Po Gorazdovi sa strácajú stopy. Zostali však v pamäti veriaceho ľudu ako svätí, čiže ako dokonalí kresťania, dokonalí v láske ku Kristovi i k ľuďom, obetovali až do konca svoje životy službe Cirkvi.

Tento príklad veľkodušnej spolupráce sv. Gorazda a jeho spoločníkov na diele svätých Cyrila a Metoda, ktoré malo a má pre náš národ, pre všetky slovanské národy, ba i pre celú Európu trvalý význam až doteraz, je súčasne otázkou pre nás: čomu žijeme my, čomu žijem ja, na akom diele spolupracujem, čo napomáham a podporujem…

V našich časoch sú pre ľudí motivačné najmä peniaze, kde viacej zarobíme. Iste, aj peniaze sú potrebné pre zabezpečenie seba a rodiny. Niektoré aktivity, na ktorých spolupracujeme,  sú pre ľudí potrebné a priam nevyhnutné, iné sú umelo vytváranými potrebami, bez ktorých by sme sa v skutočnosti celkom dobre zaobišli…

Žijeme v dobe individualizmu, životným štýlom mnohých je starať sa o seba, ľudia nemajú záujem spojiť sa v snahe o dosiahnutie nejakého dôležitého a veľkého cieľa. Tým strácame schopnosť šľachetného nadšenia, rozpadá sa spoločenstvo rodiny, obce, farnosti či národa, upadá naša duchovná i kultúrna úroveň a po skonzumovaní materiálno-citových dobrodení života zostáva ľuďom iba nudné vegetovanie a ako unavená civilizácia sa stávame korisťou aktívnych národov, žijúcich v nedostatku, ktoré sa nemienia donekonečna nečinne pozerať, ako my bezohľadne konzumujeme a ich necháme hladovať…

Je tu však aj oblasť ducha človeka, je tu posolstvo Božieho Syna Ježiša Krista, sú tu Jeho duchovné dary v liturgii a vo sviatostiach, Jeho život v spoločenstve Cirkvi, je tu výchova –  ľudská i kresťanská – mladých generácií, rozvíjanie kultúry v kresťanskom duchu… Uvedomujeme si potrebnosť a dôležitosť tohto všetkého pre človeka, pre svet? Ježiš Kristus jasne povedal, že prišiel, aby sme mali život a aby sme ho mali v hojnosti. Povedal, že Jeho slovo je svetlom pre náš život; že bez spojenia s Ním nemôžeme urobiť nič, čo by malo trvalú hodnotu. Dosiahnuť večný cieľ, prísť k nebeskému Otcovi, je možné jedine s Jeho pomocou.

Niet na svete väčšieho a dôležitejšieho projektu, než je ten, ktorý uskutočnil Ježiš Kristus. Aby mohli mať na tomto projekte účasť ľudia každej generácie a každého národa, sú nevyhnutní veľkodušní apoštoli, akými boli svätí Cyril a Metod, ale aj ochotní a obetaví spolupracovníci, ako bol svätý Gorazd a jeho spoločníci. Ježiš sám zdôrazňoval význam čo i najmenšej spolupráce na Jeho diele, na pomoci Jeho služobníkom: „Kto by vám dal čo len pohár studenej vody ako učeníkom, nepríde o svoju odmenu.“

Máme ochotu rozličným spôsobom na týchto záležitostiach spolupracovať, podľa svojich možností ich napomáhať? Možno nemáme podmienky na to, aby sme sa týmto duchovným službám venovali na plný úväzok, ale nejakým spôsobom ich môžeme dobrovoľnícky napomáhať, spolupracovať s tými, ktorí zasvätili tejto službe celý svoj život…

V minulosti boli Slováci známi svojím veľkodušným podporovaním misií. Mladíci i dievčatá sa stávali misionármi a obetavo pracovali v Indonézii, v Afrike, v Južnej Amerike či v Japonsku. A z vlasti im mnohí pomáhali predovšetkým duchovne, modlitbami a obetami, ale aj posielaním materiálnej pomoci. Aj dnes mnohí prispievajú na pápežské misijné diela.

V súčasnosti je v móde vypracovávanie a predkladanie rozličných projektov, ktoré sa uchádzajú o podporu. Nie je na čase, aby sme vytvárali projekty, ktoré by reagovali na výzvy našej doby, najmä výzvy duchovnej a morálnej biedy a aby sa dali mnohí týmito projektmi osloviť a zapojili sa do rozličnej spolupráce na ich uskutočňovaní? Možno takéto projekty nenájdeme medzi výzvami Európskej únie, nedostaneme na ne podporu, ale ich realizácia závisí od veľkodušnej podpory a spolupráce mnohých. Nejde v prvom rade len o finančnú pomoc. Sv. Gorazd a jeho spoločníci nedávali sv. Cyrilovi a Metodovi peniaze, lež dali do spolupráce samých seba, svoje schopnosti, svoj život. Počas spolupráce si osvojovali aj ducha našich Vierozvestcov a rástli v schopnosti stať sa pokračovateľmi v ich diele, stali sa dokonalými kresťanmi, svätcami.

Nedávno zomrel na ukrajinskom Zakarpatí obetavý biskup – misionár, pôvodom Slovák od Nitry, vladyka Milan Šášik. Svojou neúnavnou službou vybudoval z popola komunistami zničenú tamojšiu gréckokatolícku Cirkev. Napomohol stavbu asi 200 kostolov, postavil kňazský seminár. Na túto jeho aktivitu reagovali mnohí mladí muži záujmom o kňazskú službu. To však malo aj svoje podhubie. V roku 1996 som bol na pozvanie môjho priateľa a mladšieho spolužiaka pátra Milana Šášika, vtedy ešte sekretára nuncia v Kyjeve, na návšteve Ukrajiny. Na Zakarpatí v obci Dolhé som stretol tamojších Slovákov, konkrétne rodinu Slivkovcov. Starý pán Slivka mi rozprával, že po vojne im sovieti zastrelili kňaza a odvtedy celé desaťročia on viedol náboženský život tamojších veriacich. V nedeľu sa zhromaždili v kostole, položili na oltár ornát, spievali omšové piesne, čítali modlitby a texty Svätého písma; on krstil deti, pochovával mŕtvych – napriek tomu, že sa mu komunisti vyhrážali. A povedal mi: „Tí mladí chlapci, čo vám miništrovali, to sú moji vnukovia, všetci sú veriaci.“ Neskôr mi Milan hovoril, že dvaja z nich vstúpili do seminára. Starý drevený kostol im už nestačil a práve v tom čase dokončievali stavbu nového kostola, ktorý zasvätili svätému Gorazdovi.

Aby som spomenul aj svoju konkrétnu skúsenosť s ochotou spolupracovať na apoštoláte: pred pár rokmi sa mi prihlásili niekoľkí muži so záujmom stať sa trvalými diakonmi pre službu nášho ordinariátu. Jeden z nich je tu, pri oltári, a pôsobí ako učiteľ na univerzite a súčasne ako väzenský diakon. Ďalší štyria dokončievajú svoju prípravu a mám nádej, že koncom roka budú vysvätení za trvalých diakonov. Popri svojich rodinách, popri svojom zamestnaní chcú venovať svoj voľný čas nezištnej službe pri odovzdávaní viery, evanjelia a budovaní spoločenstva Cirkvi v prostredí ľudí v uniformách, ale aj inde.

Iste, nie každý sa môže stať trvalým diakonom, ale každý a každá môže nejakým spôsobom napomáhať poslanie Cirkvi, podporovať dobré diela, každý sa môže stať spolupracovníkom kňazov či biskupov a tak súčasne rásť v nasledovaní Krista, v podobnosti s Ním, teda vo svätosti. Celkom iste je takouto oblasťou apoštolátu aj tvorenie a šírenie kresťanskej kultúry. To je tiež obrovská a dôležitá misia. Tvoriť, nacvičovať a na mnohých miestach uvádzať predstavenia s hodnotným, povzbudivým obsahom – a pritom s veľmi skromnými prostriedkami – to je obetavá služba, ale veľmi potrebná! Vďaka aj všetkým vám, ktorí ju prichádzate predviesť na tento gorazdovský festival… Jedným zo spôsobov spolupráce na Kristovom projekte je aj služba pracovníkov televízie, ktorí rok čo rok obetavo zabezpečujú tento prenos a ktorým zabúdam poďakovať – vďaka za vašu spoluprácu.

Nech nám Pán Boh na príhovor sv. Gorazda a jeho spoločníkov pomáha, aby sme sa veľkodušne zapájali do spolupráce na misii Cirkvi, aby o každom z nás mohli platiť Ježišove slová: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a vaše ovocie aby zostalo.“ (Jn 15, 16).

Slávnosť, ktorú v priamom prenose vysielala RTVS, hudobne sprevádzala dychová hudba Močenská kapela pod vedením Tomáša Obalu a spevácky zbor Glória z Nitry pod vedením Jána Petráša.

Starosta obce Močenok Roman Urbánik poďakoval otcovi biskupovi za vyslúženie sv. omše i za podporu a priazeň, ktorú venuje festivalu Gorazdov  Močenok. Podľa jeho slov všetci účastníci festivalu počas predchádzajúcich dní pochopili spojenie kresťanského divadla a viery.

Na svätej omši sa zúčastnil predseda Nitrianskeho samosprávneho kraja Ján Belica, prítomní boli aj poslanci NR SR, zástupcovia obce a spoločenských organizácií, ako aj v hojnom počte domáci i pútnici.

Modlime sa, aby prosby prednesené na sv. omši Nebeský Otec vyslyšal.

Svätý Gorazd, oroduj za nás!

Daniela Suchá, CYRILOMETODIADA, o. z.